Zuzana Ťapáková je od leta poverenou generálnou riaditeľkou Slovenského národného divadla. Podľa vlastných slov sa snaží, aby divadlo malo kontinuitu do budúcna, nech je jeho riaditeľom ktokoľvek. Sama sa tiež prihlásila do verejného výberového konania, ktoré pred časom ministerstvo kultúry zrušilo. Hovorila o atmosfére v divadle, ktoré má vypredané sály, o tom, ktoré predstavenia sa jej páčia viac a ktoré menej, no tvrdí, že nič nezakazuje. A na otázku, či pôjde na koncert sopranistky Anny Netrebko, tvrdí, že sa naň veľmi teší.
Viac vo videu:
Celý rozhovor:
Vlani v októbri ste v našom rozhovore povedali, že najťažšie chvíle máte za sebou. Ako vidíte momentálnu situáciu v SND? Naozaj je už to najťažšie za vami?
To je milé, že som to povedala pred pol rokom. Stále mám pocit, že sú to veľmi ťažké chvíle. Možno už nie najťažšie, ale bolo to veľmi náročné obdobie a pomerne dlho trvalo. Dnes mám lepší pocit, situácia sa stabilizovala, máme vypredané divadelné sály, už v decembri sme mali 94-percentnú vypredanosť. Uskutočnili sa všetky premiéry, ktoré boli plánované v opere, balete i činohre, a to s veľkým úspechom. Teším sa, že divadlo je plne funkčné, to je podstatné.
Čomu pripisujete vypredané sály?
Myslím si, že záujem o kultúru napriek všetkým možným skeptickým rečiam je veľký, ľudia chodia radi do divadla. Nepripisujem to ničomu mimoriadnemu, len tomu, že ľudia radi žijú kultúrne a radi si pozrú skvelé predstavenia.
Ktoré z premiér vás osobne oslovili?
Bolo toho veľa za posledné obdobie, v opere veľmi oceňujem Perníkovú chalúpku – po dlhom čase sme uviedli výpravné dielo pre deti. V balete ma najviac berie predstavenie Bolero a Onegin, to treba vidieť. V činohre sa mi veľmi páčila Krvavá svadba a Tajomstvo Santa Vittorie. Moje najobľúbenejšie predstavenie je však Zdravý nemocný v hlavnej úlohe s Emilom Horváthom, kde okrem hereckej virtuozity zabudnete na všetky problémy.
Čo hovoríte na predstavenie Môj milovaný nepriateľ, ktoré malo premiéru len nedávno?
Asi je to na dlhšiu debatu, ja by som s tým predstavením pracovala inak, ale nechávam to na slobodné rozhodnutie šéfov súborov. Mám rada hry, ktoré divákom zatrasú, niečo v ňom zanechajú, veľký zážitok. Stále počúvam, že ktovie, či hru nezakážem. Nemám prečo ju zakazovať. Veľa vecí vnímajú ľudia revolučne a demonštratívne, ale mne sa zdajú lacné a prvoplánové.
Viete, kedysi som písala diplomovú prácu o režisérovi Strniskovi, ktorý bol za komunizmu zakázaný a každá jeho inscenácia sa sledovala kriticky. Strnisko inscenoval Goetheho, Schillera, Dostojevského, Brechta – všetko klasiky, ktoré boli súčasné a ostré. Odchádzala som z divadla a tri dni som nespala, taká som z toho bola hotová. Takto by podľa mňa malo divadlo pôsobiť.
Komunikujete s vedením činohry?
Striedmo. Nemyslím si, že generálny riaditeľ má, pokiaľ nejde o strategické záležitosti, zasahovať do autonómneho rozhodovania šéfov súborov. Počúvam, že som predĺžená ruka pani ministerky a cenzorujem, ale ešte som sa nedozvedela, v čom sa táto cenzúra prejavuje. Doteraz na to nemám odpoveď, aj preto mi prekážali vyhlásenia, ktoré sa čítali – že chceme mať slobodnú kultúru a divadlo.
Hovoríte v minulom čase – čítali. Už sa tie vyhlásenia nečítajú?
Nie. Bol to pomerne náročný proces, ale aj hercom samým to už asi prišlo nevhodné. Ako oveľa silnejšiu výpoveď doby vnímam naše predstavenia, napríklad inscenáciu Tatarka…
V balete ste premiérovali Onegina, klasickú inscenáciu slávneho choreografa Johna Cranka, ktorá po vyhadzove Niny Polákovej vyzerala ohrozená. Nakoniec SND po návrate Niny Polákovej licenciu na inscenáciu získalo. Dokonca na Onegina vznikol zaujímavý reklamný spot nakrútený priamo v Prezidentskom paláci. Ako sa vám to podarilo?
