Informácia z kancelárie ukrajinského prezidenta V. Zelenského, že žiadosť o „urýchlený vstup Ukrajiny do Nato“ podporuje desať krajín vrátane Slovenska, ma v určitom zmysle vôbec neprekvapila, pretože niektoré krajiny EÚ dnes vedú bezpečnostnú politiku, ktorá sa neopiera nielen o zdravý rozum, ale neopiera sa o rozum vôbec. Aj podľa môjho názoru by vstup Ukrajiny do NATO nutne viedol k svetovej vojne. A je jedno, či by Ukrajina vstúpila do NATO dnes a vojna by vypukla zajtra alebo by vstúpila do NATO o niekoľko rokov, výsledok bude ten istý. Veď aj bez uvedenej žiadosti Ukrajiny o urýchlený vstup do NATO sa dnes nachádzame, obrazne povedané, v predsieni globálnej vojny najmä preto, že vojenské sily NATO sa na Ukrajine postupne udomácnili de facto už od roku 2014, teda od štátneho prevratu na Ukrajine, hoci táto formálne nie je členom NATO, a týmto spôsobom podstatne ohrozili bezpečnosť Ruska.
Vojnový konflikt na Ukrajine v jeho dnešnej podobe z hľadiska krajín, ktoré sa na ňom podieľajú, je konfliktom, ktorého aktívnym vojenským bojiskom je zatiaľ len územie Ukrajiny, ale bojové zázemie daného konfliktu zahŕňa predovšetkým krajiny NATO a EÚ, ktoré vojensky podporujú Ukrajinu, okrem Maďarska. Z hľadiska udržania mieru v strednej a západnej Európe je nebezpečným javom najmä to, že krajiny tvoriace vojenské zázemie Ukrajiny sa stále viac a stále hlbšie angažujú v danom konflikte.
To, čo sa na počiatku javilo len ako jedna z príčin konfliktu, t.j. snaha NATO dostať sa až na „prah“ Ruska, sa dnes stáva hlavnou príčinou vojnového konfliktu. Čo do svojej podstaty je to dnes už konflikt medzi krajinami NATO a Ruskom, ale forma konfliktu ešte nezodpovedá jeho podstate. Svojou formou sa stále javí ako konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou, hoci z hľadiska podstaty konfliktu tu Ukrajina hrá už úlohu len vojenského nástroja krajín NATO proti Rusku.
Reči o tom, že vyzbrojovaním Ukrajiny podporujeme jej snahu o dosiahnutie slobody a nezávislosti, sú len ideologickým klamom, ktorý ma zastrieť skutočnú podstatu vojenskej podpory Ukrajiny. Skutočným cieľom je dostať Rusko na „kolená“, t.j. oslabiť ho tak, aby sa podriadilo svetovládnej dominancii USA a ich spojencov, a to bez ohľadu na záujmy Ukrajincov.
Uvedený skutočný cieľ dnešného ekonomického, politického, kultúrneho a vojenského boja zjednoteného západu proti Rusku však neberie do úvahy jednu dôležitú okolnosť. V prípade, že by Rusko vo vojnovom konflikte s Ukrajinou prehralo, čo je však málo pravdepodobné, pokiaľ sa NATO priamo do konfliktu nezapojí, základný rozpor medzi krajinami vedenými USA a Ruskom sa nielenže neodstráni, ale naopak sa ešte prehĺbi. Vladimír Putin v prejave pri príležitosti prijatia Doneckej a Luhanskej republiky a Záporožskej a Chersonskej oblasti do zostavy Ruskej federácie to povedal jasne. Rusko sa nikdy nepodvolí svetovému poriadku nadiktovaného svetu USA a ich spojencami. Svet podľa Putina potrebuje nie unipolárnu vládu USA, ale multipolárnu vládu krajín sveta.
