Za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci pre vy­mys­le­ný sku­tok a trest­ný čin zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa

I.

Ne­for­mál­na sku­pi­na bra­tis­lav­ských od­bor­ní­kov na tres­tné prá­vo za­re­gis­tro­va­la ap­li­ká­ciu tres­tné­ho sťaž­nos­tné­ho se­ná­tu Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve (ďa­lej len kraj­ský súd) k prí­pa­du údaj­né­ho za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia na vy­mys­le­nom skut­ko­vom zá­kla­de.

Cie­ľom to­ho prís­pev­ku je od­bor­ne dis­ku­to­vať o vý­kla­de zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a to na za­ují­ma­vom a me­diál­ne pre­zen­to­va­nom prí­pa­de údaj­né­ho za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia na vy­mys­le­nom skut­ko­vom zá­kla­de, za kto­rý bo­li ob­vi­ne­né oso­by vza­té do väz­by a nás­led­ne kraj­ským sú­dom pre­pus­te­né na slo­bo­du. Kraj­ský súd skon­šta­to­val neo­pod­stat­ne­nosť vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia a to aj oh­ľad­ne skut­ku, kto­rý sa mal tý­kať vy­da­nia uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia na vy­mys­le­nom skut­ko­vom zá­kla­de. Naj­mä úva­ha kraj­ské­ho sú­du o tom, že ak by aj bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci na vy­mys­le­nom skut­ko­vom zá­kla­de neš­lo by o trest­ný čin zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa si za­slú­ži bliž­šiu po­zor­nosť.

Ne­poz­ná­me spis, tak­že pri zá­ve­re kraj­ské­ho sú­du o neo­pod­stat­ne­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia oh­ľad­ne údaj­ne vy­mys­le­né­ho skut­ku sa ob­me­dzí­me iba na to, čo vy­plý­va z roz­hod­nu­tia kraj­ské­ho sú­du.

 II.

Kraj­ský súd tu ne­vy­vo­dil neo­pod­stat­ne­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia z ab­sen­cie dô­ka­zov (tak ako to bo­lo ne­dáv­no v inom me­diál­ne zná­mom prí­pa­de ob­vi­ne­nia Zu­za­ny Plač­ko­vej), ale ju vy­vo­dil z iné­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov, než aké vy­ko­nal ok­res­ný súd a pred ním pro­ku­rá­tor.

Kon­krét­ne (zos­truč­ní­me) kraj­ský súd vy­vo­dil ne­dô­vod­nosť ve­de­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia z to­ho, že

- od­pos­lu­chy nie je mož­né pre­ce­ňo­vať,

- vý­po­ve­de ob­vi­ne­ných osôb sú dô­ve­ry­hod­né le­bo ko­reš­pon­du­jú s úrad­ný­mi zá­zna­ma­mi, kto­ré zrej­me vy­ho­to­vi­li sa­mot­né ob­vi­ne­né oso­by a kto­ré nás­led­ne vo všeo­bec­ných ry­soch čias­toč­ne potvr­dzu­jú vy­bra­ní spolu­pra­cu­jú­ci ob­vi­ne­ní, kto­rí sa spolu­pra­cu­jú­ci­mi ob­vi­ne­ný­mi sta­li v tres­tných ve­ciach, kto­ré vy­šet­ro­va­li prá­ve ob­vi­ne­né oso­by a s kto­rý­mi ob­vi­ne­né oso­by úz­ko spolu­pra­co­va­li,

- ďa­lej je tu kraj­ským sú­dom pre­zen­to­va­ný zá­ver, že na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci sta­čia aj dom­nien­ky, špe­ku­lá­cie, pa­ra­no­ja, či kle­be­ty (ty­pu kto s kým spá­va, kto je ko­mu blíz­ka, či pria­teľ­ská oso­ba, kto ko­ho ur­či­te ov­lá­da; čo všet­ko mu­sí ne­po­chyb­ne zna­me­nať, že ide o oso­by pre­po­je­né za úče­lom kri­mi­na­li­zá­cie ob­vi­ne­ných),

