Právna analýza JUDr. Štefana Harabina:

Úradom verejného zdravotníctva, v zast. Dr. Mikasom, bolo prijatých viacero Opatrení na ochranu verejného zdravia (ktoré boli menené, doplňované, rušené). Rozhodnutia sú síce de jure nulitné, ale de facto zasahujú do práv každého jednotlivca pokiaľ ide o zdravie, nedotknuteľnosť osoby, slobodný pohyb. Ide o vnútorne rozporné opatrenia, ukladajúce povinnosti určenému adresátovi ktoré, podľa dikcie zákona neexistujú.

1/. Opatrenie Úradu verejného zdravotníctva SR pri ohrození verejného zdravia, sp. zn.: OLP/4311/2020, z 22.5.2020, ktorým sa podľa § 5 ods. 4 písm. h) zák. č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky vládou Slovenskej republiky uznesením vlády slovenskej republiky č. 111 z 11.03.2020 a pandémie ochorenia Covid-19 vyhlásenej 11.03.2020 generálnym riaditeľom Svetovej zdravotníckej organizácie podľa §12 ods. 2 písm. b), c) a f), § 48 ods. 4 písm. l) a 60a ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z.

nariaďuje:

V š e t k ý m osobám, ktoré (od určeného času v opatrení) vstúpia na územie Slovenskej republiky, izoláciu v zariadeniach určených štátom, alebo v domácom prostredí pod kontrolou mobilnej aplikácie, na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia Covod-19, pričom po dobu domácej izolácie sa nariaďuje aj izolácia osobám, žijúcim s nimi v spoločnej domácnosti, ktoré uvedené povinnosti sú uložené pod sankciou.

Zmätočnosť je už v záhlaví opatrenia. V časti o vyhlásení pandémie sa uvádza, že generálny riaditeľ Svetovej zdravotníckej organizácie celosvetovú pandémiu Covid-19 vyhlásil podľa §§ 12 ods. 2 písm. b), c) a f), 48 ods. 4 písm. l) a 60a ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z., čiže podľa slovenského práva.

Opatrenie sa opiera aj o vyhlásenie generálneho riaditeľa Svetovej zdravotníckej organizácie z 11.03.2020, o pandémii ochorenia Covid-1, pričom nie je zrejmý právny titul vyhlásenia, jeho záväznosť a nevyplýva to ani z odôvodnenia opatrenia.

§§ 12 ods. 2 písm. b), c) a f), 48 ods. 4 písm. l) a 60a ods. 2 Zák. č. 355/2007 Z.z.

Zák. č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, sa skladá z Čl. I., II., a IV, v rámci nich má časť prvú, druhú, tretiu, štvrtú, piatu (tá má 4 hlavy), siedmu, ôsmu, desiatu a jedenástu. Podstatné pre toto opatrenie je tretia časť (kam patrí § 12), siedma (§ 48) a jedenásta časť (§ 60a).

Tretia časť je PREVENCIA OCHORENÍ A INÝCH PORÚCH ZDRAVIA - obsahuje § 10, 11, 12, kde v § 12 ods. 1 písm. a) – c) sú vymenované druhy opatrení na predchádzanie ochoreniam, v § 12 ods. 2 sú vymenované už opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení, z ktorých je pre účely tohto opatrenia použité písm. b), c) a f). Kompetencia na nariadenie opatrenia je daná v § 12 ods. 5.

Siedma časť je OHROZENIE VEREJNÉHO ZDRAVIA - obsahuje § 48, kde opatrenia a súčasne kompetencia na nariadenie opatrenia je upravená v ods. 4, písm. a) – q). V ods. 5 je upravená otázka postupu úradu verejného zdravotníctva voči orgánom príslušným na úseku civilnej ochrany (nie teda otázka nariaďovania opatrení).

Opatrenie z 22. 5. 2020 je podľa siedmej časti zákona, Opatrením pri ohrození verejného zdravia, čo vyplýva jednak z jeho označenia, ako aj § 48 ods. 4, na ktoré sa opatrenie odvoláva.

Izolácia všetkých prichádzajúcich osôb na územie Slovenska sa opatrením nariadila podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) (tretej časti zákona), ktoré ale patrí k prevenčným opatreniam na predchádzanie ochoreniam, teda nie opatreniam podľa siedmej časti (§ 48). (analógia prijmete opatrenia na hasenie požiaru podľa ustanovení o prevencii požiaru). Už z toho titulu ide bez najmenších pochybnosti o zmätočné rozhodnutie.

