Tí, ktorí ma poznajú lepšie, vedia, že mojím celoživotným úsilím a snom je, aby Slovensko zohrávalo pri dosahovaní medzinárodnej bezpečnosti významnejšiu a dôstojnejšiu úlohu ako len dodávky zbraní a vojakov či podpora militaristických cieľov veľmocí. Lebo v tom, ako a čím prispievame k európskej civilizácii, je zmysel moderných slovenských dejín, ako o tom uvažovali štátnici od Ľudovíta Štúra až po Milana Hodžu. Vždy som bol presvedčený, že by sme mali byť na tomto poli aktívnejší a že náš potenciál je niekde inde ako poslúžiť vojnovým plánom mocných spojencov. Programovo nadväzujem na koncepciu „Bratislavy – mesta mieru“. Tento titul udelila nášmu hlavnému mestu pred 38 rokmi Svetová rada mieru. Jej predseda, indický politik Rómeš Čandra pricestoval 27. novembra 1986 osobne do Bratislavy a na slávnostnom večernom podujatí v Redute oboznámil prítomných s deklaráciou Svetovej rady mieru, ktorá sa rozhodla udeliť Bratislave čestný titul, ktorý „je výrazom uznania bohatých mierumilovných a humanistických tradícií“ nášho hlavného mesta. Spomínané ocenenie teda nebolo odrazom „ideológie studenej vojny“, ako dnes tárajú niektorí neprajníci, ale vyzdvihnutím historickej tradície, keďže v Bratislave boli uzavreté minimálne štyri mierové zmluvy a konali sa tu tri významné medzinárodné rokovania.

Prvý bratislavský mier uzavrel 21. júla 1271 uhorský kráľ Štefan V. s českým kráľom Přemyslom Otakarom II. Druhý bratislavský mier uzavrel 7. novembra 1491 uhorský kráľ Vladislav II. Jagelovský s rímsko-nemeckým cisárom Maximiliánom I. Tretí bratislavský mier uzavrel 30. decembra 1626 cisár Ferdinand II. s Gabrielom Bethlenom. Štvrtý bratislavský mier uzavrel 26. decembra 1805 po bitke pri Slavkove Napoleon Bonaparte s ruským cárom Alexandrom I. rakúskym cisárom Františkom II. Okrem toho treba spomenúť minimálne tri významné medzinárodné rokovania. V marci 1515 sa tu stretli uhorský kráľ Vladislav II., poľský kráľ Žigmund I. a rímsko-nemecký cisár Maximilián I. Na jar 1815 tu v rámci Viedenského kongresu uzavreli významnú dohodu o delení Saského kráľovstva rakúsky kancelár Metternich, ruský cár Alexander I., premožiteľ Napoleona v bitke pri Waterloo vojvoda Wellington a francúzsky minister zahraničných vecí Talleyrand. No a vo februári 2005 hostila Bratislava summit amerického prezidenta Georga Busha a ruského prezidenta Vladimíra Putina.

Žiaľ, túto tradíciu sme nielen hanebne potupili ponovembrovou politikou, ale pošpinili sme ju aj tým, že jeden zo symbolov mesta, 16-metrov vysokú sochu Vladimíra Môťovského s názvom Kontakty mieru a s ikonickým nápisom „Bratislava – mesto mieru“ dala Národná diaľničná spoločnosť v roku 2009 odstrániť, rozpíliť a jej časti ležia v oplotenom areáli Správy a údržby diaľnic vo Vajnoroch. Všetky doterajšie pokusy obnoviť tento vzácny monument a nájsť mu dôstojné miesto zatiaľ zlyhali.

