Hrozba sudcovi trestným alebo disciplinárnym stíhaním nie je odborná kritika súdneho rozhodnutia a prečo by minister vnútra nemal nasledovať konanie právneho zástupcu protistrany

Kritika súdneho rozhodnutia vo verejnom priestore je v poriadku, ak je vecná a odborná (právna). Pokiaľ teda napríklad účastníci konania poukazujú vo verejnom priestore odborne na to, že určité súdne rozhodnutie sa im javí ako nesprávne (nezákonné) a k tomu uvádzajú právne argumenty nie je dôvod tomu brániť.

V poriadku však rozhodne nie je, ak sa namiesto odborného kritizovania súdneho rozhodnutia nálepkuje, uráža, či napáda sudca, ktorý rozhodnutie vydal a už vôbec nemožno označiť za odbornú kritiku, ak sa sudcovi za jeho rozhodnutie hrozí trestným postihom za spáchanie trestného činu ohýbania práva, či disciplinárnym konaním.

Sudca totiž môže byť trestne stíhaný za trestný čin ohýbania práva, či disciplinárne postihnutý za svoje rozhodnutie iba vtedy, ak by jeho rozhodnutie bolo zjavným úmyselným popretím jednoznačných zákonných ustanovení. Nespokojnosť s rozhodnutím súdu, prípadne iný právny názor na rozhodnutie súdu zo strany účastníka konania, či kohokoľvek nemožno považovať za trestnoprávnu, či disciplinárnu  problematiku a to ani vtedy nie, ak by nadriadený súd dal za pravdu účastníkovi konania, ktorý odvolanie podal a napadnuté rozhodnutie zruší.

Rovnako tak nie je trestnoprávna a ani disciplinárna problematika to, ak ide v rozhodnutí súdu o bežné porušenie zákona, ktoré sa napráva prostredníctvom riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov.

Tento záver je logicky, nakoľko sám zákonodarca predpokladá, že rozhodovacia činnosť súdov môže byť chybná, zaťažená nesprávnym postupom, respektíve mylná a preto zákonom upravil systém opravných prostriedkov, ktoré slúžia na nápravu možných skutkových a právnych pochybení pri rozhodovaní. Pokiaľ teda zákonodarca počíta s možnými chybami orgánov aplikujúcich právo pri konaní ako aj pri rozhodovaní a stanovuje spôsob ich možnej nápravy, potom len obyčajné porušenie zákona, chybný výklad právnej normy, nesprávne hodnotenie dôkazov, či nedostatočne vykonané dokazovanie, nemôžu samé osobe, napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu ohýbania práva, ani iného trestného činu a ani disciplinárneho previnenia.

Pokiaľ teda minister vnútra dnes (10.11.2023) verejne vyhlásil v súvislosti s uznesením súdu vydaným vo veci žalobcu Branka Kišša proti žalovanému Ministerstvu vnútra SR, že sa sudca Mestského súdu Bratislava IV „možno aj dopustil trestného činu ohýbania práva“ a že „ak by bol porušený zákon sudcom, tak sa voči nemu bude disciplinárne konať“, tak celkom určite nejde o prípustnú odbornú kritiku súdneho rozhodnutia, ale ide o formu zastrašovania sudcu za to, že nerozhodol podľa predstáv účastníka konania, t. j. ministerstva vnútra.

Tu treba zdôrazniť, že ministerstvo vnútra sa ako účastník konania nesmie vyhrážať sudcovi možným trestným, či disciplinárnym postihom z dôvodu, že je názoru, že sudca rozhodol nezákonne a to ani vtedy nie, ak by aj mal pravdu a nadriadený súd by rozhodol, že predmetná vec nepatrí do kompetencie civilného súdu (Mestského súdu Bratislava IV), ale patrí do kompetencie správneho súdu. Nesúhlas so súdnym rozhodnutím má byť uvedený v opravnom prostriedku, nakoľko napadnuté uznesenie súdu má preskúmavať nadriadený súd a nie orgán činný v trestnom konaní, respektíve disciplinárny súd.

Akékoľvek formy možného zastrašovania sudcu za jeho rozhodovaciu činnosť je nutné dôrazne odmietnuť. Rozhodnutie súdu možno odborne kritizovať, možno s ním polemizovať, avšak nemožno sudcu „posielať“ do trestného, či disciplinárneho konania len preto, že je účastník konania presvedčený, že sudca nerozhodol správne.

Mňa ako trestného sudcu zaujala odborná polemika o tom, či mal vo veci policajta Branka Kišša rozhodovať civilný (mestský) súd alebo správny súd, teda ide o súboj argumentov, ktorý musí rozhodnúť nadriadený súd. K uvedenému pozri tento článok:

http://www.pravnelisty.sk/clanky/a1307-civilne-versus-spravne-sudnictvo-v-personalnych-otazkach-policajtov

Rovnako tak treba odmietnuť, ak sa odborná kritika súdneho rozhodnutia nahrádza útokom na sudcu. V danom prípade minister vnútra spochybňoval rozhodnutie sudcu mestského súdu aj tak, že sudca má byť spolužiakom právneho zástupcu žalobcu. Toto je, samo osebe, neprijateľná argumentácia, nakoľko každý sudca je spolužiakom niekoho, čo neznamená, že je to relevantné pri rozhodovaní sudcu.

Je paradoxné, že s praxou podávania trestných oznámení na sudcov za ich rozhodovaciu činnosť začali práve iní policajní klienti právneho zástupcu Branka Kišša (sudca Kapinaj by o tom vedel rozprávať) a minister vnútra by si z ich konania nemal brať príklad. Inak právny zástupca Branka Kišša je známy aj urážaním sudcu (opäť sudca Kapinaj) ako aj tým, že vedie súdne spory, či obhajobu v trestnom konaní prostredníctvom sociálnych sietí, či spriaznených médií a vyvoláva tak časté „mediálne prestrelky“ s protistranou.

Ani takéto konania nie sú hodné nasledovania, nakoľko ide o cielené vytváranie mediálneho nátlaku, aby orgány aplikácie práva rozhodovali podľa jeho predstáv a ak sa tak nestane, tak nasledujú už spomínané trestné oznámenia, urážky, posmešky, účelovo vyrobené námietky zaujatosti, prekrútený výklad právnej normy a podobne. Tento trend by nemal byť vzorom a to nielen pre ministra vnútra.

Namiesto záveru si dovolím apelovať na účastníkov súdnych konaní, ich právnych zástupcov, či štátne orgány, aby svoju verejnú kritiku súdnych rozhodnutí smerovali voči odôvodneniu súdneho rozhodnutia a aby využívali iba odborné argumenty a vynechali hrozby, či urážky adresované sudcom.

Autor: JUDr. Peter Šamko - sudca Krajského súdu v Bratislave, člen Súdnej rady SR

Zdroj: pravnelisty.sk