Jednou zo zvláštnych čŕt Ameriky je skutočnosť, že v súčasnosti sa financializácia ekonomiky sa vo všeobecnosti považuje ako niečo choré, avšak len málo sa robí zvrátenie tohto procesu. V 80. a 90. rokoch minulého storočia sa predpokladalo, že kapitalizmus poháňaný financiami prinesie obdobie lepšieho rozdeľovania kapitálu a dynamickejšej ekonomiky. Tento názor už dnes nie je moc počuť.

Ak je teda takýto jav v drvivej väčšine vnímaný negatívne, ale nedochádza k jeho zmene, potom možno nejde len o zlyhanie tvorby politiky, ale skôr o niečo hlbšie - o niečo, čo je endemické pre samotnú štruktúru kapitalistickej ekonomiky. Samozrejme, je možné zvaľovať vinu za tento stav pôsobenie cynických a po moci bažiacich elít a analyzovať to. Skúmanie histórie však odhaľuje opakujúce sa prípady financializácie, ktoré majú pozoruhodné podobnosti, čo nabáda k záveru, že neutešená situácia v americkej ekonomike v ostatných desaťročiach nie je jedinečná a že neustále rastúca moc Wall Street bola v istom zmysle predurčená.

Giovanni Arrighi: Financializácia ako cyklický jav

V tomto kontexte sa oplatí vrátiť k dielu talianskeho politického ekonóma a historika globálneho kapitalizmu Giovanniho Arrighiho (1937-2009). Arrighi, ktorý je často zjednodušene označovaný za marxistického historika, čo je vzhľadom na rozsah jeho práce príliš zužujúce označenie, skúmal pôvod a vývoj kapitalistických systémov od renesancie a ukázal, ako opakujúce sa fázy finančnej expanzie a kolapsu podmieňujú širšie geopolitické rekonfigurácie. Ústredné miesto v jeho teórii zaujíma názor, že cyklus vzostupu a pádu každého nasledujúceho hegemóna sa končí krízou financializácie. Práve táto fáza financializácie vedie k prechdu smerom k ďalšiemu hegemónovi.

Arrighi datuje vznik tohto cyklického procesu do obdobia talianskych mestských štátov v 14. storočí, ktoré nazýva zrodom moderného sveta. Od spojenia janovského kapitálu a španielskej moci, ktoré viedlo k veľkým objavom, sleduje túto cestu cez Amsterdam, Londýn a napokon Spojené štáty.

V každom prípade je cyklus kratší a každý nový hegemón je väčší, zložitejší a mocnejší ako ten predchádzajúci. A ako sme už spomenuli, moc každého z nich sa končí krízou financializácie, ktorá znamená záverečnú fázu hegemónie. Táto fáza však zároveň zúrodňuje pôdu, v ktorej vyklíči ďalší hegemón, čím sa financializácia označuje za predzvesť blížiacej sa zmeny hegemóna. V podstate sa nastupujúca mocnosť objavuje čiastočne tým, že využíva finančné zdroje financializovanej a upadajúcej mocnosti.

Arrighi zistil prvú vlnu financializácie, ktorá sa začala okolo roku 1560, keď sa janovskí obchodníci stiahli z obchodu a špecializovali sa na financie, čím nadviazali symbiotické vzťahy so Španielskym kráľovstvom. Ďalšia vlna sa začala okolo roku 1740, keď sa Holanďania začali sťahovať z obchodu, aby sa stali "bankármi Európy". Financializácia vo Veľkej Británii, ktorú budeme skúmať ďalej, sa objavila približne koncom 19. storočia; v prípade Spojených štátov sa začala v 70. rokoch 20. storočia.

Hegemóniu definuje ako "moc štátu vykonávať funkcie vedenia a správy nad systémom suverénnych štátov". Ústrednou myšlienkou tejto koncepcie je, že historicky bolo takéto riadenie spojené s premenou fungovania systému vzťahov medzi štátmi ako takého a tiež, že pozostáva z toho, čo by sme nazvali geopolitickou dominanciou, ale aj z akéhosi intelektuálneho a morálneho vedenia. Moc hegemóna nielenže stúpa na vrchol v súperení medzi štátmi, ale v skutočnosti formuje samotný systém vo svojom vlastnom záujme. Kľúčom k tejto schopnosti rozširovania vlastnej moci hegemóna je schopnosť premeniť svoje národné záujmy na medzinárodné záujmy.

