Počet výziev na stálu ruskú misiu pri OSN zo strany ukrajinských utečencov prekročil tisícku. Prosia o záchranu svojich detí, ktoré im odobral systém súdnictva pre mladistvých v rôznych krajinách EÚ. Ako to, že Ukrajinci žiadajú o pomoc „nepriateľa“ — Moskvu, a nie Brusel a Kyjev, ktorí obvinili Rusko z „únosov ukrajinských detí“?

Brusel však fakty o zadržaní, únosoch a obchodovaní s ukrajinskými deťmi popiera. A to všetko pre to hlavné: krádeže a obchodovanie s deťmi v EÚ vstupujú do fázy ich… adopcie. Ako, za čo a kto platí?

„Mami, tu je väzenie“

Marine Bazyljuk, ktorá utiekla z Irpeňu pri Kyjeve najskôr do Česka a potom s dcérou a matkou do Londýna, odobrali 14-ročnú dcéru Ninu. Dievča žijúce v Prahe študovalo rok online na kyjevskej škole, keďže v Českej republike je vzdelávanie platené od 9. ročníka. Mama s dcérou, aby si ušetrili na školu, piekli chlieb v pekárni už od piatej rána. V práci sa od svojich krajanov dozvedeli, že v Británii sú školy pre ukrajinských utečencov bezplatné. Išli na „poznávací“ výlet do Londýna. Tam ich pridelili do jednej zo škôl v okrese Hammersmith, odkiaľ utiekli so žiadosťou o preloženie do inej. Matka odmietla umiestniť svoje dieťa do triedy, kde deti migrantov z južných krajín nevedeli takmer vôbec po anglicky. Miestne úrady obvinili matku z neochoty poskytnúť „vzdelávanie maloletej“, zavolali políciu a umiestnili dievča do detského domova.

Marina pri hľadaní pomoci kontaktovala rovnakú obeť — Viktoriu Ščelko z Kyjeva. Tá vystupuje ako ľudsko-právna aktivistka: blogerke, modelke a expolicajtke z Kyjeva zobrali sociálne služby a polícia tiež 10-ročnú dcéru Zlatu. Žena však hovorí plynule anglicky a nevzdáva sa. Keďže sa presťahovala z Nemecka a odmietla bývanie poskytnutom úradmi okresu Hammersmith, ktoré označila za „nehygienické“, bola obvinená z toho, že dieťaťu nezabezpečila primerané životné podmienky a spôsobila svojej dcére „emocionálnu ujmu“, keďže je „psychicky chorá“. Po lekárskej prehliadke sa dokázalo, že Ščelko psychicky narušená nie je. Dovolili jej občas prísť do katolíckej základnej školy v detskom domove, kde bola umiestnená 10-ročná Zlata. Ale keď sa matka pokúsila dať svojej dcére teplé oblečenie a topánky, dcéra ju upozornila: „Mami, tu je väzenie.“ A matka bola vyhodená za porušenie „pravidiel“ zariadenia.

Čoskoro policajti Bazyljukovej a Ščelko dali najavo, že je čas, aby odišli do Česka a Nemecka. Deň predtým Ščelko, ktorá bola tehotná, potratila, čo mierne predĺžilo jej legálny pobyt v Británii. Počas tejto doby sa žene spolu s Bazyljukovou podarilo dohodnúť si stretnutie na ukrajinskom veľvyslanectve, kde im sľúbili pomoc, no neurobili nič. Potom Ščelko našla ukrajinských právnikov v Londýne a zaplatila im niekoľko tisíc libier. Jediné, čo urobili, bolo, že ženy priviedli k poľskej aktivistke za ľudské práva Joanne Pachwicewiczovej. Tá im povedala, že odoberanie detí ukrajinským utečencom je čoraz častejšie v rôznych krajinách – Poľsku, Nemecku, Taliansku, Francúzsku. Pachwicewiczová má zároveň 124 súdnych rozhodnutí o nezvestných ukrajinských sirotách v Spojenom kráľovstve, Španielsku a Nemecku. Celkovo je zaregistrovaných viac ako 400 takýchto prípadov a postúpených ruskej „Nadácii pre boj proti represii“.