-  za vzá­jom­né do­ha­do­va­nie ob­vi­ne­ných na skut­ku a je­ho práv­nej kva­li­fi­ká­cii mô­že kraj­ská pro­ku­ra­tú­ra, kto­rá ich po­doz­re­nia neb­ra­la do úva­hy a pre­to im neos­tá­va­lo nič iné ako „dot­vá­rať“ sku­tok a nad­hod­no­tiť práv­nu kva­li­fi­ká­ciu tak, aby s ním moh­li ísť na úrad špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry,

- ďa­lej, že je nor­mál­nou bež­nou praxou na po­lí­cii, že sa skut­ky vy­tvá­ra­jú pod­ľa to­ho, aby „se­de­li“ na vy­bra­nú práv­nu kva­li­fi­ká­ciu a aby tak bo­la za­lo­že­ná prís­luš­nosť tej správ­nej pro­ku­ra­tú­ry, do­kon­ca pod­ľa kraj­ské­ho sú­du ma­jú tak­to pra­co­vať aj od­vo­la­cie se­ná­ty na sú­doch - po­kiaľ vie­me, tak od­vo­la­cie se­ná­ty po­su­dzu­jú sku­tok a nie­ke­dy sa pri ňom dis­ku­tu­je o práv­nej kva­li­fi­ká­cii a nie nao­pak (ak to­to bo­la bež­ná pra­cov­ná de­ba­ta tak po­tom je na ško­du ve­ci, že kraj­ský súd neuvie­dol, ako by ma­la vy­ze­rať de­ba­ta ob­vi­ne­ných o skut­ku, kto­rý sa skla­dal ako mo­zai­ka pod­ľa dop­re­du vy­bra­tej práv­nej kva­li­fi­ká­cie, kto­rú by už kraj­ský súd po­va­žo­val za „ne­bež­nú“ de­ba­tu),

- tak­tiež, že je nor­mál­na prax, ak uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia kon­ci­pu­jú oso­by, kto­ré by pod­ľa je­ho zne­nia ma­li byť oso­ba­mi poš­ko­de­ný­mi, na­koľ­ko moh­li byť údaj­nou tres­tnou čin­nos­ťou dot­knu­té (ak má byť poš­ko­de­ným po­li­cajt mô­že vo ve­ci, kto­rá sa ho tý­ka pra­co­vať na tvor­be uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia?),

- ďa­lej, že neexis­tu­je in­šti­tút „zá­kon­né­ho vy­šet­ro­va­te­ľa“ a pre­to je nor­mál­ne, že po­li­caj­ti, kto­rí by údaj­nou tres­tnou čin­nos­ťou na­mie­re­nou pro­ti nim moh­li mať pro­ces­né pos­ta­ve­nie poš­ko­de­ných si vy­be­ra­jú to­ho správ­ne­ho (svoj­ho) vy­šet­ro­va­te­ľa, kto­rý pod­pí­še ni­mi vy­ho­to­ve­né uz­ne­se­nie a bu­de viesť nás­led­ne do­ka­zo­va­nie,

- a na­po­kon kraj­ský súd ozna­mu­je, že ak by aj ná­ho­dou doš­lo k za­ča­tiu tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci pre vy­mys­le­ný sku­tok, tak aj tak by neš­lo o trest­ný čin zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, pre­to­že ab­sen­tu­je spô­so­be­nie ško­dy inej oso­be.

III.

Pod­ľa náš­ho ná­zo­ru tu ide až o príl­iš voľ­né (a nie­ke­dy až ne­lo­gic­ké) hod­no­te­nie dô­ka­zov zo stra­ny kraj­ské­ho sú­du, keď si mož­no po­lo­žiť lo­gic­kú otáz­ku, či by pos­tup po­li­caj­tov, kto­rí by chce­li za­čať tres­tné stí­ha­nie pre vy­mys­le­ný sku­tok mo­hol vy­ze­rať aj inak ako bo­lo po­pí­sa­né vy­ššie.