Navyše podľa § 12 ods. 2 písm. f) nemožno izoláciu nariadiť všetkým prichádzajúcim, a to ani za účelom odberu biologického materiálu, ale aplikáciou § 2 ods. 1, písm. m), izoláciu možno nariadiť iba infekčne chorým, pretože izolácia je podľa tohto zákona oddelenie osôb chorých na prenosné ochorenie od iných osôb. Neexistuje žiaden právny rámec na izolovanie všetkých. Platí prezumpcia zdravia, a vstupom na územie nie je preukázané, že dotknutá osoba je infekčne chorá, naopak platí prezumpcia, že chorá nie je.

Spomínané opatrenie sa opiera aj o ustanovenie § 48 ods. 4, písm. l), ktoré sa už síce týka opatrení pri ohrození zdravia, ale hovorí o výdaji a používaní špeciálnych osobných ochranných pracovných pomôcok. Teda ide o právne irelevantné a nepoužiteľné opatrenie na izoláciu osôb.

V rámci § 48 ods. 4, existuje i ustanovenie pod písm. n), ktoré hovorí o nútenej izolácii osôb chorých, ktorí odmietajú nariadené opatrenie podľa § 12 ods. 2 písm. f), ale to znova predpokladá, aby do izolácie boli podľa § 12 vzatí ľudia chorí na prenosné ochorenie. Autorovi opatrenia zrejme na prvé videnie nevyhovoval pojem písmena n) „izolácia osôb chorých“, tak použil ustanovenie bez pojmu „chorá osoba“ (§ 12 ods. 2, písm. f), pričom mu unikol „detail“, že siahol do opatrení na prevenciu chorôb (tretia časť zákona), a najmä „detail“ čo je vôbec izolácia podľa tohto zákona.

V závere odôvodnenia sa oznamuje, že nerešpektovanie opatrenia sa považuje za priestupok a hrozí sankcia. Podľa § 56 ods. 1, písm. c) zák. č. 355/2007 z.z. sa priestupku dopustí ten, kto sa nepodrobí nariadenej izolácii alebo nestrpí nariadený zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad alebo sa nepodrobí nariadeným karanténnym opatreniam. Avšak izolácia môže byť podľa tohto zákona nariadená iba chorým osobám, nie všetkým. Sankciou sa vynucuje v zákone neexistujúca povinnosť.

Ide zjavne o nulitný akt aj o evidentne úmyselnú zámenu v osobe adresáta opatrenia (všetci vstupujúci na územie Slovenska, čo zákon nepozná), ako aj nedostatku právneho základu, neurčitosti a nezmyselnosti opatrenia.

Izolácia nie je karanténa, a naopak, karanténa nie je izolácia, a nejde ani o ekvivalenty pojmov. Vláda zrejme chcela uložiť karanténu, ale zákon v základných pojmoch neuvádza, čo je karanténa, iba popisuje čo sú karanténne opatrenia. Z obsahu § 12 ods. 2 písm. f) vyplýva, že izolácia nie je žiadnym ekvivalentom karantény, ani karanténnym opatrením, ale samostatným opatrením a karanténne opatrenia podľa § 2 ods. 1, písm. n) sú karanténa, zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad.

Izolácia a karanténa sú dva samostatné, dokonca opozitné skutkové stavy. Izolácia je oddelenie (už) chorej osoby od ostatných, a karanténa je oddelenie zdravej osoby od ostatných, u ktorej je dôvodne podozrenie z nákazy, p r i č o m podozrenie musí spĺňať podmienku, že osoba bola v kontakte s infekčným ochorením, alebo že prichádza z ohniska nákazy.

Nezodpovedaná je i otázka, či Rakúsko, Nemecko, Česko resp. celý svet bol ohniskom nákazy? Asi je to nezmysel, a práve podstata Covid hystérie. Lebo iba u ľudí prichádzajúcich z ohniska nákazy (nik ho ale relevantne nezadefinoval), je legitímny dôvod na karanténu, ale nie že ľudia prichádzajúci i z miesta, ktoré sa neoznačí ako ohnisko nákazy alebo že prichádzajúci boli v kontakte s infekčným ochorením, pôjdu do karantény, a na slovenský spôsob budú zavretí do izolácie, Matovič a spol tárajú o karanténe, pričom nariadili izoláciu.

Nariadená izolácia v š e t k ý c h prichádzajúcich na Slovensko, dokonca v štátom určených zariadeniach je v hrubom rozpore so zákonom. Odvážanie a koncentrovanie týchto ľudí proti ich vôli do štátom určených zariadení na podklade opatrenia z 22.5.2020 je trestným činom obmedzovania osobnej slobody, nátlaku a zneužitia právomoci verejného činiteľa.

Opatrenie tak, ako bolo prijaté, na izoláciu všetkých, je právny nezmysel a je podkladom na náhradu škôd. Nemožno prezumovať, že štátni aktéri chceli nariadiť „karanténu“ omylom.

