Na Slovensku sa v priebehu posledného roku veľmi intenzívne diskutuje o problémoch v súdnictve a prokuratúre. Jedným z hlavných príčin tejto diskusie sú škandály, spojené s tzv. Threemou, ktoré naposledy zasiahli aj predsedu Národnej rady SR. Uvedený prípad je veľmi nebezpečný, pretože prostredníctvom účelového zneužívania informácií z Threemy sa môžu manipulovať aj politické procesy.
Na Slovensku sme si síce zvykli, že pred rôznymi voľbami sa objavujú diskreditačné nahrávky (hlas podobný hlasu R. Fica), tentokrát však ide o zodpovednosť orgánov činných v trestnom konaní. Keďže tie môžu zásadne zasahovať do základných práv ľudí, musia súčasne zaručiť, že nimi získané dôkazy v trestnom konaní sa nebudú zneužívať na ujmu iných ľudí. Ak sa to nedarí garantovať, vyvoláva to otázky, nakoľko tu existuje nezávislosť súdnictva.
Práve kauza Threema tiež naznačuje, že súdnictvo a prokuratúra sa dostávajú pod nebezpečný vplyv médií a ich oligarchických sponzorov. Tiež sa treba pýtať, či súčasné volanie po očiste justície je mienené úprimne alebo ide o snahu v mene očisty politicky ovládnuť justíciu.
Triedna a oligarchická justícia
Niet pochýb o tom, že mnohé odhalenia v tzv. Threeme sú veľmi závažné a odsúdeniahodné, či už v prípade D. Trnku alebo M. Jankovskej a iných. Konanie spomínaných osôb musí spoločnosť jasne odsúdiť a odmietnuť. Na druhej strane však treba povedať, že ten, kto sledoval justíciu a prokuratúru v posledných 30 rokoch, nemohol byť odhaleniami v Threeme príliš prekvapený. Tento vývoj začal po roku 1989 tým, že justícia „stratila pána“.
Do roku 1989 postupovalo súdnictvo ako celok v súlade s predstavami a želaniami KSČ, čo malo aj svoje veľmi známe negatíva a krivilo spravodlivosť. Existovali jasné vzťahy a sudcovia poznali hranice, ktoré nemožno prekročiť, avšak i vtedy si mnohí sudcovia dokázali udržať svoju integritu. Po roku 1989 justícia stratila autoritu, ktorú dlho rešpektovala. Zmenili sa aj spoločenské hodnoty a nová ideológia začala hlásať, že hodnoty tvorí súkromný sektor, zatiaľ čo verejný sektor tieto iba hodnoty spotrebúva. Mnoho schopných sudcov to „pochopilo“ a preto po roku 1989 odišlo z justície do advokácie, kde zarobili oveľa viac.
Ani sudcovia, ktorí zostali na súdoch, však neboli odtrhnutí od oligarchickej formy štátu a spoločnosti a mnohí z nich pochopili, že autoritu KSČ nahradila „ autorita Kčs“. Taktiež zistili, že funkcia sudcu dokáže byť pomerne lukratívna, ak sa sudca správa „podnikateľsky“. Príznakmi tejto formy súdnictva bolo napr. to, že v mnohých prípadoch sa súdy zdráhali odsúdiť bohatých ľudí, vrátane mafiánov. Veľmi dobrým príkladom triednej justície boli aj dopravné nehody, pri ktorých celebrity autom zrážali a zabíjali chodcov na prechodoch.
Netreba menovať množstvo známych umelcov či športovcov, ktorí vyviazli s podmienkou pravdepodobne preto, že boli známi a mali kontakty. Obzvlášť príznačný bol však prípad, keď s podmienkou za takýto trestný čin vyviazol bývalý minister D. Lipšic, ktorý ešte vo funkcii vystupoval ako zástanca tvrdých postihov pre podobné konania. A hoci on sám ani len nepriznal vinu, do väzenia neputoval. Príkladov triednej justície by však mohlo byť i viac: napr. pochybné predbežné opatrenia súdov so zákazmi štrajkov (železničiari 2003, lekári 2006) ukazovali, že súdnictvo stojí na strane oligarchických skupín, ktoré si dané štrajky neželali.
Skryté riziko Threemy
Hoci odhalenia z Threemy o kontaktoch sudcov a oligarchov sú veľmi závažné, s určitým nadhľadom sa dá povedať, že ide len o najvypuklejší prejav triednej justície, ktorá sa tu po roku 1989 vyvinula. Kým sa však podozrenia z korupčného správania týkali obľúbencov mainstreamových médií, tak sa mlčalo, resp. médiá nespochybňovali súdne rozhodnutia, i keď tie doslova bili do očí. Je dobré, že v prípade M. Kočnera sa na jeho kontakty so sudcami poukazuje, i keď tu treba vidieť viac než len povrch.