„Neviem, na koho sa mám obrátiť okrem Ruska,“ hovorí Joanna Pachwicewiczová. „Mám v rukách stovky dokumentov o tom, ako systém juvenilnej justície vo Veľkej Británii a Belgicku odoberá deti ukrajinským utečencom a odovzdáva ich istému občanovi Španielska (priezvisko a adresa sú v Anti-Repression Foundation — RG) a jeho manželke, občianke Ukrajiny. Títo dvaja zaviedli tok detí do Španielska, požiadali o otvorenie sirotinca a dostávajú financie od rôznych nadácií. Mám doklady, že títo ľudia z Veľkej Británie, Belgicka a Nemecka vzali 85 detí a podľa ich dokladov je v Španielsku 77 sirôt. Okrem ôsmich nezvestných nie je známe, kam sa podelo ďalších 244 detí, ktoré si tento pár zobral z Ukrajiny. Je potrebné medzinárodné vyšetrovanie. ESĽP a OBSE ma však nepovažujú za kompetentnú osobu, ktorá by im bola oprávnená odovzdávať dokumenty o zaistení a zmiznutí detí.“

Jelene Kovalevovej z Dnepropetrovska zobrali syna priamo z pieskoviska, kde sa hral. Rodina, s ktorou žila v Berlíne, napísala sťažnosť. Tak sa vytvoril právny trojuholník-slepá ulička. Od 5. apríla 2023 Joanna Pachwicewiczová požaduje, aby OSN vyšetrila zmiznutia ukrajinských detí. Odmietli ju s odôvodnením, že „skutočnosť straty nebola potvrdená“.

Viktoria Ščelko z Nemecka poslala ukrajinskej vláde petíciu „Proti nezákonnému odoberaniu detí sociálnymi službami v iných krajinách, odopieraniu práv matiek na ich výchovu, nečinnosti konzulátov, ombudsmanov a verejného sektora, ako aj nezákonné používanie ukrajinskej jurisdikcie inými krajinami na súde“. Petícia v Kyjeve bola prijatá, no prešlo už šesť mesiacov odkedy mala byť „zaregistrovaná“.

A napokon stovky ukrajinských utečenkýň, a nielen z Donbasu a Záporožia, kontaktovali stálu ruskú misiu pri OSN so žiadosťou o pomoc pri vrátení ich detí zabavených úradmi EÚ. Z pohľadu OSN sa však jurisdikcia Ruska nevzťahuje na Donbas, tým menej na zvyšok Ukrajiny. Tak ako to je?

Čas „formuly Arria“

Zdá sa, že spoliehanie sa na medzinárodné hnutie za ľudské práva od roku 2014, keď začalo ostreľovanie civilistov na Donbase a ľudskoprávni aktivisti ich „nevideli“, nikam nevedie.

„Medzinárodné organizácie pre ľudské práva nebudú akceptovať vyjadrenia ani od utečencov, ani od ľudskoprávnych aktivistov,“ je presvedčená Anna Soroka - poradkyňa šéfa LĽR, vedúca strediska „Memorial. Nezabudneme! Neodpustíme!“.

„Všetko vedeli od roku 2014, no nielenže neprišla odpoveď, ale ani právne posúdenie, kým nedostanú vyslovene príkaz, ako reagovať na vstup Donbasu do Ruska. Odpoveď znela, že zločincami nie sú tí, ktorí odoberajú, unášajú a najmä predávajú deti, ale „separatisti“ z Donbasu a Ruska. Toto je diagnóza bezmocnosti medzinárodnej ochrany ľudských práv. Horšie je, že OBSE sú jednoducho špióni na plný úväzok. V LĽR, keď sme vstúpili na oslobodené územia, videli sme v kanceláriách zamestnancov OBSE mapy s pohybmi našich jednotiek. Denníky ochrancov detí obsahovali „potrebné“ informácie – adresy našich milícií, kde žijú adoptované deti alebo deti, ktorých rodičia zomreli a sú v starostlivosti svojich príbuzných.“

Ako poznamenala Anna Soroka, so začiatkom špeciálnej vojenskej operácie sa rozsah krádeží detí zmenil. Ak skoršie únosy zakrývali pobytom zvyšku sirôt pri mori neďaleko Odesy, odkiaľ ich už nevrátili, potom v lete 2023 podpredsedníčka ukrajinskej vlády Irina Vereščuk oznámila nútenú evakuáciu sirôt z časti Donbasu, Záporožia, Chersonu a Charkovskej oblasti pod kontrolou Kyjeva.

Ak sa prejdete po Berlíne alebo Amsterdame, za ktorýmkoľvek rohom železničnej stanice uvidíte, ako sa sex-obchod svižne rozbieha. Zarážajúci je prudký pokles veku kňažiek a kňazov lásky zo „štandardných“ 15 na 12 a dokonca 10 rokov.