Už do volebnej kampane v rámci kandidatúry za prezidenta Slovenskej republiky v roku 2019 som vstupoval s návrhom a prísľubom, že ak budem úspešný, ponúknem Bratislavu aj s jej komparatívnymi výhodami ako miesto rôznych diplomatických a mierových rokovaní ako príspevok Slovenska k európskej bezpečnosti a svetovému mieru. Toto moje odhodlanie umocnila 13. septembra 2021 návšteva pápeža Františka v Bratislave, ktorý v záhrade Prezidentského paláca predniesol politikmi ignorovanú výzvu, aby sa Slovensko stalo „posolstvom mieru v srdci Európy“. Keď som sa stal po parlamentných voľbách v novembri minulého roka poradcom predsedu vlády, mojou hlavnou motiváciou, misiou a prioritou, prečo som túto funkciu prijal, bola práve šanca (ako som to povedal vo svojom prvom rozhovore s Petrom Bielikom v TA3), že sa z Roberta Fica môže stať mierotvorca. Včerajšia správa, že slovenský premiér a ruský prezident rokovali v Kremli aj o možnosti vybrať si Bratislavu za miesto rokovaní o mieri na Ukrajine, u mňa preto celkom logicky vzbudila nádej i zadosťučinenie. Zadosťučinenie vzhľadom na všetky tie klamstvá SNS, že som vraj rokoval o mieri „za chrbtom predsedu vlády“ (čo je čistá lož, lebo o všetkých mojich aktivitách bol podrobne informovaný a súhlasil s nimi), ale aj vzhľadom na urážlivé táraniny „expertov“ typu Radoslav Štefančík, ktorý mudroval, že „Chmelárov mierový plán je sen starej baby bez reálneho základu“, že som na tento nápad prišiel „niekde v cigarovom klube pri nejakom promile alkoholu v krvi“ (na rozdiel od tohto arogantného ožrana večne bľabotajúceho od veci nefajčím a nepijem) a že si to vraj uvedomoval aj Fico, a preto ma odvolal, lebo Putin mier nechce...

Ako iste tušíte, včerajšia správa ma potešila. Ale potešila ma hlavne preto, že sa premiér v tomto smere konečne rozhýbal. Z hľadiska konkrétneho významu tejto informácie však netreba prepadať eufórii, lebo keď som včera večer prebehol slovenské médiá a sociálne siete, musím konštatovať, že mnohí politici a novinári zasa niečo nepochopili. Takže, prvý omyl: ruský prezident nijaký summit v Bratislave nepotvrdil a ani s ním jednoznačne nesúhlasil. Čo vlastne povedal Vladimír Putin? Odpovedal na otázku redaktora ruskej tlačovej agentúry TASS, ktorá znela takto: „Je pravda, že (Fico) svoju krajinu ponúkol ako platformu na rokovania s Trumpom? Ak áno, čo ste mu odpovedali?“ Ruský prezident potvrdil, že to bol slovenský premiér, ktorý navrhol Bratislavu ako miesto mierových rokovaní o ukrajinskom konflikte a že sa o to „prehnane snažil“. Vladimír Putin na to zareagoval doslova takto: „A my vlastne ani nie sme proti, ak na to príde. Prečo nie?“

Všimnite si ten tón. Takto v komunikácii nevyzerá jednoznačný súhlas.

V tom prejave sú tri podmienky:

1) „my vlastne ani nie sme proti“ nie je áno – je to pripustenie jednej z viacerých možností, ktorá v tejto chvíli ani nie je najreálnejšia (momentálne má vyššie šance Istanbul)

2) „ak to príde“ – naznačuje, že mierové rokovania nemusia byť v dohľadnej dobe na stole, či už pre výhrady jednej alebo druhej strany

3) „prečo nie?“ – skrýva v sebe nielen šancu, ale aj pochybnosti. Tu si treba všimnúť najmä Putinove slová o „prehnanom snažení“ slovenského premiéra, ktoré naznačujú, že Vladimír Putin nemá k Robertovi Ficovi maximálnu dôveru.

