Vážené dámy, páni, milí hostia,
veľmi si vážim možnosť vystúpiť so svojim príspevkom na Vašej dnešnej konferencii.
Hitlerovské vojská napadli Sovietsky zväz 22. júna 1941. Spočiatku bolo ťažké uveriť takej podlej zrade zo strany Nemecka napriek podpísaným dohodám. Prišla nielen zrada, ale aj bezohľadné vraždenie, vypálená zem posiata telami vojakov a bezbranných civilistov. Ľud po výzve svojho vodcu Josifa Vissarionoviča Stalina, ktorý patrí k najvýznamnejším národným vodcom svojho ľudu, povstal do celonárodnej vlasteneckej vojny proti fašistickým okupantom. V tejto krutej vojne stratil Sovietsky zväz viac ako 12 miliónov životov svojich vojakov a cez 15 milióny civilistov. Samotná vynútená mohutná a logisticky dokonalá evakuácia priemyselných podnikov a dôležitých zariadení do bezpečia ďalekej Sibíri a Uralu ukázala svetu silu, vynaliezavosť a nezlomnosť ruského národa. Bola to predzvesť pádu Tretej ríše.
Ak chceme hovoriť o prínose Červenej armády a Sovietskeho zväzu k porážke fašistického Nemecka, musíme hovoriť nielen o jeho vojenskej a materiálnej porážke. Myslím si, že v tomto boji bola rozhodujúca morálka. Na jednej strane neoprávnené, nedovolené a podlé ambície, s cieľom vyhladenia celých národov a na strane druhej ľudská nezlomná duša, bojujúca za všetko, čo je jej sväté. Za svoju vlasť, za rodinu, za slobodu, existenciu a za šťastnejšiu a mierovú budúcnosť nasledujúcich pokolení celého národa.
Ale to nie je všetko. Zradne napadnutý ruský národ sa zjednotil. Nehľadiac na vlastné utrpenie všetci si pomáhali navzájom, stali sa jednou veľkou rodinou, bratmi a sestrami, spolubojovníkmi. Národ neprijal pokoru ako veľa európskych národov. Ukázal celému svetu silný charakter, nezlomnú vôľu a vieru v pravdu a život. Aj po vojne, zjednotený národ pokračoval bez oddychu v obnove vlasti a v rozvoji takým tempom, že za necelých desať rokov sa zo zničeného štátu stala svetová superveľmoc. Napriek ťažkostiam národ nič nezlomilo, nič nezastavilo. Naopak, Sovietsky zväz pomáhal aj tým najchudobnejším štátom, vrátane novo vytvorenej, a po vojne hlboko vnútorne odhodlanej a nadšenej svetovej socialistickej sústavy. Aj v Afrike, Južnej Amerike, či v Ázii si dodnes ľudia dobre pamätajú nezištnú, otvorenú a bratskú povahu ruského človeka. Toto menilo svet k lepšiemu. V tomto bol ten najlepší príklad pre ľudstvo, či na východe, severe, juhu, či západe. Zrodilo sa množstvo nových svetových osobností, ktoré rozoznali pozitívny prínos Sovietskeho zväzu a ktorí svoj život priamo zasvätili boju proti apartheidu, koloniálnej nadvláde, za spravodlivosť a mierové spolunažívanie medzi národmi. Svet sa zmenil, zmizli mnohé ríše, vznikli nové významné medzinárodné organizácie, začal sa nebývalý hospodársky a technický rozvoj.
