Dušičky ako pôvodný sviatok uctievania duší predkov je jedným z najstarších prejavov pôvodného duchovna. V pôvodnom znení – ľudovom a pradávnom – jeho názov je – dodnes – Dušičky. V umelej podobe „Pamiatka zosnulých“ ho prevzala aj cirkev a takto bol vedený dokonca aj v socialistickom kalendári. Aj keď „duša“, „dušička“, je niečo celkom iné, ako spánok – usnuti – z toho – „zosnulý“.
Dnes sviatok Dušičiek má nielen prekryté meno duší predkov, ale nie je vedený už ani ako pamätný deň. Akosi „len zo zvyku“ vieme, že mu prináleží 2. november – staroslovansky listopad. Zato 1. november je štátny sviatok – „Sviatok všetkých svätých“, myslí sa tým – katolíckych. Prečo nie Dušičky, alebo aspoň pamiatka zosnulých, alebo rovno – sviatok mŕtvych? Či – sviatok duší predkov? Alebo aspoň stroho – sviatok predkov? Prečo nie najstarší, najdávnejší, najpôvodnejší názov – Dušičky? Prečo nie – Predkovia?
Veď – každý občan má predkov. Nie každý má svätých – ani nenáboženskí občania, ani občania pôvodného vyznania, ani občania evanjelických a iných náboženských spoločností, (ani pravoslávnych, ktorí svätých majú, ale vtedy ich neuctievajú),s výnimkou najväčšej cirkvi nemajú katolíckych svätých. Tak prečo musia všetci uctievať povinne „svätcov“, ktorí nám napríklad vyrubovali svätoháje, a prečo nemôžu všetci slobodne a spoločensky uznano uctiť si duše predkov, alebo predkov samotných – vrámci jedného sviatku, ktorý by sa nepriečil vo svojom základe žiadnemu občanovi, ktorý prechováva aspoň nejakú úctu ku svojim predkom?
Prečo zas nadradená ideológia?
Prečo nie je sviatok pradedov, prabáb, prastarých mám a prastarých otcov a – všetkých predkov, ktorí nám odovzdali svoje telesné správy i duševné a duchovné dedičstvo, kultúru, spôsob, priestor, prečo zas musí byť v tom nepodarenom kalendári zasa len jedna ideológia?
Prečo? Prečo, prečo?
Lebo demokratický štát – Slovenská vec verejná – Slovenská Republika – podpísala zmluvu s teokratickým štátom, ktorého predstavitelia neboli národom volení – zmluvu o tom, že všetci občania, slobodní občania, musia, áno, musia, nieže chcú, nieže majú tu slobodu, ale – musia sa v dni sviatkov najsilnejšej cirkvi pracovne, mediálne, politicky a občiansky podriadiť jednej ideológii. Jednému náboženstvu, ktoré – hoc má nesporne aj svoje hodnoty a kladné stránky – prišlo tu invázne, ujalo sa moci s pomocou násilia a dnes je zas len predmetom politických zákulisných ťahov a vnucuje nám spôsoby, ktoré si nemôžeme zvoliť.
Pozná tento štát skutočnú úctu?
Mnohí predstavitelia tohto štátu sa správajú, akoby nepoznali skutočnú úctu. Správajú sa ako takí vypočítaví obchodníci.
Uctiť si duše predkov je jeden zo základných prejavov všeobecnej úcty. Pisateľ od mala chodil s mamou a ďalšími z rodu na hroby predkov. Sviečky sme odpaľovali z už zapálených, podľa starého spôsobu, akoby sme napodobňovali dávny zvyk odpaľovania ohňa z hájeného ohniska svätohája.
Niektorí predkovia mali dobrú smrť. Smrť – koreňoslovne – znamená dobrá smrť. Niektorí našli smrť v boji. Jedeného zastrelili fašisti v bojoch na Dukle, ďalšieho guľka z hlavne komunistickej invázie – v Košiciach. (Ale aj keby zomreli na opačnej strane boja, aj tak by sme si ich duše uctili). Uctili sme si všetkých predkov. Všetkých vyznaní, všetkých presvedčení, všetkých spôsobov života a umretia. Niektorým sa podarilo umrieť doma, niektorí umreli v nemocnici, v duchu našli nakoniec dobrú smrť. Smrť môže byť dobrá. (V niektorých krajinách je štátny sviatok „Memorial day“, teda Deň pamiatky (všetkým) mŕtvym a to je lepšie v tom, že je to sviatok pre všetkých občanov a zákon neuprednostňuje jedno vyznanie pred ostatnými.
Áno, smrť vlastne vo vesmíre nie je, je to len prechodný stav živy. Aha – rody pokračujú, rodia sa deti. Nenechajme si vziať deti, nenechajme si vziať svet, nedovoľme prerušiť naše materské a otcovské reťazce – nekonečné závitnice – strachom zo zlého sveta. Svet nie je zlý. Všehomier je dobrý, vidíme to zvlášť vtedy, keď sa rodia deti. A – keď udržiavame úctu k predkom. Kto si nectí predkov, nectí si ani potomkov. Úcta k predkom, k ich dušiam a k ich duchovnu, to je v základni celostného, prirodzeného duchovna.
V našej rodine – v našom rode – sme si ctili všetci predkov. A – všetkých predkov. Nedelili sme sa pri hroboch na katolíkov, evanjelikov, materialistov, pôvodných, pohanov… Boli sme tam všetci spolu – v jednej – veľkej rodine.
Prečo to tento nevedomecký štát nedokáže???
Autor článku:
Miro ŽiariSlav Švický - bývalý novinár a geológ, hudobník, multiinštrumentalista, pesničkár, výrobca hudobných nástrojov, publicista a spisovateľ, ktorý píše články o slovenskej kultúre a dejinách.
Zdroj: blog.eugenika.sk
