PÁR SLOV K VÝZNAMU SLOVENSKEJ HYMNY A ŠTÁTNOSTI
Slováci začali nový rok tradične: hádkou. Tentoraz o novú podobu slovenskej hymny. Musím sa priznať, že mňa trochu sklamala.
Prvé, čo mi zišlo na um, bola hláška z filmu Pelíšky: "Teda, to muselo dát příšernou práci... A přitom taková blbost." Na začiatku som sa postavil za autora. Nielen preto, lebo som mu veril, že ako vynikajúci hudobník nám prinesie nové obohatenie tradície našej národnej hymny. Ale aj preto, že hysterická reakcia "kultúrneho frontu", ktorá sa kategoricky postavila proti niečomu, čo ešte nepočula a poštvala proti tomu časť spoločnosti, ktorú zavádzala, že sa ide "meniť hymna", bola skutočne chorá, patologická. V tomto spore primárne nešlo o hymnu, ale o ďalší samoúčelný politický útok na súčasnú vládu, voči ktorej by sa určité kruhy vymedzili aj vtedy, keby povedala, že slnko vychádza na východe.
Ale k tomu, čo vzišlo z úsilia Oskara Rózsu, musím povedať niekoľko slov. Nebudem sa ani tak sústreďovať na hudobnú zložku (k tej sa už vyjadrili viacerí experti, napríklad šéf Opery Juhočeského divadla Tomáš Ondřej Pilař ju označil za festival kompozičných chýb a nepochopenie vokálne symfonickej inštrumentácie).
Budem hovoriť o tom, čomu rozumiem najlepšie: o historickom význame a filozofickom zmysle textu hymny, ktorému Oskar Rózsa, zdá sa, vôbec neporozumel. Najprv musím upozorniť, že aj väčšina ľudí, ktorá sa na sociálnych sieťach háda, či sa im nová inštrumentácia páči alebo nie, zjavne nerozumie zmyslu hymnického symbolu. Hymna nie je pieseň, ktorú očakávate ako nový hit alebo ju počúvate v koncertnom salóne pri kávičke. Ona sa vám nemá "páčiť", tak ako v kostole nemudrujete, či je Otčenáš pekná básnička. Je to kľúčový symbol nielen štátu, ale aj národa, vyjadrujúci zmysel jeho dejín. Preto sú tak strašne mimo tí, ktorí navrhovali ako novú hymnu nejakú pieseň, ktorá sa im najviac páči. Typickým príkladom bolo snívanie, že by sa hymnou mohla stať skladba Pieseň o rodnej zemi, ktorú väčšina z vás pozná pod názvom "Najkrajší kút v šírom svete". Lenže toto nie je nejaká historická hymnická pieseň, je to skladba z operety Gejzu Dusíka Hrnčiarsky bál z roku 1956 a nikto by si na ňu nespomenul, keby ju v osemdesiatych rokoch nespopularizoval náš operný velikán Peter Dvorský.
Naša národná hymna je však o niečom úplne inom ako o chytľavej melódii. Nie je to modlitba ako maďarská hymna, nie je to ospievanie krás krajiny ako česká hymna, nemá operný štýl ako talianska hymna, je to revolučná pieseň, ktorá vyzýva k boju za slobodu a s ktorej spevom na perách umierali štúrovskí dobrovoľníci v rokoch 1848 - 1849, legionári v rokoch prvej svetovej vojny, i povstalci v roku 1944. A ak sám Oskar Rózsa včera pateticky vyhlásil, že to, čo "z hĺbky svojej bytosti" vložil do svojho diela, je "redefinícia hymny slovenskej", tak ja musím konštatovať, že ju vôbec nepochopil a obral ju o dynamiku a celkovú silu. On ju nemá čo "redefinovať", on má vychádzať z toho, čo je zmyslom textu, že metafora bleskov nie je meteorologické okienko a že druhá sloha nie sú očovské pastorále, ale absolútne fundamentálna myšlienka našich moderných dejín. Vysvetlím to ešte inak.