Porážka Ruska neodstráni hlavný zdroj dnešného vojnového konfliktu, len ho prehĺbi a odsunie do budúcnosti. Dočasný pokoj zbraní po určitom čase nahradí ďalší vojnový konflikt, ktorý už bude priamou konfrontáciou Ruska s USA. Koniec koncov, už dnes sme od tejto konfrontácie vzdialení len nepatrne a pri stupňujúcom sa napätí medzi krajinami NATO a Ruskom je len otázkou času a náhody, kedy sa konflikt rozhorí do podoby svetového konfliktu.
Preto napriek narastajúcej ekonomicko-sociálnej a politickej kríze v našej spoločnosti by sa boj za mier mal stať prvoradou úlohou ako politikov, tak aj občanov, veď v dnešných podmienkach, hroziacich vypuknutím jadrového konfliktu sú ohrozené životné ciele a plány všetkých občanov rovnako, ako aj ciele a plány politickej pravice, stredu a ľavice. Naši politickí predstavitelia, ktorí horujú za ďalšie vyzbrojovanie Ukrajiny, či dokonca aktívne podporujú jej urýchlený vstup do NATO, nepodriaďujú svoju politickú aktivitu zdravému rozumu a životným záujmom občanov, ale ju dávajú plne do služieb mocenských záujmov USA a nenávisti k Rusku.
Domnievam sa, že ak by sa urobil celosvetový prieskum, v ktorom by bola položená otázka všetkým obyvateľom sveta, či chcú mier alebo vojnu, tak väčšina by chcela mier. Prečo napriek tomu, že rozhodujúca väčšina sveta chce iste mier, tak nielen história, ale aj súčasnosť, v ktorej by mali zvolení politici rešpektovať a realizovať záujmy väčšiny občanov, nezodpovedá ich všeobecnej túžbe po mieri?
Príčina uvedeného rozporu spočíva predovšetkým v podstate systému, v ktorom žijeme. Napriek všelijakým rečiam o demokracii, podstatou systému, v ktorom žijeme, je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ktoré spôsobuje, že dominantnou či určujúcou činnosťou ľudí v danom systéme je pri vlastníkoch výrobných prostriedkov boj o zisk a v ostávajúcej časti spoločnosti je to boj o normálny život alebo boj o holý život. Známe Hobbesovo tvrdenie, že človek je človeku vlkom (homo homini lupus) presne vystihuje podstatu buržoáznej spoločnosti, v ktorej žijeme. Ekonomická teória to odborne nazýva konkurenciou, ktorá však nutne vedie k vytváraniu veľkých nerovností v spoločnosti ako aj medzi štátmi a z nich plynúce napätie medzi zložkami buržoázneho systému, ktoré v konečnom dôsledku vytvára aj podmienky pre vznik vojenských konfliktov medzi štátmi. Uvedenú myšlienku, že existujúci systém svojimi formami násilia, ktoré sú dnes všeobecným javom, vytvára tretiu svetovú vojnu po častiach si možno prečítať aj v encyklike Pápeža Františka „Fratelii Tutti
Ako uvedená podstata buržoáznej spoločnosti vytvára ten známy rozpor, že väčšina chce mier, ale nakoniec aj tak príde vojna? Odpoveď je relatívne jednoduchá, jej jadrom je fakt, že síce každý chce mier, ale nechce mier všeobecný, ako taký, ale chce mier, ktorý zodpovedá jeho individuálnym záujmom. Voľne by sme mohli povedať, že volanie po mieri vedie k vojne. Pekným príkladom uvedeného rozporu ja aj vystúpenie Z. Čaputovej na poslednom Valnom zhromaždení OSN.
Ako je známe, Z. Čaputová je aktívnym zástancom vyzbrojovania Ukrajiny ako aj jej prijatia do NATO a súčasne je aj zástankyňou mieru. Veď na VZ OSN vyzvala „všetkých, aby sa pridali“ k vojenskej pomoci Ukrajiny, „pretože len tak môžeme obnoviť mier“. Z jej pohľadu, ktorý je v súlade so záujmami USA a NATO, je mier možné obnoviť len prostredníctvom porážky Putina. Nepochybujem o tom, že rovnako ako Z. Čaputová, tak aj J. Biden, V. Zelenský a V. Putin, všetci sú za mier, len každý z nich má iné predstavy o konkrétnej podobe mieru, a preto mier na danom stupni nie je možný.
