Opovrhovať Rusmi a Ruskom je dnes predpísaná morálna povinnosť. Rusko vojensky napadlo suverénny štát. Ale opovrhovať Rusmi a Ruskom bola taká tichá povinnosť dávno predtým. Bratislavský Slavín býval toho svedkom – za Dzurindu, za Radičovej, za Matoviča i Hegera sa oprašovala revanšistická myšlienka: nie, to nie sú osloboditelia, ktorí skončili v spoločnom masovom hrobe, to sú vlastne „zachvatčiky“. Nebyť ich, mohli sme byť už vtedy Západ! Tí mŕtvi chlapci za to síce nemôžu, oni iba umreli. No Rusi a Rusko za to môžu. Veď aj v šesťdesiatom ôsmom to potvrdili. Dodnes sa to takto traduje – darmo bol dôstojníkom okupačnej armády vojsk Varšavskej zmluvy nejaký Ukrajinec Kličko, otec ukrajinského pretendenta na prezidentský post Vitalija Klička. Čo sa nehodí, škrtáme. V masových hroboch skončili mnohí neznámi vojaci, celá generácia mužov skončila tam. Umreli, to áno, ale načo? To bola a je taká tichá naliehavá nevypovedaní otázka… Lebo pod vplyvom a za cenu ich krvi si mohol Stalin na konferencii v Postupimi vymôcť vládu nad územím, cez ktoré prešli jeho tanky. A to by sa nemalo oslavovať, ale trestať – či nie?
Pred veľkou oslavou víťazstva nad fašizmom v roku 2015 dostal pozvánku do Moskvy aj vtedajší prezident Slovenskej republiky, ale nechystal sa vycestovať. Ján Čarnogurský mal nápad: vyvinúť na prezidenta republiky tlak, aby rešpektoval svojich občanov, ktorí víťazstvo nad fašizmom väčšinovo ctia, a aby do Moskvy na 80. výročie porážky nacizmu a fašizmu osobne zavítal. Požiadal ma vtedy, či by som neoslovila ľudí zľava, on sa postará o tých sprava. Napísala som text listu pre prezidenta republiky, my, zľava, sme ho podpísali a bol to celkom pekný počet osobností, Ján Čarnogurský s humorom sebe vlastným mi povedal, že sprava to bude vyvažovať on sám… V liste sú aj slová piesne Vladimíra Vysockého – Na bratských magilach…
Masové hroby
Ach, na týchto hroboch nik nestavia kríž
a slzy vdov netečú na ne –
len kytice neznámych strážia ich tíš, plam
večného ohňa tu planie.
Tu predtým sa na zadné stavala zem –
a dnes sú tu žulové pláty.
Tu súkromných osudov nieto –
tu len je každý s tým spoločným zliaty.
A vo Večnom ohni ti zablčí tank,
aj chalupy ruské a dvory,
aj Smolensk, aj Reichstag, aj zúfalý plam,
keď vojak aj srdce v ňom horí.
Tu slzy vdov netečú, nerušia tíš,
sem chodí sa s tvrdosťou v tvári.
Ach, na týchto hroboch nik nestavia kríž –
menšia tá bolesť je vari?
(1964)
Text s podpismi som odniesla do podateľne Grasalkovičovho paláca, odozva prišla, v prezidentskom úrade boli pohoršení. Že Vysockij by určite bol proti, aby sa jeho meno spájalo s nejakými oslavami v Moskve! Od poradcov prezidenta vtedy zaznel návrh, aby prezident SR do Moskvy nešiel, ale naopak, aby tu u nás, doma, pri hroboch neznámeho vojaka zapálil sviečku. Aspoň niečo.
Vladimír Vysockij bol aj naším básnikom a spevákom, poznáme texty jeho piesní naspamäť. Pri každom výročí jeho smrti sa spomína najmä jeho rebelantstvo, jeho desaťročné manželstvo na diaľku s francúzskou herečkou Marinou Vlady, áno, aj jeho postihnutie alkoholom a morfiom, no už menej sa vie o jeho detstve. Bola vojna, otec narukoval hneď v prvé dni, Voloďa vyrastal fakticky v detskom domove, mama musela veľa pracovať, brávala si ho na nedeľu. Otec sa vrátil z vojny s novou ženou, s mamou sa rozviedol, Voloďu ako deväťročného v roku 1947 mama dala otcovi, ktorý ako frontový vojak, už v hodnosti plukovníka, šiel slúžiť do NDR. A tu sa musel často biť s nemeckými chlapcami, ktorí na neho pokrikovali „russiche schwein“… V Nemecku žil s otcom a jeho druhou ženou tetou Žeňou dva roky, potom v Moskve žil u 25-ročnej sesternice až do svojich 18-tich rokov. Otec sa nikdy nezmieril s tým, že zanechal štúdium techniky, lebo neveril jeho hereckému talentu. Slávny režisér Divadla na Taganke Ľubimov spomína, ako povedal plukovníkovi Vysockému, aby dal syna na protialkoholické liečenie, a on mu na to: „s tým antisovietčikom nechcem nič mať!“ A keď sa dozvedel, že má čosi s Marinou Vlady, šiel to oznámiť na Lubianku (sídlo KGB), tam ho však upokojili: my o tom vieme, ale nebojte sa, Marina je členka Francúzskej komunistickej strany… Keď chcel za ňou vycestovať do Francúzska, Georges Marchais, šéf FKS, to telefonátom vybavil s Leonidom Brežnevom – pozri dokument:
Toto je minulosť.