Pozorovatelia súčasnej americkej hegemónie si začínajú uvedomovať, že transformácia globálneho systému súvisí s americkými záujmami. Udržiavanie ideologicky podfarbeného poriadku "založeného na pravidlách" - údajne v prospech všetkých - presne zapadá do kategórie spájania národných a medzinárodných záujmov. Pritom predchádzajúci hegemón, Briti, mali svoju vlastnú verziu, ktorá zahŕňala politiku voľného obchodu aj zodpovedajúcu ideológiu, ktorá zdôrazňovala bohatstvo národov nad národnou suverenitou.

Ak sa vrátime k otázke financializácie, s originálnym pohľadom na jej epochálny aspekt prišiel ako prvý francúzsky historik Fernand Braudel, ktorého bol Arrighi žiakom. Braudel si všimol, že narastajúca moc financií ako dominantnej kapitalistickej činnosti danej spoločnosti je znakom jej blížiaceho sa úpadku.

Arrighi si osvojil tento prístup a vo svojom hlavnom diele s názvom "Dlhé dvadsiate storočie" vypracoval teóriu cyklického vzoru vzostupu a pádu v rámci kapitalistického systému, ktorý nazval "systémový cyklus akumulácie". Podľa tejto teórie je obdobie vzostupu založené na expanzii obchodu a výroby. Táto fáza však nakoniec dosiahne zrelosť a vtedy je už ťažšie ziskovo reinvestovať kapitál do ďalšej expanzie. Inými slovami, hospodárske úsilie, ktoré posunulo vzmáhajúcu sa mocnosť na jej výslnie, sa stáva čoraz menej ziskovým, pretože konkurencia sa zintenzívňuje a v mnohých prípadoch sa veľká časť reálnej ekonomiky stráca na periférii, kde sú nižšie mzdy. K tomu prispievajú aj rastúce administratívne výdavky a náklady na udržiavanie stále sa rozširujúcej armády.

To vedie k nástupu toho, čo Arrighi nazýva "signálnou krízou", teda hospodárskou krízou, ktorá signalizuje prechod od akumulácie prostredníctvom materiálnej expanzie k akumulácii prostredníctvom finančnej expanzie. Nasleduje fáza charakterizovaná finančným sprostredkovaním a špekuláciami. Iný spôsob, ako o tom uvažovať, je, že po strate skutočného základu svojej ekonomickej prosperity sa národ obracia k financiám ako k poslednej hospodárskej oblasti, v ktorej sa môže udržať hegemónia. Fáza financializácie sa teda vyznačuje prehnaným dôrazom na finančné trhy a finančný sektor.

Ako financializácia odďaľuje nevyhnutné

Korózny charakter financializácie však nemá okamžitý účinok - v skutočnosti je to práve naopak. Arrighi ukazuje, ako môže obrat k financializácii, ktorá je spočiatku pomerne lukratívna, poskytnúť dočasný a iluzórny oddych od trajektórie úpadku, a tak oddialiť nástup terminálnej krízy. Napríklad niekdajší hegemón, Veľká Británia, bola krajinou, ktorú najviac zasiahla takzvaná Dlhá depresia v rokoch 1873 - 1896, čo bolo dlhšie obdobie neduhu, v ktorom sa spomalil priemyselný rast Británie a znížilo sa jej hospodárske postavenie. Arrighi to označuje za "signálnu krízu" - bod cyklu, v ktorom sa stráca výrobná sila a nastupuje financializácia.

A predsa, ako Arrighi cituje knihu Davida Landesa "Nespútaný Prometeus" z roku 1969, "akoby zázrakom sa koleso otočilo". V posledných rokoch storočia sa obchod náhle zlepšil a zisky vzrástli. "Vrátila sa dôvera - nie tá prchavá a miznúca dôvera krátkych konjunktúr, ktoré prerušovali pochmúrne obdobie predchádzajúcich desaťročí, ale všeobecná eufória, aká tu nebola od začiatku 70. rokov 19. storočia....V celej západnej Európe je toto obdobie považované za staré dobré časy - eduardovská éra, la belle époque." Všetko sa zdalo byť opäť v poriadku.

Na náhlom obnovení ziskov však nie je nič magické, vysvetľuje Arrighi. Stalo sa to, že "s tým, ako sa oslabila britská priemyselná nadvláda, triumfovali jej financie a jej služby ako prepravcu, obchodníka, poisťovacieho makléra a sprostredkovateľa vo svetovom platobnom systéme sa stali nepostrádateľnejšími ako kedykoľvek predtým".