Z uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du mož­no tak­tiež vy­vo­diť, že kraj­ský súd tak­mer bez­výh­rad­ne pri svo­jom hod­no­te­ní dô­ka­zov ak­cep­to­val prí­beh pos­kyt­nu­tý ob­ha­jo­bou, kto­rý fak­tic­ky ne­hod­no­til, ale len prev­zal. Po­kiaľ sa te­da hneď po zve­rej­ne­ní pí­som­né­ho vy­ho­to­ve­nia uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du ob­ja­vi­li v mé­diách hla­sy, že tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­ných mu­sí byť za­sta­ve­né, či zru­še­né, tak ide pod­ľa náš­ho ná­zo­ru o pred­čas­né vý­zvy, na­koľ­ko, ako už bo­lo uve­de­né, neo­pod­stat­ne­nosť ob­vi­ne­nia tu kon­šta­to­val kraj­ský súd pri vä­zob­nom roz­ho­do­va­ní a aj to iba na pod­kla­de iné­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov, pri­čom za­bez­pe­če­né dô­ka­zy v da­nej ve­ci mož­no cel­kom ur­či­te hod­no­tiť aj tak ako to uro­bil ok­res­ný súd, t. j. v pros­pech dô­vod­nos­ti vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia na úvod za­ča­té­ho tres­tné­ho stí­ha­nia, res­pek­tí­ve ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor (je­ho ná­mes­tník) pri zru­še­ní uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia pos­tu­pom pod­ľa § 363 Tr. por.

IV.

Vzhľa­dom na to, že z vy­ššie po­pí­sa­né­ho je práv­ne za­ují­ma­vým hlav­ne mož­nosť po­le­mi­ky oh­ľad­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie, bu­de­me sa ve­no­vať otáz­ke tý­ka­jú­cej sa to­ho, či by vy­da­nie uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci pod­ľa § 199 ods. 1 Tr. por. zo stra­ny po­li­caj­ta na vy­mys­le­nom skut­ko­vom zá­kla­de (ak by sa tak sku­toč­ne sta­lo) moh­lo napĺňať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa. Vy­ššie spo­me­nu­té uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du v tom­to sme­re mož­no brať ako učeb­nú po­môc­ku, na kto­rej mož­no de­monštro­vať niek­to­ré je­ho zjav­né hmot­nop­ráv­ne nes­práv­nos­ti.

            Tú­to od­bor­nú dis­ku­siu vy­vo­lal sám kraj­ský súd, kto­rý v od­ôvod­ne­ní svoj­ho uz­ne­se­nia po­mer­ne stro­ho skon­šta­to­val, že

 „sťaž­nost­ný súd dos­pel k zá­ve­ru, že ak by nas­ta­la si­tuácia, že z tres­tné­ho ozná­me­nia ale­bo iných sku­toč­nos­tí vy­plý­va po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, na­priek to­mu po­li­cajt tres­tné ozná­me­nie od­miet­ne, hypo­te­tic­ky mô­že spô­so­biť ško­du ozna­mo­va­te­ľo­vi. Ak ale po­li­cajt tres­tné stí­ha­nie za­čne, a sú­čas­ne nev­zne­sie ob­vi­ne­nie, s kto­rým ex le­ge spá­ja ob­me­dzenie via­ce­rých ob­čian­skych práv ob­vi­ne­né­ho, ne­nas­tá­va žia­den nás­le­dok vo vzťa­hu ku kon­krét­nej fy­zic­kej oso­be, kto­rý by mo­hol byť ško­dou či uj­mou. Ten­to nás­le­dok vy­vo­lá­va len vzne­se­nie ob­vi­ne­nia, pre­to­že prá­ve s mo­men­tom vzne­se­nia ob­vi­ne­nia zá­kon spá­ja kon­krét­ne nás­led­ky pre kon­krét­nu fy­zic­kú oso­bu, kto­ré mô­žu za­sa­ho­vať do via­ce­rých sfér jej ži­vo­ta“.