Dosiahnutie mieru si vyžaduje nielen snahu o mier všeobecne, ale vyžaduje si snahu a odhodlanie dosiahnuť mier v jeho konkrétnej podobe, t.j. podobe, ktorá nedosahuje mier jednoducho porážkou svojho protivníka, ale mier dosahuje predovšetkým odstránením rozporov, ktoré boli príčinou vypuknutia ozbrojeného konfliktu. Znamená to, že každý z účastníkov musí urobiť nejaké reálne kroky pre vyriešenie sporu, ktorý podnietil vojnu.
Dosiahnutiu konkrétnej podoby mieru na Ukrajine nebráni všeobecná túžba účastníkov konfliktu po mieri, ale jej realizácii bránia konkrétne podoby mieru, na ktorý by pristúpili účastníci konfliktu. Ich predstavy sú nie len rozdielne, ale v prípade USA či severoatlantického paktu a Ruska sa vzájomne vylučujú. J. Biden chce mier za podmienky, že Rusko sa podriadi svetovému systému vedeného USA a V. Putin chce mier za podmienok, že dominantná úloha USA vo svete bude odstránená a namiesto unilaterálneho systému vedeného USA nastúpi multilaterálny systém.
Podmienky mieru sa u hlavných aktérov kontradiktoricky vylučujú. Z hľadiska logického je v kontradiktorickom rozpore pravda nutne buď na jednej alebo druhej strane. Podobne je to aj v prípade riešenia kontradiktorického konfliktu, skutočné riešenie konfliktu je možné buď jedným alebo druhým spôsobom. Volať v daných podmienkach po mieri z hľadiska „nezaujatej“ pozície, pozície, ktorá nie je ani na jednej strane a požaduje nejaký „nezaujatý“ mier, snáď môže viesť k dočasnému prímeriu, ale nie k skutočnému mieru. Tým, samozrejme, neznižujem význam aktivít volajúcich po mieri ako takom, pretože aj takýto hlas upozorňuje, varuje a pobáda spoluobčanov k boji za mier. Ale reálny mier sa dosiahne, ak sa občania zasadia za odstránenie podmienok, ktoré k vojnovému konfliktu viedli.
My v našich domácich podmienkach môžeme požadovať zastavenie vojnového konfliktu na Ukrajine, môžeme požadovať mierovú dohodu, ale aby sme k tomu prispeli aj reálne, tak je potrebné z našej strany neostať len v rovine volania po všeobecnom abstraktnom mieri, ale mali by sme svoju hlavnú pozornosť obrátiť k tým podmienkam, ktoré konflikt vyvolali a ktoré môžeme svojou aktivitou ovplyvniť.
Tak ako som to konštatoval vo viacerých svojich príspevkoch a tak ako to tvrdím aj dnes, jadrom vojnového konfliktu na Ukrajine je nezodpovedná a mierovému súžitiu v Európe odporujúca existencia a politika severoatlantického paktu, politika realizácie mocenských záujmov USA v Európe, ktorá nás dnes priviedla až do „predsiene“ jadrovej vojny.
Pripadá mi neuveriteľné, že ani dnes sa naši politici vrátane tých, ktorí sa považujú za ľavicových (Smer, Hlas) ešte stále nezorientovali a v parlamente veselo hlasujú za rozširovanie NATO, ako keby ani na základe posledných udalostí nevedeli, kde je sever. Posilňovanie NATO je vraj zárukou bezpečnosti, hoci je to práve proces posilňovania či rozširovania NATO, ktorý nás priviedol k dnešnému ozbrojenému konfliktu na Ukrajine.