Inými slovami, došlo k veľkému rozmachu finančných špekulácií. Spočiatku veľká časť rozširujúcich sa finančných príjmov pochádzala z úrokov a dividend, ktoré boli generované predchádzajúcimi investíciami. Stále väčšia časť však bola financovaná tým, čo Arrighi nazýva "domácou premenou komoditného kapitálu na peňažný kapitál". Medzitým, ako sa prebytočný kapitál presúval z obchodu a výroby, začali britské reálne mzdy od polovice 90. rokov 19. storočia klesať - čo bol obrat trendu z posledných piatich desaťročí. Bohatnutie finančnej a podnikateľskej elity pri celkovom poklese reálnych miezd je niečo, čo by pozorovateľom súčasnej americkej ekonomiky malo byť povedomé.

Prijatím financializácie Británia v podstate použila poslednú kartu, ktorú mala v rukáve, aby odvrátila svoj imperiálny úpadok. Okrem toho ju zničila prvá svetová vojna a následná nestabilita medzivojnového obdobia, ktorá je prejavom toho, čo Arrighi nazýva "systémovým chaosom" - fenoménom, ktorý sa stáva obzvlášť viditeľným počas signálnych kríz a terminálnych kríz.

Arrighi poznamenáva, že v minulosti boli tieto rozpady spojené s eskaláciou do otvorenej vojny - konkrétne s tridsaťročnou vojnou (1618-48), napoleonskými vojnami (1803-15) a dvoma svetovými vojnami. Zaujímavé a trochu neintuitívne je, že v týchto vojnách zvyčajne nestáli úradujúci hegemón a jeho vyzývateľ na opačných stranách (pozoruhodnou výnimkou sú anglo-holandské námorné vojny). Skôr to boli zvyčajne akcie iných súperov, ktoré urýchlili príchod konečnej krízy. Ale aj v prípade Holanďanov a Britov konflikt koexistoval so spoluprácou, keďže holandskí obchodníci čoraz viac smerovali svoj kapitál do Londýna, kde im prinášal lepšie výnosy.

Wall Street a kríza posledného hegemóna

Proces financializácie vychádzajúci zo signálnej krízy sa s prekvapivou podobnosťou zopakoval v prípade nástupcu Veľkej Británie, USA. Sedemdesiate roky 20. storočia boli pre USA desaťročím hlbokej krízy s vysokou mierou inflácie, oslabením dolára po zrušení zlatej konvertibility v roku 1971 a, čo je možno najdôležitejšie, stratou konkurencieschopnosti americkej výroby. Vzhľadom na to, že rastúce mocnosti ako Nemecko, Japonsko a neskôr aj Čína boli schopné konkurovať im vo výrobe, USA dosiahli rovnaký bod zlomu a podobne ako ich predchodcovia sa obrátili k financializácii. Sedemdesiate roky 20. storočia boli podľa slov historičky Judith Steinovej "kľúčovým desaťročím", ktoré "spečatilo celospoločenský prechod od priemyslu k financiám, od továrenskej haly k obchodnej hale".

To, ako vysvetľuje Arrighi, umožnilo USA prilákať obrovské množstvo kapitálu a prejsť na model deficitného financovania - rastúceho zadlžovania americkej ekonomiky a štátu voči zvyšku sveta. Financializácia však zároveň umožnila USA posilniť svoju hospodársku a politickú moc vo svete, najmä keď sa dolár stal svetovou rezervnou menou. Toto uvoľnenie poskytlo USA ilúziu prosperity na konci 80. a v 90. rokoch, keď, ako hovorí Arrighi, "existovala predstava, že Spojené štáty sa 'vrátili'". K tomuto optimizmu a pocitu, že západný neoliberalizmus bol ospravedlnený, nepochybne prispel aj zánik jeho hlavného geopolitického rivala, Sovietskeho zväzu.

Pod povrchom sa však tektonické platne úpadku stále pohybovali, pretože USA boli čoraz závislejšie od vonkajšieho financovania a čoraz viac zvyšovali pákový efekt na zmenšujúcu sa časť reálnej konomickej činnosti, ktorá sa rýchlo presúvala a vyprázdňovala. S rastúcim významom Wall Street sa mnohé kvintesenčné americké ekonomiky v podstate rozkrádali v záujme finančného zisku.

Ako však upozorňuje Arrighi, financializácia len brzdí nevyhnutné, čo sa ukázalo až pri ďalších udalostiach v USA. Koncom 90. rokov začala samotná financializácia zlyhávať, počnúc ázijskou krízou v roku 1997 a následným prasknutím bubliny dotcom a pokračujúc znížením úrokových sadzieb, ktoré by nafúkli bublinu na trhu s nehnuteľnosťami, ktorá tak veľkolepo vybuchla v roku 2008. Odvtedy sa kaskáda nerovnováh vo finančnom systéme len zrýchlila a len kombinácia čoraz zúfalejších finančných trikov - nafukovanie jednej bubliny za druhou - a otvoreného nátlaku umožnila Spojeným štátom predĺžiť svoju hegemóniu ešte o niečo dlhšie, než bolo treba.