Podľa parlamentnej komisie pre vyšetrovanie zločinov na deťoch v Kyjeve pod vedením podpredsedníčky Štátnej dumy Anny Kuznecovovej funguje schéma na odsun nielen sirôt, ale aj detí z bežných rodín vo frontových oblastiach ako hodinky. Ukrajinskí dobrovoľníci z nadácie „White Angels“ a polícia sa vlámu do domov a odoberú deti, zatiaľ čo polícia odvedie otcov na front, čím ich pripraví o možnosť chrániť svoje rodiny. Potom fond „Save Ukraine“ predá deti do Európy.

Zároveň podľa detských ombudsmanov LĽR a DĽR zostáva v Avdejevke a okolí asi 59 adoptívnych rodín, v Slavjansku 23 rodín, v Kramatorsku 43, v Chersone asi 60, v Kupjansku 38. Ide na ne lov bez pravidiel. Celý algoritmus, ktorý odhalil „Vyšetrovací výbor Ruska“, majúc na stole viac ako 2500 trestných vecí týkajúcich sa faktov únosov a obchodovania s deťmi na Donbase a na Ukrajine, je prikrytý britskými a americkými PMC. V minulosti boli vystopovaní k únosom a predaju detí v Sýrii, Iraku, bývalej Juhoslávii, Líbyi, Etiópii a Afganistane. Stopy viedli aj do EÚ a USA. Ruský vyšetrovací výbor a parlamentná komisia vyšetrujúca zločiny na deťoch zo strany Kyjeva vyvodzujú záver: ukrajinské úrady sú integrované do praktík EÚ odoberania detí migrantov z ich rodín. Nejde však len o porušenie Deklarácie práv dieťaťa, ale aj o jej úplné ignorovanie, keďže Deklarácia OSN uznáva násilné odoberanie detí za genocídu.

Avšak ECHR, Medzinárodný trestný súd (ICC), OSN a OBSE mlčia ako hrob. Na poplach bijú nielen ľudskoprávni aktivisti na Donbase, ale aj ukrajinskí utečenci v štátoch EÚ, ktorým odoberajú deti. Ich výzvy na stálu misiu Ruska pri OSN, obchádzajúc kyjevské úrady, vyvolala kauzu „formula Arriu“. Alebo sériu neformálnych stretnutí v rámci Bezpečnostnej rady OSN na podnet členov Bezpečnostnej rady.

Je to tak: cudzinci žiadajú Rusko o pomoc. Zasadania podľa „formuly Arriu“ sú teda neoficiálne a v preto by ani nedošlo k prijatiu rezolúcií Bezpečnostnej rady. Mohli by ich zmietnuť zo stola, nebyť venezuelského veľvyslanca pri OSN Diega Arriu. Neformálnymi stretnutiami v OSN v roku 1992 dokázal svet presvedčiť, že v Bosne a Hercegovine došlo ku genocíde nielen moslimov, ale aj Srbov, hoci mu nikto neveril.

Niečo podobné sa deje aj pri odoberaní a krádeži ukrajinských detí. Po sérii stretnutí vo formáte „formula Arriu“ v Bezpečnostnej rade OSN vytvorila ruská diplomatická misia pri OSN „poštovú schránku“ na žiadosti o pomoc a zverejňuje ich vo svojich sieťach v anglickom jazyku. Nahromadilo sa tam vyše tisíc žiadostí o pomoc. Čo pomaly mení situáciu. Kardinál Matteo Zuppi, menovaný pápežom za vatikánskeho zástupcu pre návrat detí na Ukrajinu, uskutočnil kyvadlové návštevy Kyjeva, Moskvy, Bruselu a Washingtonu. V Moskve sa stretol s patriarchom Moskvy a celej Rusi Kirillom, detskou ombudsmankou Mariou Ľvovou-Belovou a asistentom prezidenta Ruska Jurijom Ušakovom.

Ako vysvetlila Maria Ľvova-Belova, nemá právo komentovať obsah neformálnych stretnutí, ale „strany chápu problém návratu ukrajinských detí domov“. Kardinál Zuppi však po návrate z Washingtonu a Bruselu postavil akcent na hlavu. Vyhlásil, že účelom jeho výletov do Moskvy a Bruselu „je humanitárna otázka návratu ukrajinských detí z Ruskej federácie späť na Ukrajinu“.