Kraj­ský súd tu fak­tic­ky kon­šta­tu­je, že ak by aj bo­lo preu­ká­za­né, že po­li­cajt vy­dal uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci na vy­mys­le­nom skut­ko­vom zá­kla­de, neš­lo by o trest­ný čin zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák., na­koľ­ko „ne­nas­tal žia­den nás­le­dok vo vzťa­hu ku kon­krét­nej fy­zic­kej oso­be, kto­rý by mo­hol byť ško­dou, či uj­mou“ a ten­to nás­le­dok by pod­ľa uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du nas­tal „až mo­men­tom vzne­se­nia ob­vi­ne­nia“ (na vy­mys­le­nom skut­ko­vom zá­kla­de). Z uve­de­né­ho ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du vy­plý­va aj to, že po­li­caj­ti by si v bu­dúc­nos­ti moh­li ľu­bo­voľ­ne vy­tvá­rať (vy­mýš­ľať) skut­ky a za­čí­nať si pre ne tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci a nik­dy by to ne­ma­la byť tres­tnop­ráv­na prob­le­ma­ti­ka.

Ten­to práv­ny zá­ver kraj­ské­ho sú­du je nes­práv­ny a do­vo­lí­me si tvr­diť, že je v roz­po­re so znak­mi zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa tak ako ich kon­ci­po­val zá­ko­no­dar­ca v us­ta­no­ve­ní § 326 ods. 1 Tr. zák. a s ich vý­kla­dom. Rov­na­ko tak je do ur­či­tej mie­ry proti­re­či­vý, na­koľ­ko ak by moh­lo dôjsť k napl­ne­niu všet­kých zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa vo vzťa­hu k ob­vi­ne­nej oso­be, nie je jas­né pre­čo by sa tak ne­moh­lo stať aj vo vzťa­hu k eš­te len po­doz­ri­vej oso­be, kto­rej vy­mys­le­ná tres­tná čin­nosť sa má po vy­da­ní uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci do­ka­zo­vať. A už vô­bec nie je jas­né, pre­čo kraj­ský súd vy­ža­du­je na napl­ne­nie všet­kých zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa spô­so­be­nie ne­ja­ké­ho nás­led­ku, keď spô­so­be­nie nás­led­ku (vo for­me ško­dy, či zís­ka­nia neop­ráv­ne­né­ho pros­pe­chu) sa­mot­ná zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa ne­vy­ža­du­je. A na­po­kon, kraj­ský súd vo svo­jom uz­ne­se­ní úpl­ne opo­me­nul, že zna­kom tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 326 ods. 1 Tr. zák. nie je len mož­nosť spô­so­be­nia ško­dy iné­mu, ale al­ter­na­tív­ne aj znak mož­nos­ti zís­ka­nia neop­ráv­ne­né­ho pros­pe­chu, kto­rý mô­že zís­kať tak pá­cha­teľ ako aj iná oso­ba.

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je vhod­né pri­po­me­núť, že pod­stat­ným pr­vkom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 ods. 1 Tr. zák. je to, že ne­mu­sí byť reál­ne (sku­toč­ne) spô­so­be­ná ni­ja­kej oso­be žiad­na ško­da a ani ne­mu­sí reál­ne (sku­toč­ne) dôjsť ani k zís­ka­niu neop­ráv­ne­né­ho pros­pe­chu (pri­me­ra­ne roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. III. ÚS/6/2000).

Trest­ný čin zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je tzv. pred­čas­ne do­ko­na­ným tres­tným či­nom, na­koľ­ko z hľa­dis­ka po­ru­še­nia, či ob­chá­dzania zá­kon­nej po­vin­nos­ti zo stra­ny ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa ide sí­ce o po­ru­cho­vý trest­ný čin, pre­to­že už sa­mot­né zneu­ži­tie prá­vo­mo­ci je po­ru­chou vo vý­ko­ne ve­rej­nej mo­ci, av­šak pred­čas­ne do­ko­na­ným je z dô­vo­du, že to­to zneu­ži­tie prá­vo­mo­ci zo stra­ny ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa ne­mu­sí mať vždy do­pad do sub­jek­tív­nej sfé­ry tre­tej oso­by, res­pek­tí­ve ne­mu­sí ve­rej­ný či­ni­teľ zís­kať neop­ráv­ne­ný pros­pech, pos­ta­čí po­kiaľ k to­mu je­ho úmy­sel sme­ru­je (t. j. ne­mu­sí prísť vô­bec k ško­de inej oso­by, či k zís­ka­niu neop­ráv­ne­né­ho pros­pech, pos­ta­čí, ak k to­mu sme­ro­val as­poň ne­pria­my úmy­sel ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pri zneu­ží­va­ní svo­jej prá­vo­mo­ci – pri­me­ra­ne poz­ri roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 5Tdo/939/2017).