V roku 1999 Arrighi v článku, ktorý napísal spolu s americkou vedkyňou Beverly Silverovou, zhrnul vtedajšiu situáciu. Od jeho napísania síce uplynulo už štvrťstoročie, ale na aktuálnosti nestráca ani dnes:

"Globálna finančná expanzia posledných približne dvadsiatich rokov nie je ani novou etapou svetového kapitalizmu, ani predzvesťou 'nadchádzajúcej hegemónie svetových trhov'. Je skôr najjasnejším znakom toho, že sa nachádzame uprostred hegemónnej krízy. Ako takú možno očakávať, že expanzia bude dočasným javom, ktorý sa skončí viac či menej katastrofálne... Ale zaslepenosť, ktorá viedla vládnuce skupiny [hegemónnych štátov minulosti] k tomu, že si pomýlili 'jeseň' s novou 'jarou' svojej... moci, spôsobila, že koniec prišiel skôr a katastrofálnejšie, ako by inak mohol... Podobná zaslepenosť je zjavná aj dnes."

Prvý prorok multipolárneho sveta

Vo svojom neskorom diele Arrighi zameral svoju pozornosť na východnú Áziu a skúmal vyhliadky na prechod k ďalšej hegemónii. Na jednej strane označil Čínu za logického nástupcu americkej hegemónie. Ako protiváhu k tomu však nevidel pokračovanie ním načrtnutého cyklu na neurčito a domnieval sa, že príde bod, keď už nebude možné uviesť do života štát s väčšími a komplexnejšími organizačnými štruktúrami. Možno, špekuloval, že USA predstavujú práve takúto expanzívnu kapitalistickú mocnosť, ktorá doviedla kapitalistickú logiku až k jej pozemským hraniciam.

Arrighi tiež považoval systémový cyklus akumulácie za jav vlastný kapitalizmu, ktorý sa nedá aplikovať na predkapitalistické časy alebo nekapitalistické formácie. V roku 2009, keď Arrighi zomrel, zastával názor, že Čína zostáva rozhodujúcim spôsobom nekapitalistickou trhovou spoločnosťou. Ako sa bude vyvíjať, zostávalo otvorenou otázkou.

Hoci Arrighi nebol dogmatik v otázke vývoja budúcnosti a svoje teórie neuplatňoval deterministicky, najmä pokiaľ ide o vývoj v posledných desaťročiach, dôrazne hovoril o tom, čo by sa v dnešnom jazyku dalo nazvať nevyhnutnosťou prispôsobiť sa multipolárnemu svetu. Vo svojom článku z roku 1999 spolu so Silverom predpovedali, že "viac-menej bezprostredný pád Západu z veliteľských výšin svetového kapitalistického systému je možný, dokonca pravdepodobný".

USA podľa nich "majú ešte väčšie možnosti ako Británia pred sto rokmi premeniť svoju upadajúcu hegemóniu na vykorisťovateľské panstvo". Ak sa systém nakoniec rozpadne, "bude to predovšetkým kvôli odporu USA voči prispôsobovaniu a prispôsobovaniu. A naopak, prispôsobenie sa a prispôsobenie sa USA rastúcej hospodárskej sile východoázijského regiónu je nevyhnutnou podmienkou nekatastrofického prechodu k novému svetovému poriadku."

Či k takémuto prispôsobeniu dôjde, sa ešte len uvidí, ale Arrighi sa vyjadruje pesimisticky, keď konštatuje, že každý hegemón na konci svojho cyklu dominancie zažíva "konečný rozmach", počas ktorého sleduje svoje "národné záujmy bez ohľadu na problémy na úrovni systému, ktoré si vyžadujú riešenia na úrovni systému". Výstižnejší opis súčasného stavu ani nemôže byť.

Problémy na systémovej úrovni sa množia, ale sklerotický ancien régime vo Washingtone ich nerieši. Tým, že si mýli svoje financializované hospodárstvo s energickým, precenil silu zbrojenia finančného systému, ktorý ovláda, a tak opäť vidí "jar" tam, kde je len "jeseň". To, ako predpovedá Arrighi, len urýchli koniec.

Autor: Henry Johnston, redaktor RT. Viac ako desať rokov pracoval v oblasti financií a je držiteľom licencie FINRA Series 7 a Series 24.

Zdroj: rt.com
Preklad: InfoVojna