"Nad Tatrou sa blýska" sa svojím charakterom ponáša skôr na historicky prvú národnú hymnu - Marseillaisu. Vysvetlite mi, prečo za tých 235 rokov nikomu nezišlo na um prerobiť ju na majestátnejšiu a pomalšiu. Vlastne, zišlo, ale Francúzi to našťastie, nikdy nedopustili, lebo práve tak sa prejavuje hrdosť a úcta k národnému symbolu, nie okrikovaním kritikov. Ministerka kultúry Martina Šimkovičová tvrdí, že nová verzia je "slávnostnejšia, slnečnejšia a má viac eufórie". Ale hymna nemá slúžiť pre vaše estetické potešenie. Má pôsobiť mobilizačne a zjednocujúco. Týmto počinom však rozbili posledný symbol, ktorý nás spájal. Nejde len o to, že táto verzia je vhodná skôr do kostolov ako na námestia. V jej gýčovom prevedení, do ktorého sa samoúčelne nastrkalo všetko, čo spĺňa naivné predstavy o tradičnom folkloristickom Slovensku (prečo len fujara a zvony oviec, prečo nie aj gajdy, terchovská muzika a horehronský viachlasný spev, všetko tam nahádzať, ako keď psíček s mačičkou robili tortu) sa úplne stratila pôvodná myšlienka vzdoru, nádeje a nepoddajnosti. Akoby chcel niekto náročky otupiť odpor a zmenil našu hymnu na snobský podmaz naškrobených večierkov. Ej veru, kopala studienku, kopala, až sa prekopala na samotné dno. Reakcie niektorých ľudí pripomínajú hlášku z filmu Samotáři: "Počkej, počkej, nech to... to je skvělá muzika. Ty jo, co je to za muziku? - To je státní hymna, ty vole. - No jo vlastně. Státní hymna. Já jenom, že ji nehráli dlouho takhle instrumentálně... tak jsem na ni zapomněl." Takže ak vám nevadí, že takto sprznená hymna stratila svoj charakter, môžete sa utešovať alebo nadchýnať tým, aká je to skvelá muzika...
Táto zástupná vojna o hymnu však odhalila aj niečo oveľa závažnejšie. My sme absolútne rezignovali na budovanie vlastnej štátnosti. Doterajší prezidenti sa vo svojich novoročných príhovoroch zmieňovali o výročí vzniku nezávislej Slovenskej republiky len okrajovo, zväčša jednou vetou. No Petrovi Pellegrinimu sa podarilo stať sa prvou hlavou štátu, ktorá nespomenula tento štátny sviatok vôbec. Pritom novoročné príhovory prezidenta by sa už z princípu a charakteru dnešného výnimočného dňa mali začínať vetou: "Slováci, Slovenky, spoluobčania, blahoželám vám k (32.) výročiu nezávislosti našej drahej domoviny, Slovenskej republiky!" Nejde pritom len o formálnu stránku veci.
Premiér Fico dnes vo svojom novoročnom príhovore hovoril o ambícii, aby naša štátnosť prežila.
A to je všetko? Naozaj po viac ako troch desaťročiach existencie tohto štátu bojujeme len o jeho holé zachovanie? My sa už dvesto rokov, minimálne od čias Sama Tomášika, utešujeme, že "žije, žije, duch slovenský", akoby obyčajná schopnosť zachovať sa bola zmyslom našich dejín. Je to dôsledok toho, pred čím varujem už dlhé roky vo svojich článkoch, knihách, rozhovoroch i politických prejavoch: ak podľa Masaryka (v skutočnosti však Ciceróna) štáty stoja a padajú na myšlienkach, ktoré ich stvorili, potom náš štát stále nemá takúto zakladajúcu ideu, svoju štátnu doktrínu. A hoci je to vyslovene prezidentská téma a doterajšie hlavy štátu sľubovali nejakú "víziu", v skutočnosti pre ňu nepohli ani prstom, lebo sami nemajú ani len šajnu o tom, čo by to malo byť a nie sú ani obklopení ľuďmi, ktorí by boli takéhoto štátnického uvažovania schopní. Preto sú novoročné príhovory také nudné a čoraz viac pripomínajú bezobsažné prejavy komunistických papalášov.