V prvom rade chcem zdôrazniť, že Nina Poláková neodišla, nakoľko jej výpoveď bola neplatná. Ale je pravda, že po medializácii Nininej výpovede zo strany pána Drličku licencor odobral licenciu na realizáciu tohto diela. Po zmene vedenia sa aj vďaka Nine Polákovej licencia prinavrátila. Oneginovi sme sa venovali viac aj marketingovo. Oslovili sme Prezidentský palác, ktorý bol na rozdiel od bratislavského magistrátu, kde sme najskôr mali záujem o Primaciálny palác, veľmi ústretový. Poskytli nám bezodplatne priestory, strávili sme deň v Prezidentskom paláci, kde sa točili spoty a fotilo sa.
Je prezident fanúšikom baletu či divadla celkovo?
Prezident chodí do divadla často, takmer pravidelne, prišiel aj na premiéru Onegina.
Na tlačovke strán PS a SaS nedávno zazneli slová o kolabujúcich inštitúciách a nefunkčnom divadle. Vaša reakcia?
Mňa tieto vyjadrenia veľmi mrzia, možno o to viac, že odznievajú z úst predstaviteľov PS a SaS. Práve tieto dve strany si dávajú záležať na tom, že sú za otvorenú a slobodnú kultúru, ktorá je pre ľudí dôležitá. S tým absolútne súhlasím, len mi je ľúto, keď odznievajú zavádzajúce vyjadrenia, istým spôsobom aj poškodzujúce. Lebo povedať verejnosti na tlačovke, že divadlo sa nachádza v chaose a nefunkčnosti, znamená, že ľudia to tak môžu vnímať. My medzitým hráme s úspechom, sály sú vypredané, premiérujeme.
Ak im naozaj ide o kultúru, mali by byť radi, že ľudia do divadla chodia a tešia sa z neho. SND naozaj fungovalo za všetkých režimov, aj za vojny, po vojne, striedali sa riaditelia, ale divadlo hralo aj v zložitých problematických obdobiach. Ani teraz to nie je prechádzka ružovou záhradou, ale na druhej strane sa aj ja snažím, aby sa divadlo udržalo v prevádzke, malo svoju kontinuitu do budúcna, nech už je riaditeľom ktokoľvek. Bohužiaľ predchádzajúci riaditeľ tento pocit asi postrádal.
Prečo?
On dlho tvrdil, že nikto normálny nemôže zobrať túto funkciu, lebo by bol kolaborant. To mi príde scestné.
Práve Matej Drlička ako váš predchodca, ktorého v lete odvolali z funkcie generálneho riaditeľa SND, sa tiež vo dvojici s Matúšom Bachyncom prihlásil do výberového konania na šéfa DPOH. Víťazom výberového konania sa stali iné dve uchádzačky – Vladislava Fekete, doterajšia šéfka Divadelného ústavu, spolu s Veronikou Kolejákovou. Keby bol vyhral, mal v pláne vytvoriť herecký súbor, ktorého súčasťou malo byť niekoľko výrazných hercov SND – Jana Oľhová, Táňa Pauhofová, Ľuboš Kostelný, Richard Stanke, spolupracovať by chcel aj s Jánom Koleníkom, Tomášom Maštalírom, Kamilou Magálovou či Zdenou Studenkovou. Znamená to, že spomenuté osobnosti vám nedôverujú alebo sa im nepáči situácia v SND?
To je skôr otázka na nich než na mňa. Registrovala som, že to odznelo, zdá sa mi to prinajmenšom divné. Práve od týchto hercov by som očakávala, že ak takéto plány majú, prídu mi ich povedať. Ja, samozrejme, nemôžem nikoho držať nasilu. Veľa hercov odišlo aj za predchádzajúceho obdobia išli na voľnú nohu. Verím, že ak k niečomu podobnému dôjde, budeme sa o tom rozprávať, aby sa divadlo vedelo včas zariadiť.
Matej Drlička nazval svoju koncepciu pre DPOH Ostrov slobody, čím akoby sa chcel dištancovať od neslobody v SND. Nie je SND slobodné?
Neviem, čo je ostrov slobody, kedysi sa tak hovorilo Kube. Ale nechcem sa venovať jemu ani jeho koncepcii. Každý ideme svojou vlastnou cestou a SND slobodné je.
Vy ste od augusta dočasne poverenou riaditeľkou SND. Medzitým bolo vyhlásené výberové konanie na generálneho riaditeľa, no nedávno ministerstvo kultúry toto výberové konanie zrušilo – bez bližších podrobností. Viete vy o dôvodoch niečo viac?
Samozrejme, dostala som informáciu z ministerstva kultúry aj s vysvetlením, dôvody som pochopila, boli relevantné a toto rozhodnutie plne rešpektujem.
Vy ste sa do tohto výberového konania prihlásili?
Áno.
Pretože boli šumy aj o tom, že sa chystáte do Slovenskej televízie.
Počúvam všelijaké šumy, žijeme v takom období.
Aké sú teda vaše plány so SND?
Divadlo vediem, ako by som tu mala byť ďalších desať rokov a ani sa to inak robiť nedá. Nastavoval sa dramaturgický a rozpočtový plán na ďalšie tri roky. Ten sme so všetkými súbormi dali dohromady, divadlo teda má svoju víziu, je v plnej prevádzke. Finalizujú sa stavbársko-rekonštrukčné práce v Umelecko-dekoračných dielňach, pripravuje sa výberové konanie pre projekt rekonštrukcie historickej budovy SND. Ak zotrvám vo funkcii dlhodobejšie, potom si viem predstaviť aj konkrétnejšie úpravy a vízie o dlhodobom smerovaní divadla.