Rusi a Ruská federácia sa stali u nás na Západe opovrhovanými vyvrheľmi spolu s celou svojou históriou a kultúrou. Tak sa to patrí, lebo to, čo urobili Ukrajine, sa nepatrí.
A čo urobili Nemci Rusom? Židom, Slovanom, Rómom? Komunistom?
Vodcovia Spojencov veľkej svetovej vojny podpismi spečatili, kto z pekla vyšiel ako víťaz a kto porazený. Len tým nemeckým chlapcom, ktorí na malého Voloďu Vysockého v porazenom Nemecku vykrikovali nenávistné „russiche schwein“, to asi nikto nepovedal. A možno povedal… Ale oni mali svoju životnú skúsenosť, svojich vlastných a milovaných mŕtvych na „nesprávnej strane“, svoje zbombardované mestá a svoje stretnutia s osloboditeľmi. „… Apatia a cynizmus, týmito dvoma stavmi sa vyznačovala reakcia na dve najdôležitejšie politické udalosti: norimberské popravy a prvé slobodné voľby,“ čítame v reportážach mladého, iba dvadsaťštyriročného švédskeho novinára Stiga Dageramana Nemecká jeseň (vyšli v roku 1947, do slovenčiny preložil M. Zumrík v roku 2020). „Štrnásteho októbra sa síce na istej dievčenskej škole vo Wuppertale objavili žiačky v smútočnom odeve, no na most v Hannoveri niekto cez noc veľkými bielymi písmenami namaľoval nápis Fuj Norimberg…“
Nijaká nenávisť sa nepremení na lásku podpismi papalášov, to len my, civilizovaní ľudia, musíme pochopiť, čo je to za pekelné dielo vojna. A predísť jej!
Ruský spisovateľ Jurij Bondarev vo svojom slávnom románe Breh rozpráva príbeh mladého ruského poručíka Nikitina a jeho priateľa Kňažka. Obaja boli gymnazisti, keď sa prihlásili na front. Obaja z rodín inteligencie z Podmoskvorečia, obaja jemní charakterní chlapci, no kanóny nabíjali v prápore vedno s hrubými mužmi bez dobrej výchovy. Takými, akých vykresľuje súčasná propaganda – násilnými, zdivočenými, bojujúcimi udatne, no bez ohľadov. Vedeli nabíjať delá, vedeli neustupovať, vedeli sa zaobísť bez kníh, vedeli sa chlapsky doberať, ale k nepriateľovi boli neľútostne krutí. Lebo neľútostne krutí boli Nemci k ich ženám, deťom, matkám, zapaľovali im strechy nad hlavami a sácali ich tiež bezohľadne do pekiel… V príbehu jeden z kamarátov – poručík Kňažko – padne v posledných dňoch vojny, zastrelí ho už na území Nemecka blízko Berlína vystrašený chlapec z Hitlerjugend. Spisovateľ akoby chcel naznačiť, že tých najlepších stratili. A poručík Nikitin zažije na niekoľko málo posledných dní vojny ľúbostný román s mladučkou Nemkou, ktorú zachráni pred znásilnením muža z jeho jednotky. Keď román vyšiel, znamenal prelom v pohľade na vojnu. Znamenal, že aj nepriateľ môže byť človek hoden lásky a že žiadna vojna nespraví nič s ľuďmi takými, akí sme. Pred ňou i po nej.
Tie masové hroby, o ktorých spieval Vladimir Vysockij, sú veľmi, veľmi živé. Na Ukrajine rovnako ako v Palestíne…
Dokážu si tí ľudia niekedy odpustiť?
Dokážeme my, tu, zatiaľ vyzbrojení len jedovatými jazykmi, krotiť svoje „pravdy“ skôr, ako príde k nevyhnutnému nešťastiu?
(Text piesne Masové hroby je z knihy Vladimir Vysockij. Štyri štvrtiny cesty, Smena 1990, preklad Ľubomír Feldek, Milan Tokár)
Zdroj: noveslovo.eu