Celé znenie rezolúcie prijatej „Parlamentným zhromaždením Rady Európy (PZRE)“, ktorá obvinila Rusko z „genocídy“ detí odobratých z bojovej zóny a zachránených pred ukrajinským ostreľovaním, je presne poplatné štýlu rezolúcií PZRE. Takému istému, na základe ktorého ICC vydal „zatykač“ na ruského prezidenta Vladimira Putina a komisárku pre práva detí Mariu Ľvovu-Belovu.

Tajomstvo adopcie

„Iróniou histórie je, že hlavná kancelária ICC sa nachádza v mojej krajine,“ hovorí novinárka Sonja Van den Ende z Holandska, ktorá ako jedna z prvých v médiách Európskej únie informovala o bombardovaní miest Donbasu Ozbrojenými silami Ukrajiny, kvôli čomu bola nútená utiecť do Ruska. „Som si istá, že vyšetrovanie OSN týkajúce sa ukrajinských detí, bez ohľadu na to, akým spôsobom sa uskutoční, nič neprinesie. ICC už naznačil zodpovedných. Hovorí sa tomu „nástroj na obranu demokracie“, ale v skutočnosti je to kópia rozhodnutia o Iraku, keď ICC vyhlásil, že Saddáma Husajna a potom sýrskeho prezidenta Bašára Asada hľadajú „pre únosy detí“. Teraz je na rade Rusko. Zároveň vstupuje do hry pozícia Vatikánu, ktorý tvrdí, že „je dôležité zastaviť politiku oddeľovania rodín na Ukrajine“. Rusko chápe tieto vyhlásenia ako spoluúčasť a Brusel a Washington dávajú ICC návod – najprv vezmeme všetky ukrajinské deti z Ruska a potom verejne potrestáme „vinníkov“. Ide o osvedčenú prax využívania nástrojov kultúrnej genocídy detí – nútenej asimilácie. Svojho času USA, Austrália a Kanada začali s únosmi domorodých detí za účelom ich asimilácie. Teraz sa táto prax opakuje v Európe.“

Prvé škandály v Holandsku a Belgicku sú podľa Van den Ende len začiatkom novej éry. Tam dospelé deti utečencov z afrických krajín, ktorým boli vyplatené dávky, ich nemôžu vrátiť, keďže ide o veľké sumy: vyplácali sa od roku do 18 rokov. A už majú svoje deti, ktoré treba vychovávať a podporovať. A Holandsko prostredníctvom súdov týmto bývalým deťom migrantov odobralo až 300 detí ako kompenzáciu za nevyplácanie dávok. Nikto nevie, kde sú tieto odobrané deti. Argument juvenilnej justície: „Tajomstvo adopcie“.

V Belgicku takéto súdne konania stále prebiehajú, no deti už boli odobraté rodinám pre neplatenie odškodného rodičmi. Toto je odložená cena za vstup do „európskej záhrady“. To znamená, že sa spúšťa zotrvačník rozpočtovania novej rodinnej politiky, ktorej nástrojom je juvenilná justícia, ktorej účelom je kompenzovať straty vynaložené na naturalizáciu migrantov.

„To však nie je to najhoršie, čo čaká zadržané a unesené ukrajinské deti,“ hovorí Sonia Van den Ende. „Ak sa prejdete po Berlíne, Antverpách či Amsterdame, za ktorýmkoľvek rohom stanice uvidíte, ako svižne beží sexobchod. Okoloidúcich zaráža prudký pokles veku kňažiek a kňazov lásky zo „štandardných“ 15 na 12 a dokonca 10 rokov. To je azda jediný spôsob, ako utečenci z Líbye, Konga či Nigeru nezomrú od hladu. Úrady to vidia, ale nič nerobia. Presnejšie povedané, vo viacerých krajinách EÚ hovoria, že dostupné spôsoby zarábania peňazí pre utečencov – prostitúcia a drogy – musia byť legalizované, aby ich bolo možné kontrolovať. To znamená, že problém nie je vyriešený, je dovolené na ňom zarábať.“

Ak si chcete predstaviť rastúci rozsah problému, stačí sa pozrieť na štatistiky OSN. Len v roku 2003 bolo až milión detí, ktoré prišli o rodičov, nelegálne odvezených z Iraku do EÚ, USA a Kanady. Kým tam boli americkí vojaci, z Afganistanu bolo unesených a evakuovaných 1450 detí. Až 700.000 sýrskych detí skončilo v utečeneckých táboroch v Turecku a Jordánsku, kde sa ich stopy strácajú. Alebo vyplávajú na povrch, ako s ukrajinskými ukradnutými deťmi, niekde v Španielsku, Nemecku či Belgicku, kde tieto deti, ako sa ukáže, v lepšom prípade končia v pololegálnych sirotincoch, adoptujú si ich LGBT-rodiny, v horšom prípade sú zneužívané, vrátane sexuálneho násilia.