Ak by naši politici boli skutočnými politikmi a mali na srdci mierový život spoluobčanov, ktorí ich zvolili, tak by sa už dávno museli z „ošiaľu“ vstupovania do NATO spamätať a priznať, že NATO nepredstavuje bezpečnostnú štruktúru Európy, ale predstavuje hlavnú prekážku mieru v Európe.
Fakt, že organizácia NATO odporuje bezpečnosti Európy, odsúhlasili nepriamo všetci predstavitelia OBSE v Istanbule (1999), kde schválili dokument „Charta pre európsku bezpečnosť“ a v článku 8. sa konštatuje, že štáty „nebudú posilňovať svoju bezpečnosť na úkor iných štátov. V rámci OBSE žiadny štát, skupina štátov alebo organizácia nemôžu mať rozhodujúcu zodpovednosť za udržiavanie mieru a stability v krajinách OBSE alebo považovať hocijakú časť OBSE za sféru svojho vplyvu.“ Na stránke Ministerstva zahraničných vecí Slovenska čítam, že OBSE je najväčšou existujúcou regionálnou bezpečnostnou organizáciou, ktorá zahŕňa oblasť Európy, Kaukazu, Strednej Ázie a severnej Ameriky a „Spoločným cieľom všetkých účastníckych krajín OBSE je na základe vzájomnej spolupráce udržiavať mier a bezpečnosť v geografickom priestore OBSE“. Tak prečo naše ministerstvo už dlhé roky koná v rozpore s hlavnými cieľmi OBSE?
Slovenské mierové hnutie vo forme „Zjednotení za mier“ vedené dlhoročným bojovníkom za mier E. Chmelárom, na svojej stránke rovnako zdôrazňuje, že bolo chybou, keď sa medzinárodné spoločenstvo odklonilo od zásad Parížskej charty pre novú Európu prijatej na summite v novembri 1990 a ako som vyššie ukázal opätovne potvrdených na summite v Istanbule, že bezpečnosť je nedeliteľná a že nie je možné posilňovať bezpečnosť jedných na úkor druhých.
Pýtam sa, prečo stále uprednostňujeme NATO pred vzájomnou spoluprácou a udržiavaním mieru v Európe medzi krajinami OBSE? Nech už mali naši politici, ktorí nás po novembri vohnali do NATO, akékoľvek predstavy a ciele, tak bombardovanie Juhoslávie bolo pre nich prvým upozornením, že skutočná podstata daného zoskupenia nespočíva v udržiavaní mieru, upozornením, ktoré však nerešpektovali. Dnešný konflikt na Ukrajine je už explicitným potvrdením nebezpečnej expanzionistickej snahy NATO vedenej USA.
A preto sa domnievam, že slovenskí politici a občania, ktorí chcú prispieť k mieru na Ukrajine a v celom Európskom priestore, by sa mali zamerať predovšetkým na tri úlohy, jednu bezprostrednú, jednu strategickú a jednu dlhodobú.
Bezprostredným cieľom by malo zastavenie vojenskej pomoci Ukrajine, lebo je to cesta vedúca k predlžovaniu vojny, likvidácii Ukrajiny a vyostrovaniu základného konfliktu medzi Ruskom a západom vedeným USA. Naši čelní politici a mnohí občania sa naopak domnievajú, že vojenskou podporou Ukrajiny sa zasadzujeme za obnovu jej suverenity a územnej celistvosti. Je faktom, že z povrchného pohľadu, ktorý neberie do úvahy niektoré podstatné okolnosti konfliktu, sa to takto môže javiť.
