Výzvu hnutia Socialisti.sk adresovanú Jurajovi Blanárovi, aby Slovensko vyhlásilo podporu okamžitému humanitárnemu prímeriu v Gaze, som privítal a rozhodne ju podporujem. (Celý list TU)

Súčasne však musím vyjadriť počudovanie nad tým, že „List“ ani slovom nespomína fakt, že Slovensko už výzvu na okamžité humanitárne prímerie v hlasovaní OSN nepodporilo, t. j. politicky neurobilo nič preto, aby zabránilo pokračujúcej humanitárnej genocíde palestínskeho obyvateľstva v Gaze. „List“ sa vo svojom obsahu „dovoláva“ politiky Slovenska, ako keby táto uznávala Palestínu ako samostatný štát a ako keby jej „pilierom“ bolo presadzovanie ľudských práv.

Socialisti.sk sa vo svojej výzve odvolávajú na doterajšiu politiku Slovenska, čo vedie k jasnej kontradikcii v obsahu výzvy. Tá spočíva v tom, že doterajšia zahraničná politika Slovenska je vo svojej podstate „proamerická“, t. j. proizraelská a protipalestínska a tak požiadavka, aby sme sa pridali k rezolúcii OSN požadujúcej okamžité humanitárne prímerie, je v priamom rozpore s našou doterajšou politikou, ktorej sa však výzva hnutia Socialisti.sk dovoláva.

Vyhlásenie socialistov sa vo svojej požiadavke voči vláde Slovenska odvoláva okrem iného na to, že Slovensko uznáva štát Palestínu. Ale ani vyhlásenie J. Blanára o dôvodoch nášho zdržania sa hlasovania v OSN, rovnako ako vyhlásenie Ministerstva zahraničných vecí SR z roku 2012 k zdržaniu sa nášho hlasovania v OSN ohľadne Palestíny len dokazuje, že neuznanie Palestíny ako samostatného štátu je dlhodobou politikou Slovenska.

J. Blanár vo svojom vyhlásení k otázke, prečo sa Slovensko zdržalo pri hlasovaní v OSN o humanitárnej situácii v „pásme“ Gazy, zdôraznil, že Slovensku v rezolúcii chýbalo odmietnutie teroristických útokov Hamas, prepustenie rukojemníkov a právo krajín na obranu v súlade s medzinárodným humanitárnym právom. V uvedenom vyhlásení sa nikde nehovorí o Palestínskom štáte, ale o obyvateľoch „palestínskej enklávy“. To znamená, že Gaza ako časť palestínskeho štátu sa v očiach našej zahraničnej politiky chápe len ako „pásmo“ či „enkláva“, nachádzajúca sa v Izraeli a jeho područí.

Pozorné prečítania vyhlásenia Ministerstva zahraničných vecí SR z roku 2012, v ktorom obhajovalo zdržanie sa Slovenska v OSN pri hlasovaní o rezolúcii, v ktorej sa navrhovalo „pozdvihnúť“ postavenie Palestíny z pozorovateľskej „entity“ na nečlenský pozorovateľský „štát“. Zdržanie sa Slovenska pri hlasovaní o uvedenej rezolúcii potvrdzuje, že pre nás je Palestína stále „entitou“, ale nie „štátom“. Koniec koncov už názov príspevku v Pravde hlása, že väčšina štátov OSN „nepriamo“ uznala palestínsky štát a Slovensko svojím hlasovaním neurobilo ani to.

Vo vyhlásení Ministerstva zahraničných SR z roku 2012 je súčasne obsiahnuté vysvetlenie toho, prečo Slovensko neuznalo ani nepriamo Palestínu za štát. Podľa ministerstva „Slovensko podporuje myšlienku samostatného palestínskeho štátu, žijúceho bok po boku so židovským štátom, zároveň je toho názoru, že naplnenie štátnosti Palestíny by malo byť výsledkom, nie začiatkom mierového procesu.“ To znamená, že „naplnenie štátnosti Palestíny“ alebo, inak povedané, premena Palestíny z „entity“ na plnohodnotný štát predpokladá účinnú dohodu s Izraelom, ktorá však dodnes neexistuje. Preto ani Palestína z pohľadu Slovenska nie je plnohodnotným štátom.

Vyhlásenie nového ministra zahraničných vecí J. Blanára tak pokračuje v doterajšej politike voči Palestíne, ktorá je v prvom rade zjavne „proamerická“ a v druhom rade je praktickým politickým odmietnutím uznania Palestíny ako štátu.

V našej „proamerickej“ politike sa to konkrétne prejavuje tak, že politicky nevystupujeme proti permanentnej protipalestínskej politike Izraela, ktorej cieľom nie je premena „entity“ Palestíny na štát, ale naopak, Izrael svojou politikou neustáleho rozširovania okupovaných území Palestíny smeruje k likvidácii samotného „locus standi“ Palestíny.

V závere „List“ vyjadruje nádej, že tak ako je Slovenská republika zásadová ku konfliktu na Ukrajine, tak bude zásadová aj k situácii v „okupovanej Palestíne“. Z uvedeného tvrdenia som mierne dezorientovaný, pretože naša doterajšia politika proti konfliktu na Ukrajine bola „zásadová“ len v tom, že sme sa ani o milimeter neodchýlili od politiky USA a NATO, ktoré celý konflikt vyvolali.

Je možné, že „List“ má na mysli avizovanú politiku novej vlády vo vzťahu ku konfliktu na Ukrajine. Ale ani politika novej vlády vo vzťahu k Ukrajine nemôže prísť s iným „zásadným“ postojom, než aký prezentovala predchádzajúca vláda, pretože ako je mi známe, tak transatlantická politika rovnako ako podpora NATO naďalej ostávajú piliermi aj novej zahraničnej politiky.

To, že nová vláda odmieta posielať zbrane na Ukrajinu a chce sa zasadzovať za mierové riešenie konfliktu, je nesporne pozitívnym momentom novej politiky, ale až jej praktická realizácia ukáže, do akej miery je skutočne „novou“ politikou v zmysle proklamovanej suverenity Slovenska.

Ja osobne predpokladám, že reakcia ministerstva na „List“ hnutia  Socialisti.sk bude negatívna, pretože v opačnom prípade by sa musela zahraničná politika Slovenska zmeniť aj vo svojej podstate. Nová politická garnitúra sa od predchádzajúcich v mnohých veciach odlišuje, ale ak ide o „piliere“ našej zahraničnej politiky, tie ostávajú rovnaké ako v minulosti, t. j. ani naša politika proti Palestíne sa podstatne nezmení.

Autor:  doc. PhDr. Vladimír Manda, CSc. - filozof a pedagóg pôsobiaci na Katedre filozofie a politológie FF UKF v Nitre

Zdroj: slovenskaiskra.sk / InfoVojna