Vraj v Európe niet s kým hovoriť
Henry Kissinger údajne v roku 2012 vo Varšave povedal: „Komu mám zavolať, ak chcem hovoriť s Európou?“
Svoj dnešný príspevok začínam práve týmto citátom, lebo viacero politikov, či aj politológov si stále myslí, že ak nejaký štát mimo Európskej únie chce hovoriť s Európou, tak tam predsa musí byť niekto hlavný.
Prvý veľký omyl je chápať Európu, či EÚ ako jeden štát. Európa nikdy v histórii nebola jediným, jednotným štátom. Práve naopak.
Druhý zásadný omyl tohto výroku spočíva v poznaní Kissingera, ako skúseného amerického politika, práve tej sentencie, že takýmto výrokom nepriamo nútil členské štáty EÚ hovoriť jednotným hlasom. Aspoň pokiaľ ide o zahraničnú politiku a konkrétnu podporu amerických záujmov vo svete. USA vždy potrebovali v EÚ mať členské štáty koncentrované, podriadené centru, ktoré zastupuje iba jeden, „ich človek, s ich názorom“.
No a tretí omyl má základ v tom, že suverenita členských štátov robí celú EÚ slabou. Ale my dobre vidíme kam to práve centralizovaná politika Bruselu dotiahla. Do úplnej izolácie od ostatného sveta. Do moslimských ilegálnych gangov a pre nás neprirodzenej, cudzej moslimskej populácie, ktorá už v mnohých metropolách Európy predstavuje veľkú väčšinu obyvateľstva oproti domácim občanom. Podľa toho sa aj arogantne správajú. Nič dobré to pre budúcnosť, najmä západnej Európy, neveští. Brusel členským štátom nanucuje komplexnú, agresívnu ideológiu a politiku LGBTI. Brusel nás tupou zelenou politikou, tichým súhlasom so zničením Severného prúdu dva, ktorý mal trvalo zásobovať Európu lacným ruským plynom, dostal na pokraj ekonomického a energetického krachu. Podporou teroristických akcií a vojenských konfliktov, najmä proti Ruskej federácii, zas do úplnej medzinárodnej politickej bezvýznamnosti. Ako nejakú bandu nespratných chuligánov. A to len preto, že žiaden bruselský politik nikdy neurobil nič pre mier, pre prosperitu Európy, pre jej vlastný názor, pre normálne medzinárodné vzťahy. Normálnych politikov k riadeniu nepustia. Radšej sa pokúsia ich zastreliť. Inak to ani nemohlo dopadnúť, už len preto, že všetci tupo, niektorí dokonca nadšene, poslúchali bývalú militantnú americkú administratívu Bidena.
Nezmysel, ktorý si zaslúži znovu si ho pripomenúť, je presviedčať nás, že v otázkach zahraničnej politiky predsa nemožno mať 27 rôznych názorov. Potrebujeme vraj len jeden spoločný. Myslím si, že 27 rôznych názorov na tú istú otázku asi ani nie je možné vymyslieť a formulovať. Ak by títo politici neboli leniví, prečítali by si, čo hovoria platné zmluvy o spoločných postojoch v zahraničnej politike a v medzinárodných vzťahoch. Predovšetkým všade sa uvádza výraz „členské štáty“. Teda štáty, nie jeden štát s centrom v Bruseli. Treba si uvedomiť, že spoločná zahraničná politika EÚ skutočne existuje. Nie ako konsenzus v nejakom orgáne Únie. Ale ako konkrétne právne formulácie priamo ustanovené v príslušných článkoch platných zmlúv. Základom je dodržiavanie princípov Charty OSN, dodržiavanie vlastných zmlúv, Viedenského dohovoru o zmluvnom práve a ostatných noriem medzinárodného práva. Každý z členských štátov sa k tomu právne zaviazal. Tu sa nedá pomýliť. Problém je, že Bruselu to prekáža. Oni potrebujú medzinárodné právo porušovať podľa pokynov, žiaľ v Európe stále ešte pôsobiacich pozostatkov silnej bývalej americkej administratívy. Preto tá hlúpa propaganda. S tým sa súhlasiť nedá a nepočíta s tým ani naša Ústava. Inak sa stávame spoluvinníkmi hrubého porušovania medzinárodného práva aj my. Dospeli sme k záveru, že „Brusel“ znie už ako nadávka.
Ak hovoríme o potrebe rešpektovania suverenity a rovnosti členských štátov, tak tu je rozhodujúce znenie konkrétnych ustanovení Charty OSN. Ako svoje ciele okrem iného uvádza zachovať medzinárodný mier a bezpečnosť a v zhode so zásadami spravodlivosti a medzinárodného práva uskutočňovať mierovými prostriedkami riešenie sporov. Rozvíjať medzi národmi priateľské vzťahy založené na úcte k zásade rovnoprávnosti a sebaurčenia národov, ako aj robiť iné vhodné opatrenia na posilnenie svetového mieru, úcty k ľudským právam a základným slobodám pre všetkých bez rozdielu rasy, pohlavia, jazyka alebo náboženstva. K tomu dodám len toľko, že v rámci OSN je registrovaných a oficiálne uznaných asi 193 suverénnych a rovných štátov. Všetky suverénne štáty, na základe slobodnej vôle, medzi sebou spolupracujú a súčasne sú členmi tých najrôznejších medzinárodných organizácií. Tak aký je dôvod, aby EÚ niekomu odpovedala jednotným hlasom? Občania EÚ už raz jasne odmietli pokusy o vytvorenie európskeho superštátu s jedinou ústavou a hymnou (r. 2005). Platné zmluvy o EÚ vo viacerých ustanoveniach uznávajú, že EÚ je medzinárodná organizácia, ktorá v plnom rozsahu rešpektuje ústavnú suverenitu a národnú identitu jej členských štátov (čl. 3 Zmluvy o EÚ). Rovnako pripomína potrebu dodržiavania zásad Charty OSN. Osobitne (čl. 4) uznáva, že otázky zahraničnej a bezpečnostnej politiky sú vo výlučnej zodpovednosti členských štátov.
Ak dnes niekto tvrdí, že EÚ nemá jasno v zahraničnej politike, tak s tým žiaľ možno iba súhlasiť. Ale nie preto, že má údajne akýchsi 27 rôznych názorov. Európa je už svojimi aktivitami naozaj úplne mimo rozhodovania o novom usporiadaní vzťahov vo svete. Vidíme to na divokej panike a blúznení o vytvorení pevnej steny Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie proti spolupráci USA a Ruska. Už snovajú plány o vytvorení spoločných európskych jadrových vojsk a o ich definitívnom víťazstve. Nič nechápali predtým a nič nechápu ani dnes. Myslím si, že silno narazia. Dnešný svet nevytvára bloky niekoho proti niekomu, ale naopak prvoradou sa stáva národná politika a, síce tvrdá, ale mierová hospodárska súťaž medzi veľmocami. Cieľom je ekonomická a sociálna prosperita vlastného národa, v slobodnom prostredí a všeobecnej bezpečnosti pre každého.
JUDr. Štefan Harabin
Zdroj: YouTube / InfoVojna