Hlbší pohľad na okolnosti vypuknutia konfliktu však poskytuje iný názor na vyzbrojovanie Ukrajiny. V prvom rade je potrebné obrátiť pozornosť k štátnemu prevratu na Ukrajine v roku 2014, ktorý viedol k tomu, že do čela Ukrajiny sa dostali sily oddané a podriadené záujmom USA ako aj EÚ. Bol to štátny prevrat, po ktorom nasledovala politicko-ekonomická a postupne aj vojenská anexia Ukrajiny západnými mocnosťami. Napriek tomu, že Ukrajina nebola anektovaná fyzicky, tak bola anektovaná politicky, ekonomicky, ideologicky a postupne aj vojensky. V tejto anexii Ukrajiny západom je aj hlavný dôvod toho, prečo Ukrajina celých osem rokov odmietala plniť Minské dohody, prečo V. Zelenský, napriek tomu, že si bol plne vedomí toho, že jeho politika voči Rusku smeruje k vojenskej konfrontácii, neurobil ani jeden vážny krok na odvrátenie hroziaceho vojenského konfliktu. Tu je aj dôvod, prečo rokovania medzi Ruskom a Ukrajinou po vypuknutí konfliktu boli Ukrajinou ukončené. Vladimír Zelenský neurobil žiadny krok k dosiahnutiu mieru preto, že jeho politika bola a stále je plne podriadená záujmom USA a tieto nemali a nemajú záujem o mierové, ale vojenské riešenie konfliktu. Politicko-ekonomická anexia Ukrajiny, jej podriadenosť predovšetkým záujmom USA sa dnes prejavuje v plnej nahote.
Prerušenie dodávok zbraní Ukrajine ju nesporne prinúti sadnúť si za rokovací stôl s Ruskom a rokovať o podmienkach mieru. Nech už tie podmienky budú akékoľvek, tak je potrebné si uvedomiť, že to nebudú podmienky dosiahnuté rokovaním, ale podmienky dané výsledkom vojnového konfliktu a takto vytvorené podmienky mieru nebude možné rokovaniami zmeniť, ale len akceptovať. Čas, kedy Vladimír Zelenský mohol odvrátiť vznikajúci konflikt, a tým aj jeho negatívne dôsledky, je už dávno preč. Neurobil tak, pretože nekonal ako predstaviteľ suverénneho a samostatného subjektu v súlade s mandátom občanov, na základe ktorého sa stal prezidentom Ukrajiny.
Z hľadiska strategického je potrebné bojovať za zrušenie organizácie NATO, ktorá nezaručuje európsku bezpečnosť, ba práve naopak, svojou expanzionistickou politikou realizujúcou záujmy USA v Európe je jej najväčším ohrozením. NATO je nutné nahradiť organizáciou vzájomnej a kolektívnej bezpečnosti krajín OBSE, na základe princípov, ktoré odsúhlasilo aj Slovensko na Parížskom summite v roku 1990 a opätovne potvrdilo na summite v Istanbule v roku 1999.
Dlhodobým cieľom mierového hnutia by malo by zrušenie vojenskej dohody s USA, ktorá bola Slovensku nanútená napriek odporu občanov a ktorá obmedzuje suverenitu Slovenska v oblasti jej bezpečnostnej a zahraničnej politiky. Je to dôležité aj preto, že ak by bolo NATO zrušené, americká armáda by tu stále bola prítomná na základe existujúcej dohody. V tomto smere je potešujúce, že napríklad občania Sliača vyzbierali dostatok podpisov na to, aby bolo vyhlásené referendum o vojenskej základni USA v Sliači. A takto by občania mali postupovať aj na iných miestach Slovenska, kde chce Naď s Pentagónom budovať americké základne na Slovensku.
V závere by som rád zdôraznil, že hlavný cieľ medzinárodného mierového hnutia spočíva v nastolení trvalého svetového mieru. Tento je však možné nastoliť, len ak sa odstránia podmienky vytvárajúce nutnosť vojenského riešenia konfliktov. K tomu je však potrebné nahradiť súčasný buržoázny systém, systém ekonomického boja všetkých proti všetkým, spoločnosťou vzájomnej spolupráce a pomoci. V tomto bode sa cieľ medzinárodného mierového hnutia stáva identickým s cieľom svetového revolučného hnutia bojujúceho za nový typ spoločnosti, spoločnosti bez vykorisťovania a vojnového násilia.
Autor: doc. PhDr. Vladimír Manda, CSc. - vysokoškolský pedagóg, Katedra filozofie UKF Nitra
Zdroj: noveslovo.eu