Úmy­sel ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa spô­so­biť iné­mu ško­du, či za­do­vá­žiť se­be ale­bo iné­mu neop­ráv­ne­ný pros­pech pre­to ne­mu­sí mať od­raz v ob­jek­tív­nej reali­te, pos­ta­čí ak spô­so­be­nie ško­dy, či zís­ka­nie neop­ráv­ne­né­ho pros­pe­chu ve­rej­ný či­ni­teľ za­mýš­ľal. Zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 ods. 1 Tr. zák. ob­sa­hu­je te­da aj tzv. úmy­sel pre­sa­hu­jú­ci ob­jek­tív­nu strán­ku tres­tné­ho či­nu (dru­hý úmy­sel). Prá­ve ten­to úmy­sel pre­sa­hu­jú­ci ob­jek­tív­nu strán­ku tak má pri tres­tnom či­ne zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa reál­ny vý­znam v tom, že z hľa­dis­ka spô­so­be­nia ško­dy ale­bo za­bez­pe­če­nia neop­ráv­ne­né­ho pros­pe­chu umož­ňu­je pred­čas­né do­ko­na­nie tres­tné­ho či­nu (pri­me­ra­ne roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 5Tdo/549/2019)[1]. Zá­ro­veň nie je sta­no­ve­ná ani mi­ni­mál­na  mie­ra ško­dy, či pros­pe­chu.

Žiad­ny vznik „kon­krét­ne­ho nás­led­ku kon­krét­nej fy­zic­kej oso­be (či kon­krét­ny zá­sah do práv tre­tej oso­by)“, tak ako to tvr­dí od­ôvod­ne­nie uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du, sa pre­to pre napl­ne­nie zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa ne­vy­ža­du­je (prá­ve nao­pak, pos­ta­čí len úmy­sel k to­mu sme­ru­jú­ci) a už vô­bec sa ne­vy­ža­du­je, aby nap­rík­lad ško­da pre inú oso­bu nas­ta­la okam­ži­te po zneu­ži­tí prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, res­pek­tí­ve ten­to úmy­sel ne­vy­lu­ču­je ani to, že nap­rík­lad k vzni­ku ško­dy inej oso­be mô­že dôjsť len za pris­pe­nia aj iných okol­nos­tí, kto­ré ve­rej­ný či­ni­teľ zneu­ží­va­jú­ci svo­ju prá­vo­moc ne­vie ale­bo ne­mô­že ov­plyv­niť, pri­čom sa tak mô­že stať nie­len v blíz­kej, ale aj po­mer­ne vzdia­le­nej bu­dúc­nos­ti[2].

Úmy­sel za­bez­pe­čiť se­be ale­bo iné­mu neop­ráv­ne­ný pros­pech pri­tom za­hŕňa kaž­dé neop­ráv­ne­né zvý­hod­ne­nie ma­te­riál­ne ale aj ne­ma­te­riál­ne, na kto­ré by pá­cha­teľ ale­bo iná oso­ba ne­ma­la prá­vo.