Odhalenia z Threemy sa totiž začali zneužívať na boj proti politickým nepriateľom a to nielen medzi politikmi, ale aj ďalšími skupinami osôb, navyše selektívnym spôsobom. Už v priebehu roku 2019 mnohí volali po tom, aby Denník N zverejnil celú Threemu, nech sa nezneužíva v predvolebnej kampani, avšak práve zverejnenie komunikácie A. Danka ukazuje, prečo v roku 2019 Denník N nepublikoval všetko, čo mal k dispozícii. Treba sa pripraviť, že podobné škandály sa objavia i v ďalších predvolebných týždňoch.
Na celej kauze Threema je však ešte niečo závažnejšie než jej politické zneužívanie a to neschopnosť orgánov činných v trestnom konaní zabrániť zverejňovaniu citlivých informácií. Za najzávažnejší považujem fakt, že sa nepodarilo zachovať identitu utajeného svedka (P. Tóth). Ak sa však nedarí utajiť identitu svedka ani len v „procese desaťročia“, tak je to potom zlá správa pre všetkých potenciálnych utajených svedkov v budúcich procesoch s organizovaným zločinom.
Kto po tomto prípade bude ochotný ešte robiť utajeného svedka? Štátne orgány pritom vedeli, ktorá novinárka identitu svedka zverejnila a keby včas reagovali, zrejme mohli cez ňu zistiť, kto vynáša informácie zo spisu. K uvedenému problému mali pristúpiť exemplárne, aby dokázali utajeným svedkom v budúcich procesoch, že podobné zverejňovania trpieť nebudú. Fakt, že nedokázali v podstate nič urobiť, vyvoláva dojem, ako keby proti páchateľom z mainstreamových médií zasahovať ani nechceli a to veľmi škodí celému trestnému právu.
Ďalším vážnym mementom kauzy Threema je fakt, že Denník N, ktorý nelegálne úniky z Threemy zverejňoval, financujú tí istí digitálni oligarchovia, ktorí nesú spoluzodpovednosť za informačnú bezpečnosť prokuratúry a súdnictva v SR. Bez ohľadu na to, či majú s únikmi zo spisov niečo do činenia alebo nie, by sa vzhľadom na súvislosti mali kritickejšie vyjadriť o protiprávnom konaní nimi financovaného denníka. Podceňovať pritom nemožno ani fakt, že selektívne zverejňovanie únikov Threemy pomáha v politickej súťaži hlavne tým opozičným stranám, ktoré daní digitálni oligarchovia taktiež sponzorujú.
Problém dôveryhodnosti súdnictva a úloha médií
Medzi najčastejšie otázky pri súčasnej diskusii o súdnictve patrí problematika nízkej dôveryhodnosti súdnictva. Nejde pritom o nič prekvapujúce, pretože sudcovia tradične rozhodujú spôsobom, ktorý nemôže uspokojiť všetkých. Samozrejme, mnohí jednotlivci majú len obmedzené skúsenosti so súdnictvom a preto si názor na súdnictvo tvoria podľa spravodajstva médií. Ak médiá začnú sudcov alebo prokurátorov škandalizovať, tak ich nedôveryhodnosť narastá. Prípadná škandalizácia pritom nemusí zodpovedať reálnemu stavu v súdnictve. Známym príkladom je nárast nedôveryhodnosti v poslednom polroku.
Podľa prieskumov z mája 2019 nedôverovalo súdom 62% opýtaných, začiatkom januára 2020 to bolo už 72%. To, čo sa za ten čas zmenilo, nebola ani tak práca súdov, ako hlavne spravodajstvo médií na základe únikov informácii z tzv. Threemy. Mimochodom, aj v iných krajinách „dôveryhodnosť“ súdnictva závisí najmä od toho, ako o sudcoch budú písať médiá.
Súdna moc by síce mala mať záujem na zlepšovaní svojej „dôveryhodnosti“, ale to sa nesmie stať najvyšším cieľom. Justícia by predovšetkým mala rozhodovať spravodlivo a zákonne a to aj vtedy, keď spravodlivé rozhodnutie nebude populárne a nezvýši „dôveru verejnosti“ v súdnictvo.