Na to, aby sme pochopili význam týchto slov, sa musíme vrátiť pár rokov dozadu, keď Moskva zastavila export plynu na Ukrajinu, lebo Kyjev nezaplatil ruskému štátnemu koncernu Gazprom za predchádzajúce dodávky a navyše kradol z tranzitného plynovodu pre vlastnú spotrebu. Toto opatrenie však svojím spôsobom sabotoval slovenský premiér Fico, ktorý sa rozhodol pomôcť svojmu východnému susedovi tým, že nariadil reverzný tok plynu – inými slovami: začal posielať ruské energonosiče späť na Ukrajinu. Putina to veľmi rozhnevalo a nikdy to Ficovi nezabudol. Na tomto mieste treba poukázať na to, že v rozpore s hysterickým tliachaním opozície sa Robert Fico nechodil nikdy nikomu klaňať a vedel rokovať s Vladimírom Putinom ako rovný s rovným – tak ako by to nikto zo súčasných opozičných tajtrlíkov voči žiadnemu zahraničnému partnerovi nedokázal. Podstatné však je, že takýmito krokmi ako reverzný tok plynu, vybudovanie opravovne ukrajinskej vojenskej techniky v Michalovciach, masívne dodávky delostreleckých granátov na Ukrajinu a podobne strácala Ficova vláda v Moskve dôveru. Rusko nikdy nepovažovalo súčasnú slovenskú vládu za proruskú, to je slaboduchá propaganda progresivistov. Napokon, rovnako zavádzajúco sa u nás interpretuje výraz „недружественные страны“, ktorý v ruštine neznie tak tvrdo ako „nepriateľské krajiny“, ale mal by sa prekladať skôr ako „nespriatelené krajiny“. Výrazu „nepriateľské“ v ruštine zodpovedá skôr slovo „вражеские“. A nezabúdajme pritom, že to bol Ivan Korčok, ktorý ako prvý označil Rusko za „nepriateľský štát“, a to už dva roky pred vojnou, hneď na prvej tlačovej konferencii po vymenovaní za ministra zahraničných vecí, keď nás Rusi ešte označovali za „partnerov“.

Ale späť k vzťahu Putin – Fico. Nemenovaný ruský diplomat ma asi pred polrokom upozornil, že summit v Bratislave považuje za nereálny, že si vie predstaviť maximálne konferenciu na úrovni ministrov zahraničných vecí, lebo v Moskve na niektoré veci (o ktorých som písal vyššie) nezabúdajú. Ale i schôdzka šéfov ruskej, ukrajinskej, americkej a čínskej diplomacie by bola úspechom a určitým posunom vpred vzhľadom na doterajšiu totálnu absenciu dialógu. No aj tu môže byť určitý problém, ktorý počas včerajšej tlačovej konferencie naznačil ruský prezident Vladimír Putin. O možnosti mierových rozhovorov v Bratislave sa vyjadril takto: „Chcem zdôrazniť, že pán Fico, neviem, môže mať nejaké spory so súčasným ukrajinským vedením, ešte s niekým v Európskej únii, akosi to tam u nich nie je všetko v poriadku z hľadiska vzájomného porozumenia...“ Je to trochu nejasná formulácia, ale smeruje k tomu, že slovenský premiér môže mať problém s akceptáciou v Kyjeve a Bruseli. A v tomto spočívajú aj moje určité výhrady k súčasnej slovenskej zahraničnej politike. Na jednej strane po dlhých rokoch úpadku obnovila svoj východný, ázijský a juhoamerický vektor (čo treba iba privítať), na druhej strane neprimerane zanedbala svojich západných spojencov. Na to vám nestačia len formálne rokovania na úrovni rezortnej rady EÚ, na to potrebujete aj neformálne bilaterálne stretnutia. Predstavitelia ministerstva zahraničných vecí prestali chodiť dokonca aj na štátne recepcie jednotlivých veľvyslanectiev. Laikovi sa to môže zdať banálne, tam sa však nechodíte najesť, ale predovšetkým získavať diskrétne informácie, ku ktorým sa v uvoľnenej atmosfére dostanete ľahšie ako pri oficiálnych rokovaniach.

Ruský prezident síce označil slovenský postoj k ukrajinskému konfliktu za neutrálny, takto to však nemusia vnímať v Kyjeve a Bruseli. Nikto nemôže poprieť, že vzťahy Slovenska a Ukrajiny po minulotýždňovej konfrontácii výrazne ochladli. Tejto atmosfére iste neprospela správa, ktorá sa v našich médiách vôbec neobjavila: v utorok sa jeden z lídrov ukrajinskej opozície Viktor Medvedčuk obrátil na bruselskú prokuratúru so žiadosťou o začatie trestného stíhania proti Volodymyrovi Zelenskému v súvislosti s „pokusom o podplatenie predsedu vlády SR Roberta Fica“. Narážal pritom na korupčnú ponuku ukrajinského prezidenta, ktorý údajne navrhol slovenskému premiérovi úplatok vo výške 500 miliónov eur za to, že bude súhlasiť so vstupom Ukrajiny do NATO. V každom prípade za reálnejšie ako priame mierové rokovania Kyjeva a Moskvy v súčasnej situácii považujem to, čo vlastne zaznelo v pôvodnej otázke novinára z TASS: v Bratislave by sa mohol uskutočniť úvodný summit prezidenta USA Donalda Trumpa a prezidenta Ruskej federácie Vladimíra Putina. Obaja štátnici prejavili vôľu stretnúť sa čo najskôr a na takéto stretnutie sa vyberá neutrálna pôda, ktorá vyhovuje obom. Bratislava by dokonca mohla ešte viac vyhovovať Donaldovi Trumpovi, ktorý po svojom znovuzvolení zatelefonoval ako prvému európskemu politikovi práve Robertovi Ficovi. To mnohé naznačuje.

