Slovenský premiér Robert Fico urobil niečo úplne normálne, čo je na dnešnom Západe veľmi nezvyčajné - Fico povedal, že keď sa skončí vojna, mal by nasledovať skutočný mier.
Táto úžasná myšlienka je podstatou jeho vyhlásenia, ktoré predniesol na tlačovej konferencii v Bratislave, že ak sa vojna na Ukrajine „skončí počas mandátu [2023 - 2027] tejto vlády“, urobí „všetko pre obnovenie hospodárskych a štandardných vzťahov s Ruskou federáciou“.
Aká nehorázne rozumná myšlienka! Najmä pre lídra malého štátu, ktorý patrí do EÚ aj NATO. O to viac, že sa chystá na stretnutie s ukrajinským vedením, aby rokoval o tom, ako pokračovať v tranzite ruského plynu cez Ukrajinu, aby slovenská ekonomika nešla cestou nemeckej - pomalým, potom čoraz rýchlejším kolapsom v dôsledku energetického škrtenia rukami Washingtonu a Kyjeva.
Fico sa vyjadril o obnovení normálnych vzťahov s Ruskom - čo by malo veľký význam pre obnovenie štandardných vzťahov v Európe vo všeobecnosti - na tlačovej konferencii o novej daňovej politike jeho vlády, konkrétne o zvýšení daní. Fico tvrdí, že sú potrebné na zníženie fiškálneho deficitu, ktorý sa zvýšil natoľko, že koncom minulého roka viedol k zníženiu ratingu agentúrou Fitch International kvôli tomu, čo agentúra označila za „zhoršenie stavu verejných financií a nejasnú cestu konsolidácie“.
Inými slovami, podobne ako všetky ostatné krajiny EÚ, aj Slovensko zápasí s hospodárskymi problémami. Jeho vláda sa ich snaží riešiť znižovaním deficitu; opozícia robí svoje a nesúhlasí s tým. Zatiaľ nič nezvyčajné. Ale je tu niečo, čo je v slovenskom prípade veľmi nezvyčajné - a to jasnozrivé a otvorené priznanie dvoch skutočností zo strany slovenského lídra.
Po prvé, Slovensko nemá žiadny dobrý dôvod zhoršovať svoje problémy tým, že sa vzdá relatívne lacnej energie z Ruska, či už v podobe ropy alebo plynu. Bez ohľadu na to, že EÚ vyvíja, podľa Ficových slov, „obrovský tlak“, aby sa Slovensko podriadilo jej vôli. Ako totiž Fico správne poznamenal, veľké gestá odrezania sa od ruskej energie sa zvyčajne skončia tak či tak jej nákupom, len za vyššiu cenu a cez sprostredkovateľov.
A po druhé, že prípadné ukončenie konfliktu na Ukrajine by malo viesť k rýchlemu obnoveniu normálnych obchodných a politických vzťahov s Ruskom.
Žiaľ, aj tu je slovenské vedenie osamelým hlasom, jediné porovnateľne rozumné postoje k týmto otázkam možno nájsť v Maďarsku. Je pravda, že medzi niekdajšími podporovateľmi tvrdej línie na Západe sa objavuje čoraz viac hlasov, ktoré teraz, keď Moskva vyhráva vojnu proti Ukrajine aj NATO, začínajú udávať iný, bojazlivejší tón.
Nemecký kancelár Olaf Scholz prosí o telefonát s ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Bývalému šéfovi NATO Jensovi Stoltenbergovi pomaly svitá, že Ukrajina príde o územie, a francúzsky premiér Emmanuel Macron varuje pred koncom EÚ do troch rokov, ak sa nespamätá a nezačne konkurovať americkým firmám.
Bohužiaľ, ostalo dosť tvrdohlavých zástancov tvrdej línie, a dokonca aj tí, ktorí začínajú mať obavy, stále pestujú ilúzie, ako je územne (a inak) zmenšená Ukrajina v NATO.
Aj keď a keď sa EÚ konečne poučí, nebude to vôbec jednoduché. Hoci od Fica možno len ťažko očakávať, že povie niečo opačné, jedna časť jeho výroku nie je až taká realistická ako ostatné - že „Európska únia potrebuje Rusko a Rusko potrebuje Európsku úniu“.
V zásade áno - EÚ a Rusko by ako susedia mali mať zo stabilnej a trvalej spolupráce veľké vzájomné výhody. V skutočnosti však Rusko, ako ho formuje západná ekonomická vojna prostredníctvom sankcií, má o EÚ čoraz menší záujem, a to z dvoch dôvodov: EÚ sa ukázala ako subjekt, ktorý nepozná žiadne hranice, dokonca ani elementárne vlastné záujmy, keď sa podriadila pokračujúcim pokusom USA o degradáciu Ruska; z pohľadu Moskvy je to úplne nespoľahlivý aktér, pretože ani nekoná racionálne.
Po druhé, v reakcii na útok sankcií sa Rusku podarilo prestavať a preorientovať svoju ekonomiku tak, že EÚ je preň oveľa menej dôležitá. Nič z toho však neznamená, že neexistuje potenciál pre budúcu spoluprácu. Nebude však rovnaká ako v minulosti, nebude symetrická a Rusko z nej vyjde so silnejšou pozíciou ako EÚ, ktorú nebude váhať využiť.
Fica treba pochváliť za jeho zdravý rozum a vytrvalú odvahu hovoriť o ňom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že len o vlások prežil pokus o atentát zo strany šialeného fanúšika Ukrajiny, ktorý mohol, ale nemusel byť len šialeným samotárom. Slovenský líder sa nevzdáva a nemal by sa vzdávať. Stretáva sa však s niečím, čo je mimoriadne odolné voči rozumným argumentom - s istou formou masového klamstva západných elít.
Skutočný problém spočíva v tom, že mnohí západní lídri nielenže stratili vzťah k realite - oni sú hrdí na to, že sa jej aktívne vzdali. Preto sa v konečnom dôsledku ich tvrdohlavé odmietanie vzdať sa mylných želaní v skutočnosti ani netýka Ruska. Búria sa proti tomu, aby museli brať ohľad na fakty ako také, a na ruskom vedení ich najviac rozčuľuje jeho naliehavosť žiť v reálnom svete.
Predstavte si tento západný syndróm ako reálnu obdobu niečoho, čo Orwell predvídal vo svojom románe „1984“, ktorý sa až príliš často nesprávne chápe ako hlúpy pamflet z obdobia studenej vojny. V jeho šedej imaginárnej budúcnosti, ktorá je tak ako o ľudskej arogancii a o politike, vládnuce elity praktizujú to, čo jeden z nich opisuje ako „kolektívny solipsizmus“.
Ak všetci veríme, že levitujeme, potom levitujeme. Gravitácia nech je zatratená. To je tak stručný opis stavu mysle, ktorý prevláda vo Washingtone, Bruseli a Londýne, ako sa len dá.
Tarik Cyril Amar - historik a odborník na medzinárodnú politiku. Získal bakalársky titul z moderných dejín na Oxfordskej univerzite, magisterský titul z medzinárodných dejín na LSE a doktorát z histórie na Princetonskej univerzite. Pôsobil ako štipendista v Múzeu holokaustu a v Harvardskom ukrajinskom výskumnom inštitúte a viedol Centrum pre dejiny miest v Ľvove na Ukrajine. Pochádza z Nemecka, žil v Spojenom kráľovstve, na Ukrajine, v Poľsku, USA a Turecku.
Zdroj: rt.com / InfoVojna