Možno je chybou oslavovať deň štátnosti 1. januára. Vtedy väčšina ľudí naložená v alkohole ani nevie, či sa teší z príchodu nového roka alebo oslavuje výročie existencie nezávislého Slovenska. A napokon, ešte nikdy sa nestalo, aby boli štátne vyznamenania odovzdávané dôstojne v tento deň, ako sa patrí, lebo nikomu sa asi nechce chodiť po prehýrenej silvestrovskej noci do práce. V tom prípade ale pouvažujme nad tým, či oslavu štátnosti nepresunúť na iný dátum - napríklad na 19. september, kedy Ľudovít Štúr po ustanovení prvého politického orgánu Slovákov, Slovenskej národnej rady, vyhlásil po prvýkrát nezávislosť Slovenska (čo bola skôr formulácia vízie ako realita). Tým skôr, že ku pre našu identitu kľúčovému dielu štúrovcov sa paradoxne nevzťahuje žiadny štátny sviatok. Naša politická elita, ktorá vo svojom národnom bezvedomí ani netuší, odkiaľ sme prišli a kam kráčame, potrebuje takýto morálny kompas, aby pochopila zmysel moderných slovenských dejín.
V tom, že od Štúrovho rozhodnutia osamostatniť sa ako národ v roku 1843 až po dosiahnutie nezávislosti v roku 1993 uplynulo presne 150 rokov, nie je len zvláštna zhoda okolností a symbolika. V skutočnosti celé úsilie štúrovcov od kodifikácie spisovnej slovenčiny a snahy o emancipáciu národa logicky viedlo práve sem, k dosiahnutiu štátnej nezávislosti. Ale my sa stále správame, akoby sme nevedeli, čo s ňou - kým jedna časť spoločnosti ňou pohŕda, druhá si ju predstavuje ako skanzen. Dnešnú premiéru novej úpravy slovenskej hymny diriguje skvelý Rastislav Štúr. Jeho starý otec, prasynovec Ľudovíta Štúra a filozof profesor Svätopluk Štúr, napísal už v roku 1948 dosiaľ neprekonanú knihu Zmysel slovenského obrodenia, v ktorej vysvetľuje, o čo štúrovcom išlo.
Štúr nebol nijaký obmedzený zápecník, ktorý by sa uzatváral pred svetom a nič okrem vlastného dvorčeka ho nezaujímalo. Bol to výnimočne rozhľadený a ušľachtilý človek. Ak by ste ho dnes konfrontovali so základnou mantrou konzervatívcov, že rodina je na prvom mieste, veľmi by sa na vás rozhneval a obvinil by vás z rodinkárskej obmedzenosti a egoizmu. Aj heslo krajnej pravice "nič než národ" by mu bolo cudzie. Pre Štúra národné povedomie nie je väzbou ani samoúčelnou, ani poslednou, nad ňou sa totiž klenie z etického hľadiska najvyššia väzba, všeľudská: "Najvyšším princípom nie je národnosť, bo každý národ je len jednou čiastkou ľudstva. Nad každý národ je povýšené ľudstvo, nad každú národnosť duch ľudský," hrmel zo stránok Slovenských národných novín. Národy nie sú podľa Štúra za seba a pre seba, ale sú z vyššieho a musia si za tým vyšším stáť a za pravdu ho uznávať. "Každá vznešená myšlienka žije v živote národov, každý šľachetný skutok je oltár v chráme histórie človečenstva," učil nás Štúr. O storočie neskôr nadviazal na jeho filozofiu slovenský štátnik Milan Hodža, keď v diele Federácia v strednej Európe napísal: "Každý národ prežije len vtedy, keď prispeje primeranou časťou k spoločným morálnym a materiálnym hodnotám ľudstva."
