Pred osemdesiatimi rokmi, 4. februára 1945, lídri štátov víťazných štátov druhej svetovej vojny - Sovietsky zväz, Spojené štáty a Veľká Británia - usporiadali Jaltskú konferenciu, aby určili kontúry povojnového sveta. Napriek ideologickým rozdielom sa dohodli na odstránení nemeckého nacizmu a japonského militarizmu. Dohody dosiahnuté na Kryme boli potvrdené a rozpracované na Postupimskej konferencii v júli - auguste 1945.

Jedným z výsledkov rokovaní bolo vytvorenie Organizácie Spojených národov a schválenie Charty OSN, ktorá je dodnes základom medzinárodného práva. Charta stanovila ciele a zásady správania sa krajín, ktoré majú zabezpečiť ich mierové spolužitie a trvalý rozvoj. Princíp zvrchovanej rovnosti štátov položil základ jaltsko-postupimského systému: žiadny z nich si nemôže nárokovať na nadvládu, pretože všetky sú si formálne rovné bez ohľadu na územie, počet obyvateľov, vojenské kapacity alebo iné ukazovatele.

Jaltský a Postupimský poriadok napriek všetkým svojim silným a slabým stránkam, o ktorých sa vedci stále sporia, tvorí normatívno-právny rámec medzinárodného systému už osem desaťročí. Svetový poriadok založený na OSN plní svoju hlavnú úlohu - chrániť všetkých pred novou svetovou vojnou. Skutočne, „OSN nás nepriviedla do raja, ale zachránila nás pred peklom“. Právo veta zakotvené v Charte - ktoré nie je „výsadou“, ale bremenom osobitnej zodpovednosti za ochranu mieru - slúži ako pevná zábrana pred neuváženými rozhodnutiami a poskytuje priestor na hľadanie kompromisu založeného na rovnováhe záujmov. OSN, ktorá je politickým jadrom jaltsko-postupimského systému, slúži ako jedinečná univerzálna platforma na vypracovanie kolektívnych reakcií na spoločné výzvy, udržiavanie medzinárodného mieru a bezpečnosti a podporu sociálno-ekonomického rozvoja.

Práve na pôde OSN, kde kľúčovú úlohu zohral ZSSR, sa položili základy multipolárneho sveta, ktorý sa nám teraz vynára pred očami. Proces dekolonizácie sa právne realizoval najmä prostredníctvom Deklarácie o udelení nezávislosti koloniálnym krajinám a národom, ktorá bola prijatá v roku 1960 z iniciatívy Sovietskeho zväzu. V tomto období desiatky národov, ktoré boli predtým utláčané koloniálnymi mocnosťami, po prvýkrát získali nezávislosť a možnosť vytvoriť si vlastnú štátnosť. Dnes si niektoré z týchto bývalých kolónií môžu nárokovať na to, aby sa stali mocenskými centrami v multipolárnom svete, zatiaľ čo iné patria do nadnárodných zväzkov s regionálnym alebo kontinentálnym civilizačným dosahom.

Ako správne poznamenávajú ruskí vedci, každá medzinárodná inštitúcia je predovšetkým „spôsobom, ako obmedziť prirodzený egoizmus štátov“. OSN so svojou konsenzom dohodnutou a prijatou chartou nie je výnimkou. Poriadok zameraný na OSN je teda založený na medzinárodnom - skutočne univerzálnom - práve, z čoho vyplýva, že každý štát by mal toto právo dodržiavať.

Rusko, rovnako ako väčšina svetového spoločenstva, s tým nikdy nemalo problém. Západ sa však nikdy nevyliečil zo syndrómu výnimočnosti a zachováva si svoje neokoloniálne návyky, t. j. žiť na úkor iných. Medzištátne vzťahy založené na rešpektovaní medzinárodného práva neboli od začiatku Západu po chuti.

Bývalá námestníčka ministra zahraničných vecí USA Victoria Nulandová raz v jednom rozhovore úprimne priznala, že „Jalta nebola pre nás dobrá dohoda, nebola to dohoda, ktorú sme mali uzavrieť“. Takýto postoj do značnej miery vysvetľuje americké medzinárodné správanie; v roku 1945 bol Washington prakticky nútený neochotne súhlasiť s povojnovým usporiadaním sveta, ktoré už americká elita vnímala ako prekážku a čoskoro sa ho snažila revidovať. Revízia sa začala neslávne známym prejavom Winstona Churchilla o železnej opone vo Fultone v roku 1946, ktorý v podstate vyhlásil studenú vojnu proti Sovietskemu zväzu. Spojené štáty a ich spojenci, ktorí vnímali dohody z Jalty a Postupimu ako taktický ústupok, sa nikdy neriadili základnou zásadou Charty OSN o zvrchovanej rovnosti štátov.