Sudca nemal brať do úvahy len to, či získa dôveru verejnosti, ale aj to, či bude jeho rozhodovanie v súlade so všetkými princípmi trestného procesu a tie vôbec nemusia hovoriť v prospech toho, čo chce verejnosť. Veľkým problém je aj to, že väčšina ľudí rozhodnutia súdov nečíta a robí si závery na základe zjednodušujúcich správ od novinárov. Práve preto vzniká riziko, že najvyššiu „dôveryhodnosť“ budú mať sudcovia, ktorí rozhodujú spôsobom, aký si želajú médiá a ich oligarchickí sponzori. Ďalšou možnosťou na zvýšenie „dôveryhodnosti“ sudcu by bolo populistické vystupovanie sudcu: čím tvrdšiu rétoriku použije sudca proti mafiánovi v médiách, tým bude „dôveryhodnejší“ pre verejnosť. Ale z hľadiska spravodlivosti ani to nie je príliš šťastný postup.
V poslednom čase sa zdá, že niektoré štátne orgány kladú priveľký dôraz na svoju mediálnu percepciu. Občas dokonca vzniká dojem, ako keby sa štátne orgány pred vybranými médiami predvádzali, napr. pri zadržaní D. Trnku. Avšak aj pri mnohých iných zásahoch polície sú novinári prekvapivo rýchlo informovaní a niekedy vedia veci, ktoré by vedieť nemali. Problém vzniká i pri postupe proti politikom.
Tvrdý postup voči konkrétnym politikom môže vytvárať dojem, že štátne orgány sa neboja ani politiky a časť verejnosti či médií, ktorá nemá daného politika v láske, prijme podobné kroky s nadšením (trestný prípad R. Fica). Na druhej strane, na mediálnej kritike súdnictva a prokuratúry si popularitu zvyšujú aj politici, napr. tým, že si ostentatívne „pozývajú“ predstaviteľov prokuratúry, aby tým demonštrovali svoj boj za spravodlivosť v štáte. Niektoré štátne orgány, napr. polícia, sa snažia zvyšovať si popularitu emotívnymi vyjadreniami na Facebooku, čo tiež prináša viaceré riziká.
Očista justície?
V súvislosti s narastajúcou nedôverou v súdnu moc sa čoraz častejšie objavuje aj volanie po očiste justície. Očista justície by bola ako taká pozitívna, avšak vzhľadom na historické skúsenosti treba byť aj tu opatrný. Po očiste justície volali často práve tí, ktorí si chceli justíciu podrobiť a zbaviť ju nezávislosti. Snaha o očistenie justície bola očividná aj pri nástupe komunistov v minulosti a bola vedená snahou o odstránenie triedneho charakteru a zdemokratizovanie justície. Pre sudcov v daných prípadoch bolo najjednoduchšie prihlásiť sa k oficiálnej ideológii a poslušne vykonávať vôľu vládnucich skupín. Naopak sudcovia, ktorí sa pokúšali uhájiť svoju nezávislosť, sa ocitli pod tlakom médií a keď ani potom nepovolili, vládna moc si našla dôvod, aby ich zbavila funkcie.
Ďalším typickým príkladom bolo aj nacistické úsilie o „obnovu práva“ (Rechtserneuerung). Do tohto nacistického ťaženia sa zapojili mnohí z najvýznamnejších právnikov 20. storočia, napr. C. Schmitt a K. Larenz. Významným prvkom celého úsilia bolo odstránenie skorumpovaných sudcov, ktorých účelovo stotožňovali so židovskými sudcami ako cudzorodým prvkom v justícii.
Hneď po prebratí moci uskutočnili nacisti aj reformu justície, zrejme najväčšiu od 19. storočia: začali zvyšovať počet tzv. zvláštnych súdov (Sondergerichte), ktoré boli zamerané proti politickým oponentom. Významnou inováciou bol aj tzv. Volksgerichtshoff, ktorý vykonával „ľudovo-hygienické úlohy“. Výsledky nacistickej politiky „obnovy práva“ sú nechváľne známe a asi ich netreba ani komentovať.
Volanie po obnove, resp. očiste justície sa objavovalo najmä vtedy, keď si nejaká politická skupina potrebovala posilniť mocenské postavenie. Ani dnes žiadny oligarcha nepovie otvorene, že mu ide o vplyv v justícii, ale cez svoje médiá sľubuje verejnosti nápravu problémov, ktoré sa dajú nájsť i v dobre fungujúcom súdnom systéme. Preto sa pri každom volaní po očiste justície treba pýtať, či je mienené úprimne alebo či ide o snahu ovládnuť justíciu – zo strany médií a ich oligarchických sponzorov. Zvláštny dôraz pri tejto otázke musíme klásť na to, či tí istí, ktorí volajú po očiste justície, nemajú prepojenia na politické strany alebo na ekonomické a politické sily zo zahraničia. Príklady z Latinskej Ameriky ukazujú, ako veľmi nebezpečné je prepojenie ekonomickej, politickej a súdnej moci s podporou zahraničných subjektov.