2/. Opatrenie Úradu verejného zdravotníctva SR pri ohrození verejného zdravia, sp. zn.: OLP/2732/2020, z 24.3.2020, ktorým sa podľa § 5 ods. 4 písm. h) Zák. č. 355/2007 Z. z., o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území SR uznesením vlády SR č. 111 z 11.03.2020, pandémie ochorenia COvid-19 vyhlásenej 11.03.2020 generálnym riaditeľom Svetovej zdravotníckej (absentuje slovo organizácie), na základe záverov z rokovania Ústredného krízového štábu z 23. marca 2020 podľa § 48 ods. 4 písm. c), § 48 ods. 5 písm. e) zák. č. 355/2007 Z.z., § 7, 20 a 25 zák. č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, v znení neskorších predpisov
nariaďuje

V š e t k ý m osobám sa zakazuje (s tam uvedenou účinnosťou do odvolania) vychádzať a pohybovať sa na verejnosti bez prekrytia horných dýchacích ciest (napríklad respirátor, rúško, šál, šatka, atď.).

Opatrenie sa opiera aj o:

§ 48 ods. 4 písm. c), 5 písm. e) zák. č. 355/2007 Z. z., §§ 7, 20 a 25 zák. č. 42/1994 Z. z.

V § 2 ods. 1, 2 zák. č. 42/1994 Z. z., je vymedzený obsah civilnej ochrany, v smere možného ohrozenia, a prijímania opatrení na znižovanie rizík. Kompetencie podľa tohto zákona tu majú iba orgány štátnej správy určené týmto zákonom: Ministerstvo vnútra SR (§ 12), okresné úrady v sídle krajov (§13), okresné úrady (§ 14), samosprávny kraj (§14a), obec (§15).

Úrad verejného zdravotníctva tu nemá kompetencie, ani nariaďovať podľa tohto zákona opatrenia. Citovaný zákon preto v znení použitých ustanovení je právne irelevantný (podľa Obch. zákonníka nemožno ukladať trest doživotia) .

Podľa § 48 ods. 4 zák. č. 355/2007 Z. z. Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia, ak v ods. 5 nie je ustanovené inak, nariaďuje opatrenia, ktorými sú:

c) zákaz alebo obmedzenie styku časti obyvateľstva s ostatným obyvateľstvom pri hromadnom výskyte závažného ochorenia.

Toto ustanovenie hovorí o styku medzi obyvateľstvom, nekorešponduje to s výrokom opatrenia, ktorý zakazuje vychádzanie všetkým bez použitia nariadeného rúška, čo si má adresát opatrenia zabezpečiť na vlastné náklady.

Vychádzanie osôb na verejnosť a styk osôb sú diametrálne odlišné udalosti. Osoba môže vyjsť na verejnosť bez toho, aby sa stýkala s niekým, pričom z ničoho nevyplýva jej „prezumpcia styku s inou osobou“. A osoby sa môžu stýkať bez toho, aby vyšli na verejnosť.

Zákaz alebo obmedzenia styku osôb, obmedzuje každého vychádzajúceho na verejnosť a pritom nebol zistený ani konštatovaný hromadný výskyt závažného ochorenia.

Práve preto v iných štátoch nie sú rúška povinné, lebo nie je to právne možné. Okrem samozrejme Slovenska.

V zmysle ods. 5 § 48 pri ohrození verejného zdravia II. stupňa úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva podáva orgánom príslušným na úseku civilnej ochrany obyvateľstva62) návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie7a) a návrh na:

e) režimové opatrenia pre obyvateľov ohrozenej alebo zasiahnutej oblasti a na ich odvolanie.

Citované ustanovenie neupravuje zákaz vychádzania, ale iba kompetenciu úradu verejného zdravotníctva voči iným orgánom, konkrétne kompetenciu podať orgánu civilnej ochrany návrh na režimové opatrenie pre obyvateľov. Nie však vydať opatrenie voči všetkým. (ide o účelovú, úmyselnú zámenu pokiaľ ide o adresáta opatrenia, ako aj o zmätočnosť obsahu výroku).

V odôvodnení Opatrenia sa uvádza i to, že ústredný krízový štáb SR 23.3.2020 uložil hlavnému hygienikovi SR vydať opatrenie na predchádzanie šírenia prenosného ochorenia a civilnej ochrany obyvateľstva. Treba zopakovať, že Opatrenie je vydané podľa siedmej časti zák. č. 355/2007 Z. z., podľa § 48. Ide preto o Opatrenie pri OHROZENÍ VEREJNÉHO ZDRAVIA, čo vyplýva aj zo samotného označenia Opatrenia. Opatrenia na predchádzanie šírenia prenosného ochorenia sú upravené v tretej časti PREVENCIA OCHORENÍ A INÝCH PORÚCH ZDRAVIA (§ 12), podľa ktorých ustanovení nie je toto opatrenie nariadené, čo vyplýva tiež z toho, že nie je poukaz na § 12 ods. 5.

