Pred tromi dňami som si povedal, že napíšem článok o tom, ako vidím situáciu v Sýrii. Je zrejmé, že ten článok je už neaktuálny, nakoľko jeho závery sa už naplnili.

Vo chvíli, keď Putin vyhlásil, že na to, aby sa Asadov režim udržal pri moci by bolo nutné, aby vládne vojská neustupovali ale bojovali… som bol presvedčený, že Asadove dni sú spočítané. Ale že sa tak stane až tak rýchlo, že ani nestihnem dopísať spomínaný článok o tom, že jeho koniec je blízko… tak to ma prekvapilo.

Hra o to, ako bude štátoprávne vyzerať priestor Blízkeho východu je v plnom prúde. Izrael chce byť veľký, Turecko tiež, Saudi neplánujú priestor nechať Iránu a Katar si ide svoju veľkú hru napriek tomu, že územím je to jeden z najmenších hráčov regiónu.

Apropó… pádom Asada v Sýrii končí posledný viac, či menej sekulárny režim tohto regiónu. Čiže po Iraku (kde pred americkou okupáciou vládla sekulárna strana Baas) a po Turecku (pred Erdoganovým prevratom tam držali moc relatívne sekulárne vlády podporované sekulárnou armádou) prišla na rad zmena režimu aj v Sýrii (aj tam bola až doteraz pri moci vláda sekulárnej strany Baas, hoci reprezentovaná najmä osobou Baššára al Asada).

V rámci historického okienka je určite namieste spomenúť aj osud relatívne (ešte raz... relatívne) demokratickej a sekulárnej vlády perzského Iránu až do jej nahradenia vládou šíitských klerikov. Briti i Američania by mohli rozprávať, ako ku tomu prišlo - až kým sa im to vymklo z rúk nástupom dnešnej faktickej teokracie.

Samozrejme, v tomto zozname zmien režimov regiónu Blízkeho východu a jeho okolia nemôžem nespomenúť aj pád sekulárnej socialistickej vlády Afganistanu. Tú totiž svojho času nechal úspešne rozvrátiť zvnútra Henry Kissinger tým, že tam poslal a zbraňami zasponzoroval moslimských fundamentalistov (samozrejme sunnitských). Boj proti Sovietskemu zväzu bol predsa dôležitejší, ako akékoľvek (vraj) hodnoty, ktoré chránili Spojené štáty americké vtedy, dnes i na večné časy a nikdy inak…

Že tento model zástupných vojen, ktoré vedie vláda Spojených štátov amerických proti svojim aktuálnym veľmocenským protihráčom nie je zrovna dobrý model… nakoľko aj im sa to môže veľmi ľahko vypomstiť a vrátiť ako bumerang... je fakt, ktorý dnes málo-kto rozporuje. Napriem tomu do toho americké vlády chcú ísť a aj idú znovu a znovu. A to za podpory Veľkej Británie, Francúzska a všetkých ich pridružených satelitov.

Záverom ešte jedna poznámka. Aj na uvedených príkladoch je zrejmé, že ideologickú orientáciu vlády je možné do iných kultúrnych prostredí dosadiť silou, no nie je možné udržať ju tam dlhodobo, naťož večne, ak ju väčšina tamojších obyvateľov nechce a nie je ochotná za ňu bojovať (a umierať). Spomínate si na nedávny odchod amerických vojsk z Afganistanu? Koľkože tam ten ich ,,slobodno-demokratický” režim prežil? Bolo to vôbec 7 dní po stiahnutí sa ,,koaličných vojsk"? A ako dlho to trvalo, kým padol režim al Asada potom, čo ruské loďstvo zdvihlo kotvy a išlo vraj na cvičenie do Stredozemného mora? Boli to vôbec 3 dni?

Nuž, bude tak, ako si to tamojšie mocenské skupiny presadia. A ak ich režimy, resp. vlády budú chcieť prežiť dlhodobo, budú musieť nájsť mocných spojencov a dohodnúť sa na tom, ako to bude v tomto regióne fungovať. Aktuálni hráči, ktorí nikam neodchádzajú sú najmä Izrael (+ Spoj. št. am.), Turecko, Irán a Saudská arábia. Aký vplyv budú mať do budúcna Rusko a Čína, to je pre teraz (podľa mňa) otázne. Ak by sa však niekto nadchýnal nad tým, že Rusi sú z hry… tak temer určite jasá predčasne. Zmluva o možnosti pôsobenia ruskej armády v Sýrii bola podpísaná iba nedávno (hoci práve odstavenou vládou al Asada) a to na dobu dákych 50-tich rokov. Akýkoľvek nastupujúci režim sa s Rusmi bude musieť baviť, ako ďalej v tejto veci. Inu, s veľkými hráčmi sa bude musieť nejak dohodnúť každá skupina, ktorá Sýriu ovládne. Pochybujem, že Rusi by boli ochotní len tak sa zbaliť a odísť - ich základne v Sýrii sú jedinými prístavmi v priestore Stredozemného mora... Leda, že by išlo o dáku dohodu medzi Moskvou a Donaldom Trumpom. Niečo na spôsob výmeny Sýrie za Ukrajinu. Možné je dnes všetko.

Veľmocenským hrám nie je nikdy koniec. Oni majú iba rôzne dejstvá. A práve preto sa veľmi ľahko môže stať, že čo sa dnes niekomu javí ako veľké víťazstvo, môže sa v čase ukázať ako veľká strategická prehra. Obzvlášť prípad amerického ,,víťazstva" v Afganistane (ako aj v Iraku) by nemalo upadnúť do zabudnutia.

Podľa niektorých komentárov, ktoré som čítal... existujú ľudia, ktorí sa z pádu režimu al Asada tešia. Najčastejšie z dôvodu ich proti-ruského presvedčenia. Hmm. Tak ja medzi týchto ľudí rozhodne nepatrím. Obzvlášť preto, že sledujem, čo chce byť alternatívou Asadovej vlády - a vyzerá to na mocenský nástup wahábistických sunnitov. Čiže ono to bude zlé alebo ešte horšie. A najhoršie to bude pre Kurdov (a aj Drúzov) - po nich pôjdu z každej strany. A, samozrejme... pôjdu aj po tých zvyšných kresťanoch, ktorí v tomto regióne ešte ostali. Smutný je aktuálny osud celého tohto regiónu.

Zdroj: Facebook Eduard Šebo / InfoVojna