Boli by ste za viac klasiky?
Nechávam pomerne veľkú autonómiu šéfom jednotlivých súborov, lebo SND je megainštitúcia s obrovským objemom tvorby. Ale, samozrejme, mám aj svoje predstavy, keďže som sa divadlu venovala dlhý čas a je mojou veľkou vášňou. Nechcem ich však pretláčať nasilu, ale v tvorivom dialógu s jednotlivými riaditeľmi.
Vlastne nebolo zrušené žiadne naplánované prestavenie okrem avizovaného hosťovania predstavenia Mesačný kameň, ostatné šlo podľa plánu?
To je neuveriteľná mantra, ktorá sa stále opakuje. Vznikol z toho zbytočný mediálny rozruch, toto predstavenie nebolo zaradené v programe a nebola naň podpísaná zmluva. Malo to byť jedno predstavenie v rámci festivalu Queer Drama. Ďalšou mantrou je Líška Bystrouška, k tej sa už tiež nechcem vracať.
Keď sme pri opere, uviedli ste premiéru Perníkovej chalúpky. Nastalo po Líške Bystrouške obdobie rozprávkových titulov?
Líška Bystrouška nebola veľmi rozprávková, hoci pôvodne som si to tak predstavovala. Ale vzhľadom na režisérske poňatie sme museli návštevnosť vekovo ohraničiť nad 16 rokov, takže to nebolo ani rodinné, ani detské predstavenie. Po dlhšom čase okrem Muflóna Ancijáša, ktorý nie je celkom plnohodnotným operným dielom, vznikla v prípade Perníkovej chalúpky nádherná, výpravná a naozaj dych vyrážajúca opera.
Nie je škoda, že práve na Veľkú noc, keď mali deti prázdniny, nebola Perníková chalúpka na programe?
Záujem verejnosti o divadlo je počas týchto sviatkov minimálny. Ľudia viac cestujú, navštevujú sa s rodinami, pestujú veľkonočné tradície a sú viac vonku, než by chodili do divadla.
Často sa mi priatelia sťažujú, že nevedia zohnať lístky na detské predstavenia, ktoré sa odpremiérujú a reprízujú päťkrát za sebouý a potom sa už v sezóne nehrajú. Nie je to škoda?
Áno, je mi to ľúto, debatujeme o tom, vyplýva to zo systému tzv. kazetového hrania. Vo veľkých krajinách má svoj zmysel, ja by som však preferovala pestrejší repertoár v nasadzovaní titulov a aj väčšiu variabilitu hracieho plánu. Je to však zložité, najmä z hľadiska technickej prevádzky a bude to istý čas trvať. Veľmi nám chýba samozrejme aj javisko historickej budovy SND.
Prečo?
Divadlo prišlo o jedno veľké javisko, ktoré by nám toto samozrejme umožňovalo. Napríklad scéna opery Svätopluk je obrovská a náročná. Nedá sa zložiť a rozložiť ako lego. Mimochodom, veľmi sa teším, že ju v máji znovu uvedieme. Je to jedna z najväčších slovenských opier.
Pôjdete sa pozrieť na koncert Anny Netrebko? Viete, prečo sa tak rýchlo vypredal, aj keď najlacnejšie vstupenky boli za 119 eur, najdrahšie za 419 eur?
Na takéto koncerty sa lístky bežne pohybujú v takýchto intenciách. Lístky sa vypredali za dva dni, tak asi také drahé neboli. Aj to ukazuje záujem o kultúru, vzhľadom na to, že Anna Netrebko je popredná sopranistka, ktorá sa zaraďuje medzi svetové špičky. Sedemkrát otvárala La Scalu a s britsko-talianskym tenoristom Freddie De Tommasom, ktorý bude aj na našom koncerte, bude otvárať sezónu v Covent Garden.
Jej umelecké kvality nikto nespochybňoval…
To si nemyslím. Keď Anna Netrebko vystupuje v Anglicku, Taliansku, Amerike, Rakúsku, iba my na Slovensku s tým máme problém? Určite na jej koncert pôjdem, veľmi sa naň teším, bude to zážitok. Dirigovať bude taliansky dirigent Michelangelo Mazza, s ktorým dlhodobo spolupracuje.
Nebojíte sa nepokojov, ktore niektoré skupiny nespokojencov ohlasujú?
Nebojím, je mi z toho len smutno. Opäť tí, ktorí hlásajú otvorenosť kultúry a umenia, zatracujú niekoho pre jeho pôvod. Ešte povzbudzujú ľudí na trúbenie, rapkáče, polievanie farbou či iné primitívne prejavy. Nuž čo, je to v prvom rade ich vizitka.
Zdroj: kultura.pravda.sk / YouTube Pravda