A tak jediný, kto sa v tejto šachovej partii totálne znemožnil, je slovenská opozícia. Človeku sa až nechce veriť, že čosi také naivné, hlúpe až primitívne sa tlačí do vedenia tohto štátu. Predpokladám, že Michal Šimečka dostal pri písaní svojho statusu hysterický záchvat a že si to po sebe ani neprečítal, lebo inak mi to zmätené bľabotanie nedáva zmysel. Chápem, že dostať takýto šach-mat po tom, čo si svoj útok na premiéra postavíte na blúznení o vlastizrade, je veľmi nepríjemné, ale ak chce, aby ho brali príčetní ľudia vážne, mal by si svoje vetné konštrukcie postaviť na aspoň akom-takom logickom základe. Predovšetkým, jeho veta – „Ak chce Fico mier, mal v prvom rade vyzvať Putina, aby zastavil útoky a prestal vraždiť nevinných ľudí na Ukrajine. Také je to jednoduché.“ – poukazuje na totálnu, dokonca aj teoretickú neznalosť riešenia medzinárodných konfliktov. Ak je niekde nejaký konflikt, tak ho nevyriešite tak, že vyzvete jednu stranu, aby sa vzdala – to by snáď mohol vedieť aj taký jednoduchý človek ako Michal Šimečka. Nie, tento spor vôbec nie je jednoduchý a keďže o ňom už vyšli stohy expertíz, predpokladám, že za takýmito primitívnymi návrhmi nie je neznalosť, ale neochota ukončiť vojnu.

Po druhé, vyčítať Ficovi, že o svojich zámeroch neinformoval slovenskú verejnosť, je úplne mimo misu. Tento Kissinger z Trnávky by sa mal naučiť, že diplomatické rokovania týkajúce sa vojny a mieru sú väčšinou tajné, aby sa nezmaril želaný zámer. Ako vidíme, úplne oprávnene, lebo táto nežičlivá opozícia by radšej všetko prekazila, než aby mala dopustiť, že sa Bratislava stane centrom svetovej diplomacie. Napokon, toto pravidlo potvrdil včera aj ruský prezident, keď svoju výnimku okomentoval takto: ”Viete, spravidla nezverejňujeme, o čom hovoríme, pokiaľ sa nerozhodneme povedať novinárom o tom, na čom sme sa dohodli. Ale myslím si, že pán Fico sa na mňa neurazí.“ Vyvodzovať z toho, že o slovenských postojoch sa rozhoduje v Kremli, je až zázračne hlúpe.

No a k Šimečkovmu výroku, že Fico svojou mierovou politikou odvádza pozornosť od toho, že nedostaval diaľnicu do Košíc, sa už naozaj ťažko hľadajú rozumné slová. Vlastne podobne primitívne zareagoval aj Ivan Korčok, ktorý napísal, že Ficovo úsilie hostiť rokovania o mieri medzi Ruskom a Ukrajinou nemá nič spoločné s obhajobou slovenských záujmov... Naozaj? A čo už môže byť väčším záujmom ako dosiahnuť mier v Európe? Viete, ľudia ako Šimečka či Korčok mi pripomínajú, prečo ich náhle objavenú lásku k „nášmu Slovensku“ považujem za strašne falošnú. Oni totiž Slovensku nikdy neverili. Nevedia sa nadchnúť pre nejakú veľkolepú víziu, čím by Slovensko mohlo byť, ako by mohlo rásť a kam by sa mohlo posunúť, oni pohŕdavo spochybňujú alebo sa dokonca vysmejú každému návrhu, ktorý by povýšil význam našej vlasti na niečo, čo ju presahuje. V ich predstavách má Slovensko iba poslúžiť globálnym záujmom veľmocí a súkromným záujmom nadnárodných korporácií a má pasívne prijať svoje podradné miesto v mocenskej hierarchii.