Som právnik, dlhoročný trestný sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nemôžem sa stavať do pozície historického znalca. Dovolím si preto len niekoľko vlastných poznámok ohľadne úlohy Európy a jej zodpovednosti v Druhej svetovej vojne. Napriek tomu, že aj v Európe žilo množstvo vzdelaných a rozhľadených ľudí, ktorí videli násilné a neprirodzené zmeny v spoločnosti, sklony k rasovej nenávisti a poukazovali na riziká takejto politiky, v strachu sa radšej ticho pridali na stranu diktátorskej vládnej väčšiny. Sľubovali im poriadok, dostatok práce, nový životný priestor a presviedčali ich o vlastnej výnimočnosti oproti ostatným ľuďom na Zemi. Rýchly rozvoj priemyslu, dôkladná organizovanosť spoločnosti a aj diplomatické uznanie, či športové výsledky v zahraničí boli pre väčšinu obyvateľov bývalého Nemecka a Európy doslova vzorom. Súčasne sa však zrodila nenávistná ideológia. Fašizmus. Strach a jediná dovolená myšlienka sa stali hlavným násilným prostriedkom ako si podmaniť verejnosť. Pokiaľ by sme mali hodnotiť situáciu ľudí v tom čase, musíme sa chtiac - nechtiac pozrieť aj do súčasnosti. Tak, ako v minulosti, aj dnes hrajú rozhodujúcu úlohu verejní propagandisti, novinári, politici. A používajú rovnaké metódy. Tvoria rovnakú vražednú ideológiu. Nesmieme už nikdy dopustiť, aby sa situácia akosi nepozorovane zopakovala. Fašizmus v Európe a vo svete bol najkrvavejším obdobím ľudstva.
Po vojne, na Slovensku bolo príťažlivou praxou mladú generáciu učiť a pravdivo informovať pomocou spoločných školských výletov, napríklad „Po stopách Slovenského národného povstania“ alebo návštev múzeí a iných pamätníkov. Chodievali sme na filmy s vojenskou tematikou, televízia premietala zaujímavé seriály z prostredia rozviedky v tyle nepriateľa. Domnievam sa, že Vladimír Iljič Lenin mal pravdu, keď hovoril, že zo všetkých umení, je pre nás najdôležitejší film. Platí to aj dnes. Treba tvoriť. Nové príbehy, noví pozitívni hrdinovia, obsah blízky súčasnej mladej generácii. A tak, ako to robíme s láskou a úctou u nás, pripomínať si pamätníky tých, ktorí položili životy za našu slobodu. K bohatej a slávnej histórii Slovanov patria aj úspechy významných ruských vojvodcov. Napríklad Dmitrij Donský, Dmitrij Požarskij, Alexander Suvorov, Michail Kutuzov, Georgij Žukov, Ivan Konev, Konstantin Rokossovskij a mnohí, mnohí ďalší. Každý z nich si zaslúži osobitnú pozornosť.
Kultúra ruského národa je bohatá na svoju históriu, ale napríklad aj na rozprávky pre výchovu mladej generácie. V tom treba pokračovať. Priamo do filmov treba zapracovať prekrásne piesne, prírodné prostredie, ľudí, ukazovať všetko, čo je pozitívne, vždy končiace nádejou, svetlou budúcnosťou. Taká totiž tá skutočná naša budúcnosť aj bude. Poďme ďalej. Prvé sputniky, prvé živé psíky v kozme, prvý človek na obežnej dráhe okolo Zeme, prvá žena kozmonautka, prvá kozmická stanica, prvé osvojenie mierového využitia atómovej energie, akou bol ľadoborec Lenin. Oproti diabolským pokusom na ľuďoch, americkým atómovým bombám zhodeným na mierumilovné mestá Hirošimu a Nagasaki, ktoré boli zámerne zvolené práve preto, že tam bolo na malej ploche veľké množstvo nič netušiacich bezbranných civilistov. Táto filozofia sa odrazila aj v známom pláne Winstona Churchila, pričom ešte ani neskončila Druhá svetová vojna. Pod názvom „Nemysliteľné“, požadoval, aby USA zhodili niekoľko desiatok atómových bômb na ich dovtedajšieho najvýznamnejšieho vojnového spojenca, na Sovietsky zväz. Ešte pred začiatkom Druhej svetovej vojny, keď už bolo jasné, že Hitler chce napadnúť bývalé Československo, ktoré bolo vtedy piatym najpriemyselnejším štátom sveta, ponúkol Sovietsky zväz, že vyšle svojich vojakov na obranu našich hraníc s Nemeckom. Militantné Poľsko, v tom čase snívajúce o novom delení sveta, nedovolilo vojskám Sovietskeho zväzu vkročiť na svoje územie. Tým prispelo k voľnému zradcovskému vstupu nemeckých hitlerovských vojsk do Československa, spolu so známou Mníchovskou zradou k jeho rozdeleniu a okupovaniu až do konca vojny v roku 1945. Áno, povieme si taká bola história, ale aj vtedy žili ľudia ako my, aj oni mali svoje rodiny, svoje deti, chceli žiť v mieri a netúžili po žiadnych nemeckých šialených okupantských a svetovládnych ambíciách.