Po­kiaľ by te­da po­li­cajt ve­del, že tu nie sú spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky na vy­da­nie uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci, na­koľ­ko sku­tok, kto­rý má ob­sa­ho­vať ta­ké­to uz­ne­se­nie by bol iba úče­lo­vo ním ale­bo iným po­li­caj­tom vy­tvo­re­ný (vy­mys­le­ný) a na­priek to­mu by ta­ké­to uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci vy­dal, doš­lo by zjav­ne k vy­ko­ná­va­niu prá­vo­mo­ci po­li­caj­ta ako ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, kto­ré od­po­ru­je zá­ko­nu a to s cie­ľom (tzv. vy­ššie vy­svet­le­ným dru­hým úmys­lom) za­bez­pe­čiť se­be ale­bo aj inej oso­be neop­ráv­ne­ný pros­pech (ne­ma­te­riál­nu vý­ho­du) spo­čí­va­jú­cu v tom, že si „ot­vo­rí“ do­ka­zo­va­nie v tres­tnom ko­na­ní vo­či kon­krét­nym oso­bám, kto­ré sa ma­li vy­mys­le­nej tres­tnej čin­nos­ti do­pus­tiť a z kto­rých sa tak sta­li neop­ráv­ne­ne po­doz­ri­vé oso­by, pri­čom prá­ve to­to „ot­vo­re­nie“ do­ka­zo­va­nia mu za­bez­pe­čí, že bu­de môcť pro­ces­ne vy­ko­ná­vať nie­len do­ku­men­to­va­nie vy­mys­le­nej tres­tnej čin­nos­ti, ale prí­pad­ne bu­de môcť reali­zo­vať aj mož­né zá­sa­hy do súk­rom­ných práv tre­tích osôb (nap­rík­lad za­dr­ža­nie po­doz­ri­vej oso­by v zmys­le § 85 ods. 1 Tr. por., sle­do­va­nie po­doz­ri­vej oso­by, na­sa­de­nie od­pos­lu­chov na po­doz­ri­vú oso­bu, vy­ko­ná­va­nie pre­hlia­dok a po­dob­ne, ve­do­mosť po­doz­ri­vých osôb nap­rík­lad o tom, že sa za­sa­hu­je do ich práv od­po­čú­va­ním sa ne­vy­ža­du­je). Net­re­ba snáď pri­po­mí­nať, že pre zda­nie vy­ko­ná­va­nia riad­ne­ho do­ka­zo­va­nia údaj­nej tres­tnej čin­nos­ti je vždy vhod­nej­šie (a aj lah­šie ob­há­ji­teľ­né), ak sa už ve­die tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci, ako pos­tu­po­vať dl­ho­do­bo v re­ži­me pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, či reali­zo­vať zá­sa­hy do práv iných osôb dl­ho­do­bo pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia.

V tom­to sme­re by pre­to iš­lo o zjav­né neop­ráv­ne­né zvý­hod­ne­nie po­li­caj­ta, kto­rý ta­ké­to vy­da­nie uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia reali­zo­val, na­koľ­ko na ta­ký­to pos­tup po­li­cajt ne­mal zá­kon­né prá­vo (op­ráv­ne­nie), t. j. iš­lo by slo­va­mi zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa o „zís­ka­nie neop­ráv­ne­né­ho pros­pe­chu“ pre po­li­caj­ta. Mo­tí­vom ko­na­nia po­li­caj­ta pri fab­ri­ko­va­ní po­doz­ri­vých osôb pre vy­mys­le­né skut­ky by tu bo­la sna­ha zís­ka­vať in­for­má­cie o po­doz­ri­vých oso­bách, ich čin­nos­ti a do bu­dúc­nos­ti aj mož­nosť ich ďal­šej kri­mi­na­li­zá­cie.

Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né kon­šta­to­va­nie o tom, že zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa je tzv. pred­čas­ne do­ko­na­ným tres­tným či­nom je pre jej napl­ne­nie bez vý­zna­mu, či by reál­ne (sku­toč­ne) aj k ne­ja­ké­mu pod­stat­né­mu do­ka­zo­va­niu po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia doš­lo, res­pek­tí­ve, či by sku­toč­ne aj doš­lo k zá­sa­hom do súk­rom­nej sfé­ry po­doz­ri­vej oso­by, na­koľ­ko sta­čí úmy­sel k to­mu sme­ru­jú­ci (pos­ta­čí pre­to len mož­nosť, že sa tak sta­ne ale­bo reál­ne mô­že stať). Tu len tre­ba uviesť, že tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci sa za­čí­na z dô­vo­du, aby bo­lo mož­né do­ka­zo­vať ur­či­tú v tom­to uz­ne­se­ní vy­me­dze­nú tres­tnú čin­nosť a te­da nie je po­chyb­nosť o tom, že ak by sa po­li­cajt po­du­jal k vy­da­niu uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia s vy­mys­le­ným skut­kom ko­nal by tak s úmys­lom vy­šet­ro­vať tú­to vy­mys­le­nú tres­tnú čin­nosť po­doz­ri­vých osôb, te­da zís­ka­vať o nich in­for­má­cie pros­tred­níc­tvom vy­ko­ná­va­né­ho do­ka­zo­va­nia; je tu pre­to pria­my úmy­sel po­li­caj­ta nie­len ko­nať spô­so­bom od­po­ru­jú­cim us­ta­no­ve­niam Tres­tné­ho po­riad­ku, ale zá­ro­veň aj zís­kať pre se­ba neop­ráv­ne­nú vý­ho­du v mož­nos­ti viesť vy­šet­ro­va­nie o vy­mys­le­nej tres­tnej čin­nos­ti a to prí­pad­ne aj za po­mo­ci pros­tried­kov za­sa­hu­jú­cich do práv po­doz­ri­vých osôb. Pod­stat­ná je mož­nosť vzni­ku nás­led­ku, ku kto­ré­mu sme­ro­val úmy­sel ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa a nie to, či bol ale­bo ne­bol nás­le­dok už spô­so­be­ný po zneu­ži­tí prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa a už vô­bec nie, či sa tak sta­lo bez­pros­tred­ne po zneu­ži­tí prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa[3].

Nes­práv­ny je aj ná­zor kraj­ské­ho sú­du, že ak „z tres­tné­ho ozná­me­nia ale­bo iných sku­toč­nos­tí vy­plý­va po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, na­priek to­mu po­li­cajt tres­tné ozná­me­nie od­miet­ne, hypo­te­tic­ky mô­že spô­so­biť ško­du ozna­mo­va­te­ľo­vi“, na­koľ­ko v ta­kom­to prí­pa­de by iš­lo o sku­toč­né (nie hypo­te­tic­ké) neop­ráv­ne­né zvý­hod­ne­nie pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu je­ho nes­tí­ha­ním a nie o hypo­te­tic­ké poš­ko­de­nie ozna­mo­va­te­ľa. Kraj­ský súd tu opä­tov­ne pre­hlia­dol, že zna­kom tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 326 ods. 1 Tr. zák. je aj „úmy­sel za­do­vá­žiť se­be ale­bo iné­mu neop­ráv­ne­ný pros­pech“ a nie len úmy­sel „spô­so­biť iné­mu ško­du“.

V.

Po­kiaľ ide o znak skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. spo­čí­va­jú­ci v tom, že ve­rej­ný či­ni­teľ „vy­ko­ná­va svo­ju prá­vo­moc spô­so­bom od­po­ru­jú­cim zá­ko­nu“, tak ide o po­ru­šo­va­nie ale­bo ob­chá­dzanie kon­krét­ne­ho zá­ko­na ale­bo kon­krét­nej práv­nej nor­my vy­da­nej na pod­kla­de zá­ko­na. Pá­cha­teľ ko­ná úmy­sel­ne ak­tív­ne v roz­po­re so zá­ko­nom. „Od­po­ro­vať zá­ko­nu“ mož­no však aj tak, že ve­rej­ný či­ni­teľ ko­ná v roz­po­re s kon­krét­ny­mi práv­ny­mi pred­pis­mi a tie­to práv­ne pred­pi­sy v roz­po­re s kto­rý­mi ve­rej­ný či­ni­teľ ko­nal mož­no uviesť do skut­ko­vej ve­ty uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia aj len ich vý­poč­tom, od­ka­zom (pri­me­ra­ne roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 5Tdo/192/2018).