Ústredný krízový štáb nemohol (ani teoreticky) uložiť hlavnému hygienikovi vydať opatrenia na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, pretože úrad verejného zdravotníctva tam nemá kompetenciu (spojená kukurica s pšenicou).

Z odôvodnenia nevyplýva, na základe akej právnej normy ústredný krízový štáb ukladá hlavnému hygienikovi povinnosti, a namiesto toho sú uvedené citácie §§ 2 ods. 2, 7, 17, 20 a 25 zák. č. 42/1994 Z. z., o civilnej ochrane, ktoré nemajú právny vzťah k tomuto opatreniu.

Subjektom s návrhovou dispozíciou na hlavného hygienika je protiepidemická komisia. Podľa ods. 1 písm. a) § 50 zák. č. 355/2007 Z. z. národná protiepidemická komisia navrhuje opatrenia v zmysle § 48 ods. 4.

Podľa § 50 ods. 2 národnú protiepidemickú komisiu zriaďuje úrad verejného zdravotníctva, a podľa ods. 3 jej predseda hlavný hygienik. T a k ž e: národná protiepidemická komisia, pod vedením hlavného hygienika, navrhuje opatrenia, ktoré vydáva úrad verejného zdravotníctva, na čele ktorého stojí hlavný hygienik.

Kompetencia „ústredného krízového štábu“, ako je vymedzená v predmetnom opatrení nevyplýva ani zo zák. č. 387/2002 z. z. o riadení štátu v krízových situáciách.

Podľa § 2 ods. 1, písm. c) sa krízovým štábom rozumie výkonný orgán orgánu krízového riadenia, ktorého úlohou je analyzovať riziká krízovej situácie, navrhovať opatrenia na jej riešenie a koordinovať činnosť zložiek v jeho pôsobnosti v období krízovej situácie.

V zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 387/2002 Z. z. vláda zriaďuje ústredný krízový štáb, ktorý koordinuje činnosť orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy a ďalších zložiek určených na riešenie krízovej situácie v období krízovej situácie, kde podľa § 2 ods. 3 písm. a) – e) má určené úlohy, medzi ktoré ale nepatrí nariaďovanie povinnosti hlavnému hygienikovi.

V zmysle § 10b zák. č. 387/2002 Z. z. ukladanie opatrení - Orgány krízového riadenia (tu patrí aj vláda SR, ktorá zriaďuje ústredný krízový štáb), sú oprávnené v krízovej situácii podľa tohto zákona ukladať povinnosti a vyžadovať plnenie opatrení hospodárskej mobilizácie v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom (zák. č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii).

Neexistuje kompetencia Ústredného krízového štábu na ukladanie povinnosti hlavnému hygienikovi, aby vydal opatrenie podľa § 48 ods. 4 zák. č 355/2007 Z. z.

Ide o účelovú a úmyselnú zámenu v osobe adresáta opatrenia (všetci vychádzajúci na verejnosť, čo zákon nepozná), ako aj nedostatok právneho základu, neurčitosti a jeho zmätočnosti.

Obe Opatrenia sú nulitné: Najvyšší súd SR, 8Sžr/52/2016, 12. decembra 2018, Mgr. Peter Melicher (str. 4) i rozhodnutie I. ÚS 323/2016-46.

Platný právny poriadok pojem „nulitný správny akt“ nedefinuje. Procesná teória a súdy v niekoľkých rozhodnutiach kvalifikovali vlastnosti nulitného správneho aktu.

Ak súd zistí, že správny orgán vydal nulitný správny akt, paakt, čo je vlastne neexistujúce rozhodnutie, nezaoberá sa ďalšími námietkami, pretože možno skúmať len zákonnosť aktu, ktorý existuje.

Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej forme vydané, alebo, že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými chybami, ktoré mali za následok jeho ničotnosť. Nulita je dôsledok takých závažných nedostatkov, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nie je možné hovoriť. V prípade nulity aktu nie je vôbec možné uvažovať o prezumpcii správnosti aktu.

Paakt, ako správny akt, nevyvoláva zamýšľané účinky, ak sú jeho nedostatky tak zásadné a zrejmé, že na neho „nemožno hľadieť“ ako na správny akt.

Nulita rozhodnutia je daná nedostatkom právneho základu, nedostatku právomoci, najťažšími nedostatkami príslušnosti, absolútnym nedostatkom formy, absolútnym omylom v osobe adresáta, neexistenciou skutkového základu spôsobujúceho bezobsažnosť, požiadavkami nedovoleného (trestného) plnenia, právnou alebo faktickou nemožnosťou realizácie rozhodnutia, neurčitosti a nezmyselnosti, neexistencie vôle a podobne.

Zdroj: YouTube Štefan Harabin / InfoVojna