Viac než 35 rokov po získaní slobody, Stredná Európa stagnuje. Ak chceme nájsť liek na túto stagnáciu, musíme sa najskôr zbaviť niektorých mýtov. Ten prvý a základný je ten, že regionálne zoskupenia typu fungujú a sú , či majú potenciál stať sa vplyvnými Európskymi hráčmi. V 4 bola na začiatku 90 rokov zamýšľaná, naozaj ako akési lobistické uskupenie, ktorého cieľom mala byť rýchlejšia integrácia do európskych a transatlantických štruktúr, ale z odstupom 30 rokoch veľmi dobre vieme , že národný egoizmus bol často stavaný nad spoločné záujmy a aj vo viacerých zásadných rozhodnutiach, viď migračná kríza a povinné kvôty na migrantov bola rodene Poľsko vďaka exponovanosti Donalda Tuska bolo niekde inde než ostatní traja členovia V4.
V súčasnosti je treba jasne a jednoznačne povedať, že sa mentálne a politicky rozpadlo na dve takmer protichodné V2 Česko a Poľsko a Slovensko Maďarsko, pričom v hodnotových strategických a koncepčných otázkach sa ocitajú na priam protichodných póloch. Napriek tomu skúsme si povedať, o sú najväčšie či najvýznamnejšie výzvy dneška. Bojujeme na viacerých frontoch. Jedna línia je masívne okliešťovanie slobody slova, pod zámienkou falošných pravidiel politickej korektnosti, druhá línia je revízia čisto ideologického konštruktu pod sumárnym názvom Greendeal, tretia rovina je tlak na priam paradigmatickú zmenu v oblasť ľudských práv s cieľom po ničím neregulovanej kultúrnej diverzite, ktorej prejavmi je liberálna migračná politika a snaha pretvorenie Európy na multikultúrnu spoločnosť, pritom niet pochýb o tom, že koncept multikulturalizmu zlyhal a permanentne zlyháva a v neposlednom rade je to zásadná orientácia na práva menšín, Práve práva sexuálnych, etnických a náboženských menšín často či takmer výlučne na úkor práv majority , je definičným znakom našej tristnej európskej reality.
Okrem týchto kultúrno etických nástrah stredná Európa hľadá nový model prosperity. Ekonomický koncept dobiehania najvyspelejších krajín sveta založený na troch pilieroch vysoko kvalifikovanej, vysoko disciplinovane a veľmi nízko platenej pracovnej sila zlyhal dostali sme sa do pasce stredne príjmových krajín, a vďaka takmer absolútnej absencii vizionárov medzi politickými elitami ) myslím len ako terminus technicus, nemáme ani plán, ako z tejto pasce von. Situácia v ktorej sa Stredoeurópske krajiny vyskytli , možno poeticky nazvať, že sme sa stali krajinami bez sna. V ranných 90 rokoch, generácia politikov mala viaceré hmatateľné ciele či míľniky, ktoré postupne, i keď zo značným oneskorením plnila. Cieľ bol jasný .
Späť do Európy, čo bola metafora pre zaradenie sa naších spoločností medzi najvyspelejšie spoločnosti, medzi ktoré medzivojnové Československo platilo. A áno postupne sme sa stali členmi Rady Európy, OECD, neskôr v dvoch vlnách aj členmi NATO - Ja som sa teda tomu nijako zvlášť netešil. Pre mnohých bol veľký míľnik vstup do EˇU v roku 2004, no a potom sa čakalo, kedy skončí prechodné obdobie na voľný pohyb pracovnej sily. Stali sme sa súčasťou Schengenu a podaktorí aj súčasťou eurozóny. A náš sen o začlenení sa medzi najvyspelejšie štáty narazil na realitu. Už takmer 15 rokov stagnujeme v percente HDP na hlavu na úrovní 75 až 90 % priemeru HDP EU. Je jasné, že politiky ktorými sme sa k cieľu približovali sa vyčerpali. Politický diskurz sploštel. Stáva sa plytkým. Zredukoval, čo doslova zdegeneroval, na politické debaty o tom, či bude výška DPH na tie ktoré tovary v základne či zvýhodnenej výške.
Chýba vízia, predstava, aké politiky robiť, aby sme sa dostali z pasce v ktorej väzíme. Pritom podobné problémy má celá V4. Zároveň chýba vízia, schopnosť premýšľať ponad štvorročný legislatívny horizont ktoré majú jednotlivé politické garnitúry, predovšetkým však chýba predstava, ako Strednú Európu znova začleniť medzi najvyspelejšie časti sveta, kde niekedy patrila.
Dnes po tridsiatich rokoch transformácie musíme len zo smútkom konštatovať, že nádeje intelektuálov zo začiatku transformácie sa nenaplnili. Teória konvergencie zlyhala. V 80 rokoch západný predovšetkým americký sovietologovia písali predikcie, že okolo roku 2050 bude západný systém konvergovať s tým východným, resp. že kapitalizmus a socializmus aj vďaka súpereniu budú postupne preberať pozitívne prvky jednotlivých politických systémov a naopak eliminovať tie zlé. Ako dnes vieme nenastala konvergencia ale anexia. Východný blok sa rozpadol a stal sa semiperifériou Západu, ktorý naopak stratou konkurencie či presnejšie alternatívy odhodil všetky zábrany a začal v oveľa väčšej miere prehlbovať svoje najhoršie vlastnosti.
Viac vo videu:
Zdroj: YouTube Roman Michelko / InfoVojna