Ta­ký­mi­to práv­ny­mi pred­pis­mi v roz­po­re s kto­rý­mi by ko­nal po­li­cajt, ak by vy­dal uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia na vy­mys­le­nom skut­ko­vom zá­kla­de by ne­po­chyb­ne bo­li mi­ni­mál­ne nap­rík­lad us­ta­no­ve­nie § 199 Tr. por. (za­čať tres­tné stí­ha­nie ne­mô­že po­li­cajt ve­do­me na vy­mys­le­nom skut­ko­vom zá­kla­de) a us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 písm. b) zá­ko­na č. 171/1993 Z.z., pod­ľa kto­ré­ho je úlo­hou po­li­caj­né­ho zbo­ru od­ha­ľo­va­nie tres­tných či­nov a ich pá­cha­te­ľov (t. j. nie ich vy­mýš­ľa­nie). K to­mu, že ko­na­nie v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, kto­ré uk­la­dá po­lí­cii kom­pe­ten­ciu ob­jas­ňo­vať tres­tné či­ny a ich pá­cha­te­ľov mô­že byť napl­ne­ním zna­ku „vy­ko­ná­va svo­ju prá­vo­moc spô­so­bom od­po­ru­jú­cim zá­ko­nu“ mož­no pou­ká­zať pri­me­ra­ne aj na zá­ve­ry roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 5Tdo/1293/2003. Úva­ha kraj­ské­ho sú­du o tom, že ko­na­nie v roz­po­re s tým­to us­ta­no­ve­ním ne­mô­že byť práv­ne re­le­van­tné je pre­to evi­den­tne nes­práv­na.

VI.

Na zá­ver prís­pev­ku chce­me do­dať, že ide o v praxi oje­di­ne­lú a práv­ne za­ují­ma­vú prob­le­ma­ti­ku. Žiaľ, je na ško­du ve­ci, že kraj­ský súd vo svo­jom uz­ne­se­ní uvie­dol len mi­ni­mum vlas­tných práv­nych úvah (ak vô­bec ne­ja­ké) a zväč­ša sa iba ob­me­dzil na nek­ri­tic­ké prev­za­tie (opí­sa­nie) čas­to nes­práv­nej práv­nej ar­gu­men­tá­cie jed­nej pro­ces­nej stra­ny, kto­rá tú­to ar­gu­men­tá­ciu vý­raz­ne a dl­ho­do­bo pro­pa­go­va­la aj vo „svo­jom“ me­diál­nom pries­to­re. Sú­čas­né ata­ky po­li­ti­kov na sud­cu ok­res­né­ho sú­du (že tre­ba vo­či ne­mu vy­vo­diť zod­po­ved­nosť za je­ho roz­hod­nu­tie a po­dob­ne) je nut­né dô­raz­ne od­miet­nuť, na­koľ­ko sud­cu ne­mož­no tres­tať za to, že sa nes­prá­val pri ho­do­no­te­ní dô­ka­zov ako kraj­ský súd, t. j., že bez­výh­rad­ne ne­ka­cep­to­val prí­beh pos­kyt­nu­tý jed­nou pro­ces­nou stra­nou. To pla­tí o to viac, keď práv­ne zá­ve­ry kraj­ské­ho sú­du oh­ľad­ne ne­mož­nos­ti kva­li­fi­ko­va­nia skut­ku ako tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa už te­raz mož­no ozna­čiť za nes­práv­ne; keď za­bez­pe­če­né dô­ka­zy mož­no lo­gic­ky vy­hod­niť aj tak, ako to uro­bil ok­res­ný súd (te­da, že vzne­se­né ob­vi­ne­nie je na­te­raz dô­vod­né s tým, že v príp­rav­nom ko­na­ní sa bu­de pok­ra­čo­vať vo vy­ko­ná­va­ní dô­ka­zov, kto­ré dô­vod­nosť ob­vi­ne­nia buď potvr­dia ale­bo roz­ptý­lia a ako to uro­bil ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor, keď ozna­čil sku­tok uve­de­ný v uz­ne­se­ní o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia za vy­mys­le­ný pri roz­ho­do­va­ní pod­ľa § 363 Tr. por.) a keď me­dzi dvo­mi rôz­ny­mi hod­no­te­nia­mi dô­ka­zov pre­vá­žil za­tiaľ ten, kto­rý za­ujal kraj­ský súd, av­šak nie pre­to, že mu­sí byť správ­ny (lo­gic­ký) ale­bo že je ko­neč­ný (me­ri­tór­ne sa eš­te ne­roz­ho­do­va­lo), ale pre­to že bol na­te­raz pos­led­ný.