Môžeme odpustiť, ale nikdy nezabudneme.
V mojom krátkom vystúpení je cieľom obsiahnuť aspoň to najdôležitejšie, musím preto uviesť aj fakt, že najvýznamnejším každodenným prínosom pre ľudí v Európe po vojne sa stal mier, stav pokoja a rozvoja spoločnosti. Ten formoval myslenie ľudí. Ale málokto sa skutočne zamýšľal, kto ten mier priniesol, kto ho vybojoval, kto ho chránil a koľko energie ho to stojí. V skutočnosti už prebiehal tuhý boj, najmä dvoch svetových sústav, dvoch úplne rozdielnych ponímaní hodnôt. Sovietsky zväz bol svojou obrovskou morálnou autoritou v medzinárodnej politike a pozitívnym príkladom mierového života tŕňom v oku Západu. A ten sa všetkými spôsobmi snažil svet socializmu zničiť. Myslím si, že sme boli pripravenejší tvoriť zajtrajšky. Situáciu zmenila až zrada vo vlastných radoch. Či v samotnom Sovietskom zväze, či v bývalom Československu, Poľsku, Maďarsku, skrátka všade. No a dnes mnohí spomíname s veľkou dávkou neskrývanej nostalgie na náš elán tvoriť svoju mierovú perspektívu. Takí sme. Už vieme, už poznáme, už si vážime, čo sme mali, už nechceme iné „hodnoty“. Chceme žiť v bratstve, mieri a s prirodzenou nádejou, že zajtra bude opäť nový slnečný deň pre všetkých.
Záverom mi dovoľte voľne zhodnotiť našu dnešnú tému. Stalingradská bitva, ktorá bola v histórii hádam najväčšou krvavou zrážkou proti sebe stojacich armád, hrdinský Sevastopoľ, boje o Moskvu, či bitka o Kursk, ktorá spustila panický útek hitlerovských vojsk až do samotného Berlína, sú dobre známe ako rozhodujúce boje Druhej svetovej vojny. Sovietsky zväz a jeho prínos je preto právom označovaný za najvýznamnejší vojenský faktor porážky hitlerovského Nemecka. Čo je však jeho najsilnejším prínosom pre svet? Je to morálna sila národa. Keď sa hitlerovské vojská priblížili k Moskve, 7. novembra 1941, dal Stalin príkaz usporiadať na Červenom námestí v Moskve vojenskú prehliadku. Výrazným prejavom morálnej sily bolo tiež v obliehanom a skoro úplne vojnou zničenom Leningrade, kde od hladu zomrelo viac ako osemsto tisíc civilistov, že živý orchester prebudil eufóriu a novú silu, v celom svete známou, Siedmou symfóniou Dmitrija Šostakoviča. To je neporaziteľný duch ruského národa. Podľa môjho názoru to je naozaj bez najmenších pochybnosti naozaj nenahraditeľný prínos Sovietskeho zväzu a ruského národa k uchovaniu prirodzených ľudských hodnôt nášho sveta. Dnes, keď sa znovu podlými angloamerickými silami obnovuje stará, ale nebezpečná extrémne liberálna neofašistická ideológia v Európe, tak zjednoteným úsilím nového spoločenstva štátov BRICS a ďalších regionálnych organizácií treba zabrániť prekrúcaniu histórie. Som presvedčený, že v tom bude dnešnej Ruskej federácii pomáhať definitívne nakoniec celý svet.
Ďakujem za pozornosť.
JUDr. Štefan Harabin
Bývalý podpredseda vlády pre legislatívu
Bývalý minister spravodlivosti
Bývalý predseda Najvyššieho súdu
Bývalý predseda Súdnej rady
Trestný sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
Zdroj: InfoVojna