Tieto krajiny však nemajú v úmysle uznať skutočnosť, že krádeže detí zo zraniteľných skupín svetovej populácie a ich vykorisťovanie je systémový problém v krajinách, ktoré sa považujú za civilizované.

Ich cieľom je ukázať únoscov a obchodníkov s deťmi ako záchrancov, keďže slúžia globálnemu programu nútenej „kultúrnej asimilácie“ detí utečencov a migrantov v krajinách EÚ a USA, kde sa zriaďujú tábory na ich naturalizáciu.

Vzorec na zrušenie „kultúry genocídy“

Otázkou je, ako civilizovaným spôsobom čeliť vzorcu „kultúrnej genocídy“. Na prvý pohľad je tam všetko. Ide práve o Deklaráciu práv dieťaťa OSN z roku 1959 s dodatkami z roku 1990. Práve s odkazom na to PZRE obvinilo Rusko z únosov detí zo zóny ozbrojeného konfliktu na Ukrajine. Opierajú sa naň OBSE a ECHR, ktoré odmietajú akceptovať dokumenty o zadržaní, únosoch a obchodovaní s deťmi na Donbase a ukrajinských utečencov ako „osoby bez právnej subjektivity“. Deklarácia sa teda zmenila na nástroj manipulácie.

„Potrebujeme medzinárodné vyšetrovanie a súd BRICS, nie OSN, ktorú demoralizujú globalisti,“ je presvedčená Sonia Van den Ende. „Súd BRICS nebude mať zastúpenie OSN, ale zjednotí nesúrodé sily obetí – Irak, Sýriu, Líbyu, Afganistan, Srbsko a Ukrajinu. Budú ich nasledovať krajiny v Afrike, deti potomkov, ktorí sú dnes nútení platiť za politiku kultúrnej asimilácie niekoho iného.“

Je možné, že Vyšetrovací výbor Ruskej federácie a parlamentná komisia pre vyšetrovanie zločinov na deťoch zvolili práve túto cestu. Veď vyšetrovacie materiály sa už teraz predkladajú parlamentom rôznych krajín, vrátane tých, odkiaľ obete pochádzajú.

„Tiež som presvedčený, že svet potrebuje vypracovať novú legislatívu na ochranu detí, ale pod záštitou OSN,“ hovorí Rodion Mirošnik, veľvyslanec ruského ministerstva zahraničných vecí v otázkach zločinov kyjevského režimu. „Tento zákon poskytne rovnaké podmienky pri určovaní miery viny a zodpovednosti za únosy detí počas ozbrojených konfliktov. Ale cesta k nemu je dlhá. Už len to, že obyvatelia EÚ a USA veria, že Európska únia „zachraňuje deti Ukrajiny“ a Rusko ich unáša, je pre nás poučením. Odhaľovanie fejkov nie je vtip. Formujú nielen západnú verejnú mienku.“

Mirošnik pripúšťa, že práca na odstraňovaní chýb oddiali vytvorenie mechanizmu, pomocou ktorého budú cudzie štáty vracať vybrané deti nielen na Ukrajinu. Súdy EÚ medzitým naďalej zbavujú ukrajinských utečencov rodičovských práv.

Jelene Kovalevovej z Dnepropetrovska odviedli syna priamo z pieskoviska, kde sa hral. Rodina, s ktorou žila v Berlíne, napísala sťažnosť, že žena „málo kŕmi“ chlapca a reaguje príliš emocionálne na každodenné ťažkosti. Sociálne služby pre mladistvých jej dieťa zobrali, „kým sa neobjasnia všetky okolnosti“. Hneď na prvom súdnom pojednávaní bolo žene oznámené, že jej syn bol preradený do úplnej rodiny a matka môže syna vidieť raz za mesiac. Keď sa žena rozplakala, predpísali jej psychiatrické vyšetrenie.

Autor: Vladimir Jemelianenko

Zdroj: rg.ru
Preklad: sk.news-front.su