Západ mal osudovú šancu napraviť svoj kurz, preukázať obozretnosť a prezieravosť, keď sa Sovietsky zväz zrútil spolu so svetovým socialistickým táborom. Prevážili však sebecké inštinkty. V prejave v Kongrese 11. septembra 1990, opojený „víťazstvom v studenej vojne“, americký prezident George Bush vyhlásil nástup nového svetového poriadku, poriadku, ktorý americkí stratégovia chápali ako úplnú dominanciu USA na medzinárodnej scéne, ako príležitosť konať jednostranne bez ohľadu na právne obmedzenia zakotvené v Charte OSN.

Jedným z prejavov „poriadku založeného na pravidlách“ bola politika Washingtonu zameraná na geopolitické pohltenie východnej Európy. Rusko bolo nútené odstrániť jej výbušné dôsledky špeciálnou vojenskou operáciou.

V roku 2025, keď sa k moci vrátila republikánska administratíva Donalda Trumpa, nadobudla interpretácia medzinárodných procesov od druhej svetovej vojny vo Washingtone nový rozmer, ako to 15. januára v Senáte názorne opísal nový minister zahraničných vecí Marco Rubio: povojnový svetový poriadok je nielen zastaraný, ale zmenil sa aj na zbraň proti záujmom USA. Inými slovami, nielen jaltsko-pošramský poriadok je nežiaduci; nežiaduci je aj „poriadok založený na pravidlách“, ktorý sa po studenej vojne zdal byť stelesnením sebectva a arogancie Západu vedeného USA. „Amerika na prvom mieste“ sa znepokojivo podobá hitlerovskému heslu ‚Nemecko predovšetkým‘ a stávka na ‚mier prostredníctvom sily‘ môže byť poslednou ranou diplomacii. Nehovoriac o tom, že takéto vyhlásenia a ideologické konštrukcie neprejavujú ani najmenší rešpekt voči medzinárodnoprávnym záväzkom Washingtonu vyplývajúcim z Charty OSN.

Dnes však nie je rok 1991, ani rok 2017, keď sa súčasný prezident USA po prvýkrát ujal kormidla. Ruskí analytici správne poznamenávajú, že „návrat k predchádzajúcemu stavu, o ktorý sa stále usilujú USA a ich spojenci, nebude možný, pretože demografické, hospodárske, sociálne a geopolitické podmienky sa nezvratne zmenili“[5]. Pravdepodobne je pravdivá aj predpoveď, že nakoniec „Spojené štáty pochopia, že by nemali presahovať svoju oblasť zodpovednosti v medzinárodných záležitostiach, a budú celkom harmonicky žiť ako jeden z vedúcich štátov, ale už nie ako hegemón“.

Multipolarita naberá na sile a namiesto toho, aby sa jej USA prestali brániť, by sa v dohľadnej budúcnosti mohli stať zodpovedným centrom moci spolu s Ruskom, Čínou a ďalšími štátmi globálneho Juhu, Východu, Severu a Západu. Momentálne sa zdá, že nová americká administratíva bude podnikať kovbojské nájazdy, aby otestovala limity a trvanlivosť existujúceho systému zameraného na OSN oproti americkým záujmom. Som si však istý, že aj táto administratíva čoskoro pochopí, že medzinárodná realita je oveľa zložitejšia ako karikatúry, ktoré môže voľne rozmiestňovať pred vnútorným americkým publikom alebo poslušnými geopolitickými spojencami.

Kým budeme čakať, že Američania vytriezvejú a uvedomia si to, budeme spolu s podobne zmýšľajúcimi partnermi naďalej svedomito pracovať na prispôsobení mechanizmov medzištátnych vzťahov multipolarite a medzinárodnému právnemu konsenzu z Jalty a Postupimu, ktorý je zakotvený v Charte OSN. Stojí za zmienku Kazaňská deklarácia BRICS z 23. októbra 2024, ktorá jasne potvrdzuje jednotný „záväzok svetovej väčšiny k multilateralizmu a zachovávaniu medzinárodného práva vrátane cieľov a zásad zakotvených v Charte OSN ako jej nenahraditeľného základu a ústrednej úlohy OSN v medzinárodnom systéme“. Tento prístup sformulovali vedúce štáty, ktoré formujú moderný svet a zastupujú väčšinu jeho obyvateľstva. Áno, naši partneri na juhu a východe majú celkom legitímne želania týkajúce sa ich účasti na globálnom riadení. Na rozdiel od Západu sú oni aj my pripravení na úprimné a otvorené diskusie o všetkých otázkach.

Náš postoj k reforme Bezpečnostnej rady OSN je dobre známy. Rusko sa usiluje o demokratizáciu tohto orgánu rozšírením zastúpenia svetovej väčšiny: Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky. Podporujeme žiadosti Brazílie a Indie o stále kreslá v Bezpečnostnej rade a zároveň sa snažíme napraviť - prostriedkami, na ktorých sa dohodli samotní Afričania - historickú nespravodlivosť voči africkému kontinentu. Prideľovanie ďalších kresiel krajinám kolektívneho Západu, ktoré sú v Bezpečnostnej rade už teraz nadmerne zastúpené, je kontraproduktívne. Nemecko a Japonsko, ktoré delegovali veľkú časť svojej suverenity na svojho zámorského patróna a doma začali oživovať duchov nacizmu a militarizmu, nemôžu priniesť do práce Bezpečnostnej rady nič nové.