Príklad politizácie súdnictva z Brazílie
Veľkým varovaním v oblasti nezávislosti súdnictva je pre Slovensko príklad Brazílie, kde oligarchické skupiny a mimovládne organizácie, podporované z USA, využívali boj s korupciou a trestné právo na boj proti politickým oponentom. V Brazílii zvíťazila v roku 2014 vo voľbách ľavicová prezidentka D. Rousseffová s kritickým vzťahom k oligarchii a k USA, avšak na základe obvinení zo strany „protikorupčného“ sudcu S. Mora ju v roku 2016 odvolali impeachmentom v parlamente, pričom viacero hlasov bolo očividne kúpených. Sudca S. Moro sa zúčastňoval brazílsko-amerického „justičného dialógu“ organizovaného mimovládnou organizáciou Centrum Wodrowa Wilsona z USA a médiá mu vytvárali obraz bojovníka proti korupcii. Ten istý sudca následne odsúdil za korupciu aj I. Lulu da Silva (prípad Java Lato), ktorý bol jasným favoritom prezidentských volieb 2018 (pozri tu). Vďaka odsúdeniu sa I. Lula nemohol volieb zúčastniť a prezidentom sa stal J. Bolsonaro, kandidát proamerickej oligarchie. Odsúdenie I. Lulu podporovali i oligarchické médiá, ktoré o korupcii v období Lulovej vlády (2002-2010) natočili dokonca televízny seriál „Na hrane demokracie“.
Nebolo prekvapujúce, že po nástupe nového prezidenta J. Bolsonara sa sudca S. Moro stal ministrom spravodlivosti v jeho vláde – s veľkým cieľom odstrániť korupciu v brazílskom súdnictve. Lenže v priebehu roku 2019 sa objavili informácie, že ani slávny bojovník proti korupcii nekonal až tak eticky. Ukázalo sa, že v kauze I. Lulu sudca S. Moro manipuloval vyšetrovanie, vopred oznamoval vyšetrovateľom, aké rozhodnutia urobí, dával im tipy, aké dôkazy „potrebuje“ a „úkoloval“ i generálneho prokurátora. S. Moro porušil mnohé princípy trestného procesu a očividne nerozhodoval nestranne. Rovnako závažné bolo, že pomohol ututlať kauzu Bolsonarovho syna Flavia, ktorý podľa publikovaných informácií defraudoval verejné financie. Napriek všetkým alarmujúcim zisteniam však výsledok prezidentských volieb, ktorý v mene boja proti korupcii vyhral J. Bolsonaro, platí – v súlade so želaniami oligarchov z ťažiarskych spoločností a agrosektora.
Ovládnutie súdov cez médiá?
Problematika vzťahu súdov a médií sa stáva najdôležitejším problémom nezávislosti súdnictva v sčasnosti. Pritom kritizovaní sudcovia vôbec nemusia byť namočení v komunikácii s M. Kočnerom, stačí, že v minulosti rozhodovali inak než si médiá želajú. Príkladom môže byť I. Macejková, ktorú sa pri voľbách predsedu Najvyššieho súdu SR v Denníku N pokúšali diskreditovať cez škandalizáciu kvalifikačnej práce. Pritom aj vysoká škola, kde prácu písala, sa voči obvineniam ohradila. A niektorí novinári sa pokúsili sudkyňu spojiť dokonca aj s kauzou Threema, hoci tam vôbec nefigurovala (pozri TU). Je symptomatické, že škandalizácia práce sudkyne skončila vtedy, keď sa predsedníčkou NS SR nestala a médiá tak dosiahli svoj cieľ.
Zdá sa, že mnohí zo súčasných sudcov nie sú dosť dobre pripravení na mediálne útoky s cieľom zasahovať do rozhodovania. Väčšina sudcov určite nechce, aby sa ich súkromný život škandalizoval v médiách, aby sa ich deti vracali uplakané zo školy, lebo sa im spolužiaci vysmievali kvôli práci rodičov. Najjednoduchšou cestou ako sa zbaviť mediálneho tlaku, je rozhodovať v súlade s očakávaním médií. Je preto potrebné, aby verejnosť začala viac rozlišovať medzi kontrolou súdnictva zo strany médií a ovplyvňovaním súdnej moci cez médiá. Súdy rozhodujúce pod tlakom médií a nimi zmanipulovaných skupín obyvateľstva môžu byť rovnako nespravodlivé ako súdy rozhodujúce pod váhou kufríkov s peniazmi.
doc. JUDr. Branislav Fábry, PhD.
Zdroj: brankof.blog.pravda.sk