O toto išlo revolučnej generácii štúrovcov a ja sa pýtam, čím prispievame k dnešnej civilizácii my, keď sa staráme len sami o seba a naši predstavitelia nemajú vyššiu ambíciu ako prežiť. No v momente, keď sa naše ciele redukujú len na samotnú existenciu, sme už prakticky mŕtvi. Preto som neraz vyjadril obavu o ďalší osud Slovenskej republiky v turbulentných časoch konfliktov, po ktorých sa spravidla menia hranice, ak nemáme vyššiu pridanú hodnotu a väčší geopolitický význam. Ak chceme prežiť, neprežijeme tak, že sa budeme navzájom napádať, ale že budeme všetci pracovať na budovaní štátu, tak ako to síce polemicky, ale vo vzájomnom rešpekte a vedomí spoločného cieľa robili otcovia zakladatelia Spojených štátov alebo Francúzskej republiky. Ale to si musia uvedomiť aj samotní voliči, že na takéto úlohy potrebujeme štátnikov schopných formulovať úlohy a dovidieť za horizont budúcich volieb, nie pudových krikľúňov, ktorí si myslia, že zmyslom politiky je urážať a osočovať protivníkov. Lebo ak zanedbáme budovanie štátnosti, pri najbližších geopolitických otrasoch o ten štát prídeme.
Ale aby som nekončil pesimisticky, odcitujem novoročný vinš svojho priateľa, najväčšieho žijúceho slovenského spisovateľa Petra Jaroša, ktorý problém vystihol lepšie ako akýkoľvek prezidentský prejav: "Každá doba je ťažká, ale zo všetkých ťažkostí sa dá dostať spolupatričnosťou a láskou." Nech nás táto múdrosť sprevádza nielen v novom roku, ale pri všetkých krokoch, keď budeme myslieť na Slovensko.
Reakcia jedného z občanov na Chmelárov status zverejnený Oskarom Rózsom:
Na margo reakcie pana Eduarda Chmelara (kedze obmedzil komentovanie na svojom fb) k hudobnej uprave hymny SR p. Oskara Rozsu:
Doposiaľ bola hymna pochod, pan Rozsa ju povýšil na hymnus. Pochod mobilizuje telo a hymnus ducha. Ak človek nebude najskor vnutorne nadchnuty a vnutorne presvedceny obetovat sa (bojovať), pochod bude pre neho len bičom, ktory ho ženie na bojisko proti vlastnej vôli. Môžte takyto narod zviťaziť...?
V hudobnej uprave pana Rozsu vnimam fujaru ako symbol Slovenska, pretoze tento hudobny nastroj mame iba my, zvon ako symbol kresťanstva, ktore prinieslo vzdelanost a zakony, nie symbol oviec na pasi, pretoze ich zvonce zvonia viacere naraz, kym ja v hymne kontinualne pocujem hlas jedneho zvona a pripomina mi zvon z Bojnej z 9.stor.- vtedy sa u nasich predkov inkulturovalo krestanstvo prostrednictvom solunskej misie...
A este jedna konotacia - podkladom pre hudbu hymny SR je ľudova piesen Kopala studienku, ktora je v molovom hudovnom prevedeni, cize samotna melodia posobi dostatocne dramaticky (bojovne). Ale pan Rozsa nezostal len na bojisku, ale dovidel az "za horizont"- zaverecnym durovym (optimistickym) akordom zdoraznil, ze na konci boja je víťazstvo...
Velmi oceňujem, ze hymna ma záver plny nadeje, vitazstva a tiez to, ze konečne ma tzv. auftakt (otvorenie, predohru). Mohla by som este písať o niekolkych hudobnych liniach, ktore sa navzajom prelinaju v symfonickom prevedeni pana Rozsu tak, ze umocnuju hlavnu melodicku linku, ale to prenecham kompetentnym hudobnym kritikom ;)
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / Telegram Oskar Rózsa official / InfoVojna