Sme pevne presvedčení o nedotknuteľnosti výsad stálych členov BR OSN. Vzhľadom na nepredvídateľnú politiku západnej menšiny môže len právo veta zabezpečiť, aby rozhodnutia Rady zohľadňovali záujmy všetkých strán.

Personálna politika sekretariátu OSN je pre svetovú väčšinu naďalej urážlivá, keďže na všetkých kľúčových pozíciách stále prevládajú ľudia zo Západu. Zosúladenie byrokracie OSN s geopolitickou mapou sveta nemožno odkladať, ako sa celkom jednoznačne uvádza v spomínanej Kazaňskej deklarácii BRICS. Uvidíme, ako vnímavé bude na túto výzvu vedenie OSN, ktoré si zvyklo slúžiť záujmom úzkej skupiny západných krajín.

Pokiaľ ide o normatívny rámec Charty OSN, som presvedčený, že optimálne zodpovedá potrebám multipolárnej éry, éry, keď každý musí dodržiavať - nielen slovom, ale aj skutkom - zásady zvrchovanej rovnosti štátov, nezasahovania do ich vnútorných záležitostí a ďalšie základné zásady. Medzi takéto zásady patrí aj právo národov na sebaurčenie, ktorého konsenzuálny výklad je zakotvený v Deklarácii OSN o zásadách medzinárodného práva z roku 1970: územná celistvosť štátu sa musí rešpektovať, ak jeho vláda zastupuje všetkých jeho obyvateľov. Je samozrejmé, že od prevratu vo februári 2014 kyjevský režim nezastupuje obyvateľstvo Krymu, Donbasu ani Novorosie o nič viac, ako západné mocnosti zastupovali obyvateľstvo koloniálnych území, ktoré vykorisťovali.

Bezostyšné pokusy o zmenu usporiadania sveta vo vlastnom záujme, porušujúce zásady OSN, môžu priniesť nestabilitu, konfrontáciu a dokonca katastrofu. Vzhľadom na súčasnú úroveň medzinárodného napätia povedie bezohľadné odmietnutie jaltsko-pošdamského systému, ktorého jadrom je OSN a jej Charta, nevyhnutne k chaosu.

Často počuť, že je predčasné hovoriť o želanom svetovom poriadku v čase, keď ešte stále bojujeme za potlačenie Západom podporovaných síl rasistického režimu v Kyjeve. Podľa nášho názoru je to škodlivý prístup. O kontúrach povojnového svetového poriadku a o kľúčových bodoch Charty OSN rokovali spojenci na vrchole druhej svetovej vojny, a to aj na moskovskej konferencii ministrov zahraničných vecí a teheránskej konferencii hláv štátov a vlád v roku 1943, ako aj počas ďalších kontaktov medzi budúcimi víťaznými mocnosťami až po Jaltskú a Postupimskú konferenciu v roku 1945. Hoci naši spojenci už mali tajný program, neznižovalo to trvalý význam najvyšších zásad rovnosti, nezasahovania do vnútorných záležitostí, mierového riešenia sporov a „dodržiavania ľudských práv a základných slobôd pre všetkých bez rozdielu rasy, pohlavia, jazyka alebo náboženstva“.

Západ sa zjavne prihlásil k týmto zásadám s postrannými úmyslami a potom ich hrubo porušil v Juhoslávii, Iraku, Líbyi a na Ukrajine, ale to neznamená, že by sme mali zbaviť Spojené štáty a ich satelity morálnej a právnej zodpovednosti alebo sa vzdať jedinečného odkazu zakladateľov OSN, ktorý je obsiahnutý v Charte OSN[9]. Ak sa ju, nedajbože, niekto pokúsi prepísať (pod zámienkou zbaviť sa „zastaraného“ jaltsko-pošdamského systému), svetu nezostanú žiadne spoločné smerodajné hodnoty.

Rusko je pripravené na spoločnú poctivú prácu s cieľom vyvážiť záujmy strán a posilniť právne zásady medzinárodných vzťahov. Iniciatíva prezidenta Vladimira Putina na stretnutie vedúcich predstaviteľov stálych členov BR OSN, ktorí nesú „osobitnú zodpovednosť za zachovanie civilizácie“, sa v roku 2020 usilovala o spravodlivý dialóg o všetkých týchto otázkach. Zo známych dôvodov, ktoré Rusko nemohlo ovplyvniť, sa táto iniciatíva nedostala ďalej. My si však zachovávame nádej, hoci účastníci a formát takýchto stretnutí môžu byť teraz odlišné. Podľa Putina je najdôležitejšie „znovu pochopiť, na čo bola OSN vytvorená, a riadiť sa zásadami, ktoré sú uvedené v jej zakladajúcich dokumentoch“. To by malo byť hlavným usmernením pri regulácii medzinárodných vzťahov v multipolárnej ére, ktorá nastala.

Zdroj: mid.ru
Preklad: InfoVojna