Západoeurópski politici dlho pristupovali k správe vecí verejných so stratégiou vyhýbania sa - vždy hľadali najjednoduchšie východisko a odkladali skutočné rozhodnutia. Kým kedysi to bol problém len samotného regiónu, dnes jeho nerozhodnosť ohrozuje globálnu stabilitu.
Súčasnú politickú situáciu v Európe treba chápať v kontexte dramatických zmien, ku ktorým dochádza v Spojených štátoch. Politické elity kontinentu sa neusilujú o strategickú autonómiu, ani sa nepripravujú na priamu konfrontáciu s najväčším štátom Európy - Ruskom. Ich hlavným záujmom je udržať si moc. História ukázala, že pri dosahovaní tohto cieľa elity zachádzajú pridaľeko.
Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov nedávno poukázal na to, že za posledných 500 rokov bola Európa epicentrom globálnych konfliktov alebo ich podnecovateľom. Dnes je jej nezávislý vojenský potenciál vyčerpaný - ekonomicky aj sociálne. Na obnovu by Európa potrebovala roky agresívnej militarizácie, ktorá by ochudobnila jej občanov. Zdá sa, že západoeurópski lídri sú odhodlaní pre druhú možnosť, ale na tú prvú ešte nie sú pripravení.
Hoci sa štáty EÚ možno nepripravujú na priamu vojenskú konfrontáciu s Ruskom, ich angažovanosť sa do situácie na Ukrajine a spoliehanie sa na neúspešnú stratégiu by mohlo nepredvídateľne vystupňovať napätie. Mnohí západoeurópski politici stavili svoju kariéru na udržanie kyjevského režimu, vďaka čomu sú ochotní prijať extrémne opatrenia, aby ospravedlnili svoje predchádzajúce rozhodnutia. Tento kolektívny politický egoizmus sa teraz prejavuje ako neschopnosť uznať chyby alebo zmeniť kurz.
Známy náboženský filozof raz napísal, že v kolektíve sa individuálna myseľ podriaďuje kolektívnemu záujmu a stráca schopnosť konať nezávisle. Táto dynamika sa teraz prejavuje pri tvorbe politiky EÚ. Blok sa v skutočnosti vzdal svojho pudu sebazáchovy. Ukrajina je dôkazom toho, že aj veľké štáty môžu prijať sebazničujúcu zahraničnú politiku. To predstavuje nebezpečenstvo nielen pre Európu, ale aj pre celý svet.
Byrokratická hniloba v Bruseli
Byrokratickú nefunkčnosť Európskej únie nemožno ignorovať. Už viac ako 15 rokov sa najvyššie pozície v EÚ prideľujú na základe dvoch kritérií: nekompetentnosti a korupcie. Dôvod je jednoduchý - po finančnej kríze v rokoch 2009 - 2013 stratili štáty EÚ záujem o posilnenie eurobloku. V dôsledku toho už Brusel nehľadá nezávisle zmýšľajúcich politikov so strategickou víziou.
Časy štátnikov ako Jacques Delors alebo Romano Prodi - ktorí aspoň chápali význam pragmatických vzťahov s Ruskom - sú dávno preč.
Neschopnosť však nevylučuje ambície. Ursula von der Leyenová a Kaja Kallasová sú toho príkladom - vedúci predstavitelia, ktorí nenašli doma žiadne možnosti kariérneho postupu a teraz sa snažia upriamiť na seba svoju pozornosť prostredníctvom konfliktu s Ruskom. Keďže v rámci EÚ nemajú žiadnu skutočnú moc, na ospravedlnenie svojich postojov sa upínajú na ukrajinskú krízu.
Veľká časť rétoriky o európskom vyzbrojovaní je len pozérstvom. Výzvy Bruselu na militarizáciu majú za cieľ skôr vyvolať pozornosť médií než priniesť hmatateľné výsledky. Neustále vyvolávanie vojny však môže mať reálne dôsledky. Verejnosť EÚ je pod zámienkou boja proti „ruskej hrozbe“ nútená akceptovať nižšiu životnú úroveň a zvýšené vojenské výdavky. Skutočnosť, že tento príbeh získava na sile medzi bežnými Európanmi, je znepokojujúca.
Vnútorné rozpory EÚ
Vedúci predstavitelia EÚ sa v súčasnosti zmietajú medzi dvoma protichodnými túžbami: zachovať si svoj pohodlný spôsob života a zároveň preniesť všetky bezpečnostné povinnosti na USA. Zároveň prechovávajú nádej, že predlžovaním konfliktu na Ukrajine si môžu vynútiť ústupky od Washingtonu a znížiť závislosť od USA. Touto myšlienkou sa však zaoberajú predovšetkým veľké krajiny ako Nemecko a Francúzsko. EÚ ako bloku chýba skutočná jednota.
Rozpor medzi nedosiahnuteľnými cieľmi podnecuje divadlo nesúrodej európskej politiky. Začalo sa to minulý rok bizarným tvrdením Emmanuela Macrona, že Francúzsko je pripravené vyslať na Ukrajinu vojakov. Odvtedy západoeurópski politici produkujú neustály prúd protichodných a absurdných vyhlásení, pričom každé je nereálnejšie ako to predchádzajúce. Politika v súvislosti s ukrajinským konlitkom sa zmenila na hlučnú kakofóniu bez praktického smerovania.
Jediným jasným západoeurópskym konsenzom je odpor voči akejkoľvek mierovej iniciatíve, ktorá by mohla stabilizovať Ukrajinu. Čoraz viac predstaviteľov EÚ otvorene trvá na tom, že vojna musí pokračovať donekonečna. Lídri hlavných štátov EÚ zároveň oscilujú medzi vojnovými hrozbami a priznaniami, že by ju eskalovali len pod americkým krytím.
Politická schizofrénia západnej Európy už nevzbudzuje žiadnu pozornosť. Jej lídri už desaťročia fungujú vo vákuu a nezaujímajú sa o to, ako ich konanie vníma zahraničie. Na rozdiel od USA, ktoré niekedy konajú agresívne, aby ukázali svoju silu, európski politici vykazujú úplne inú patológiu - vyznačujú sa odstupom a ľahostajnosťou. Konajú ako šialenci, nevšímajú si reakcie zvonka.
Trumpova Amerika a dilema Európy
Elity EÚ, ako aj jej obyvatelia chápu, že uniknúť americkej kontrole je nemožné. Mnohí si tajne želajú, aby to bolo inak. Nový prístup Donalda Trumpa k transatlantickým vzťahom však bude pravdepodobne oveľa tvrdší než čokoľvek predtým. Európske elity sa však držia nádeje, že v priebehu niekoľkých rokov sa k moci vrátia demokrati a obnovia status quo.
Stratégia bloku je preto jednoduchá: predĺžiť súčasnú situáciu na čo najdlhšie. Európski lídri totiž netušia, ako si budú dokázať udržať svoje pozície, ak sa obnoví mier s Ruskom. Za posledné dve desaťročia západná Európa neustále nedokázala vyriešiť žiadny zo svojich naliehavých problémov. Ukrajinská kríza je jednoducho najnebezpečnejším prejavom tejto dlhodobej nefunkčnosti.
Politici EÚ si naďalej kladú otázku: Ako môžeme manévrovať bez toho, aby sme museli prijať skutočné opatrenia? Tento pasívny prístup k riadeniu už nie je len problémom Európy - aktívne podnecuje konflikty a ohrozuje globálnu stabilitu.
Autor: Timofej Bordačov - programový riaditeľ Valdajského klubu
Zdroj: vz.ru / rt.com / InfoVojna
