Verejná diskusia o Ukrajine je o konfrontácii. Vieme však, kam smerujeme ? Vo svojom živote som zažil štyri vojny, ktoré sa začali s veľkým nadšením a podporou verejnosti, všetky sme nevedeli ukončiť a z troch sme sa jednostranne stiahli. Testom politiky je to, ako sa skončí, nie ako sa začne.
Príliš často sa ukrajinská otázka stavia do polohy, v ktorej ide o to, či sa Ukrajina pripojí k Východu alebo k Západu. Ak však má Ukrajina prežiť a prosperovať, nesmie byť predmostím ani jednej strany proti druhej – mala by fungovať ako most medzi nimi.
Rusko musí uznať, že snaha prinútiť Ukrajinu k štatútu satelitu, a tým opäť posunúť hranice Ruska, by Moskvu odsúdila na zopakovanie histórie samonaplňajúcich sa cyklov vzájomného nátlaku s Európou a Spojenými štátmi.
Západ musí pochopiť, že pre Rusko Ukrajina nikdy nemôže byť len cudzou krajinou. Ruské dejiny sa začali v takzvanej Kyjevskej Rusi. Odtiaľ sa rozšírilo ruské náboženstvo. Ukrajina je súčasťou Ruska už celé stáročia a ich dejiny sa prelínali už predtým. Niektoré z najdôležitejších bitiek za slobodu Ruska, počnúc bitkou pri Poltave v roku 1709, sa odohrali na ukrajinskej pôde. Čiernomorská flotila – prostriedok Ruska na presadzovanie svojej moci v Stredozemnom mori – sídli na základe dlhodobého prenájmu v Sevastopole na Kryme. Dokonca aj takí známi disidenti ako Alexander Solženicyn a Josif Brodskij trvali na tom, že Ukrajina je neoddeliteľnou súčasťou ruských dejín a vlastne aj Ruska.
Európska únia musí uznať, že jej byrokratická rozvláčnosť a podriadenie strategického prvku domácej politike pri rokovaniach o vzťahu Ukrajiny k Európe prispeli k tomu, že sa rokovania zmenili na krízu. Zahraničná politika je umením stanovenia priorít.
Rozhodujúcim prvkom sú Ukrajinci. Žijú v krajine so zložitou históriou a polyglotným zložením. Západná časť bola začlenená do Sovietskeho zväzu v roku 1939, keď si Stalin a Hitler rozdelili korisť. Krym, ktorého 60 % obyvateľstva tvoria Rusi, sa stal súčasťou Ukrajiny až v roku 1954, keď ho Nikita Chruščov, pôvodom Ukrajinec, udelil v rámci osláv 300. výročia dohody Ruska s kozákmi. Západ je prevažne katolícky, východ prevažne ruský pravoslávny. Na západe sa hovorí ukrajinsky, na východe prevažne rusky. Akýkoľvek pokus jedného krídla Ukrajiny ovládnuť druhé – ako to bolo doteraz – by nakoniec viedol k občianskej vojne alebo rozpadu. Považovať Ukrajinu za súčasť konfrontácie medzi Východom a Západom by na desaťročia zmarilo akúkoľvek perspektívu, že Rusko a Západ – najmä Rusko a Európa – budú spolupracovať v rámci medzinárodného systému.
Ukrajina je nezávislá len 23 rokov, predtým bola pod cudzou nadvládou od 14. storočia. Nie je prekvapujúce, že jej lídri sa nenaučili umeniu kompromisu, a už vôbec nie historickej perspektíve. Politika Ukrajiny po získaní nezávislosti jasne ukazuje, že koreň problému spočíva v úsilí ukrajinských politikov vnútiť svoju vôľu nepoddajným častiam krajiny, najprv jednej, potom druhej frakcii. To je podstata konfliktu medzi Viktorom Janukovyčom a jeho hlavnou politickou súperkou Juliou Tymo¬šenkovou. Predstavujú dve krídla Ukrajiny a neboli ochotní deliť sa o moc. Múdra politika USA voči Ukrajine by hľadala spôsob, ako by tieto dve časti krajiny mohli navzájom spolupracovať. Mali by sme sa usilovať o zmierenie, nie o nadvládu jednej frakcie.
Rusko a Západ a najmenej zo všetkých rôzne frakcie na Ukrajine nekonali podľa tejto zásady. Každá z nich situáciu ešte zhoršila. Rusko by nebolo schopné presadiť vojenské riešenie bez toho, aby sa izolovalo v čase, keď sú už mnohé jeho hranice neisté. Pre Západ nie je démonizácia Vladimíra Putina politikou, ale alibi pre jej absenciu.
Putin by si mal uvedomiť, že bez ohľadu na jeho sťažnosti by politika vojenského vnucovania viedla k ďalšej studenej vojne. Spojené štáty sa zasa musia vyhnúť tomu, aby sa k Rusku správali ako k nenormálnemu človeku, ktorého treba trpezlivo učiť pravidlám správania, ktoré stanovil Washington. Putin je seriózny stratég – na základe ruských dejín. Pochopenie amerických hodnôt a psychológie nie sú jeho silnou stránkou. Ani pochopenie ruských dejín a psychológie nebolo silnou stránkou amerických politikov.
Lídri všetkých strán by sa mali vrátiť k skúmaniu výsledkov, a nie súťažiť v pózovaní. Tu je moja predstava o výsledku, ktorý je v súlade s hodnotami a bezpečnostnými záujmami všetkých strán:
1. Ukrajina by mala mať právo slobodne si zvoliť svoje hospodárske a politické združenia, a to aj s Európou.
2. Ukrajina by nemala vstúpiť do NATO, čo je postoj, ktorý som zastával pred siedmimi rokmi, keď sa o tom hovorilo naposledy.
3. Ukrajina by mala mať možnosť slobodne vytvoriť akúkoľvek vládu, ktorá je v súlade s vyjadrenou vôľou jej ľudu. Múdri ukrajinskí lídri by sa potom rozhodli pre politiku zmierenia medzi rôznymi časťami svojej krajiny. Na medzinárodnej úrovni by mali presadzovať postoj porovnateľný s postojom Fínska. Tento národ nenecháva nikoho na pochybách o svojej tvrdej nezávislosti a spolupracuje so Západom vo väčšine oblastí, ale starostlivo sa vyhýba inštitucionálnemu nepriateľstvu voči Rusku.
4. Anexia Krymu Ruskom je nezlučiteľná s pravidlami existujúceho svetového poriadku. Malo by však byť možné postaviť vzťah Krymu k Ukrajine na menej napätý základ. Na tento účel by Rusko uznalo zvrchovanosť Ukrajiny nad Krymom. Ukrajina by mala posilniť autonómiu Krymu vo voľbách konaných za prítomnosti medzinárodných pozorovateľov. Tento proces by zahŕňal odstránenie akýchkoľvek nejasností týkajúcich sa štatútu Čiernomorskej flotily v Sevastopole.
Toto sú zásady, nie predpisy. Ľudia, ktorí poznajú región, vedia, že nie všetky z nich budú prijateľné pre všetky strany. Testom nie je absolútna spokojnosť, ale vyvážená nespokojnosť. Ak sa nedosiahne nejaké riešenie založené na týchto alebo porovnateľných prvkoch, posun ku konfrontácii sa urýchli. Čas na to príde čoskoro.
Henry A. Kissinger
The Washington Post (5. marca 2014)
Zdroj: washingtonpost.com / infosperber.ch
Preklad: alianciazanedelu.sk