Preto dnes opozícia žiarli a zúri, lebo, povedzte mi, kedy sa naposledy písalo o Slovensku na prvých stránkach svetových denníkov alebo v Japonsku či v Brazílii? Toto oni nikdy nedokážu. Korčok ako šéf diplomacie neurobil pre Slovensko vôbec nič, bol poskokom jednej ambasády, staral sa len o vlastnú kariéru. Podobne Michal Šimečka, ako podpredseda Európskeho parlamentu nevykonal vôbec nič, ale za poslušnosť voči bruselským elitám dostal väčšiu pracovňu. Snáď si to uvedomí aj odbojný poslanec Samuel Migaľ, ktorý uvažuje o vyslovení nedôvery Ficovej vláde teraz už vlastne preto, lebo sa usiluje využiť komparatívne výhody Bratislavy na podporu dosiahnutia európskeho mieru. Dajme im trochu času, aby mali aspoň šancu si dodatočne uvedomiť, ako strašne sa svojimi výkrikmi „vlastizradca“ či „kolaborant“ zosmiešnili a strápnili. A ako veľmi by dejiny ocenili, keby myšlienku mierového summitu v Bratislave podporili aj oni ako spoločný príspevok Slovenska k bezpečnosti v Európe. Aj keď ja už od nich neočakávam vôbec nič.

(Na obrázku: predstava umelej inteligencie o mierovom summite na Bratislavskom hrade)

Čo urobiť pre to, aby boli mierové rokovania skutočne na Slovensku?

Ponuku premiéra Fica uskutočniť rokovania o dosiahnutí mieru na Ukrajine v našej vlasti musí privítať každý súdny človek. Vždy je lepšie rokovať ako bojovať, vždy je lepšie prispievať k uvoľňovaniu napätia ako k eskalácii konfliktu, vždy je lepšie vypracovávať mierové návrhy ako vyrábať zbrane, vždy je lepšie posielať diplomatov na zmierenie ako vojakov na smrť. Reakciu PS a SaS na tento návrh preto považujem za šialenú. Nečakám už od súčasnej opozície nijaký konštruktívny príspevok, ale vyjadriť priamo nesúhlas s konaním mierového summitu na Slovensku je taký otvorený útok nielen na národnoštátne záujmy Slovenskej republiky, ale aj základné hodnoty ľudstva a ľudskosti, že hlbšie už v politike nemožno klesnúť.

Šéf SaS Branislav Gröhling sa nechal počuť, že hostiť rokovania znamená legitimizovať Putinov režim a že vraj "mier nevznikne za rokovacím stolom". A kde, preboha?!? Plánuje vari SaS dobyť Moskvu? Lebo všetci príčetní ľudia už vedia, že tento konflikt nemá vojenské riešenie. A hoci to bolo Rusko, ktoré porušilo medzinárodné právo a napadlo suverénny štát, musíme si prestať klamať a prestať označovať túto vojnu za nevyprovokovanú. V hre boli totiž od začiatku aj bezpečnostné záujmy Ruska a jeho dlhodobý, konzistentný a ignorovaný odpor k rozširovaniu NATO s hlavným cieľom posúvať vojenskú infraštruktúru Severoatlantickej aliancie bližšie k hraniciam Ruskej federácie. Bezpečnosť je totiž buď globálna alebo žiadna a ak sme pri jej budovaní odmietali zohľadňovať záujmy jedného z hlavných svetových hráčov, nemôžeme sa čudovať, že to nevyhnutne vyústilo do otvoreného konfliktu.

Úplne scestná je tiež opozičná rétorika (ku ktorej sa teraz už asi nie náhodou pridal aj stále ešte poslanec za Hlas-SD Samuel Migaľ), že na to, aby sa vojna skončila, stačí, aby sa Rusko stiahlo z ukrajinského územia. Ako bonmot to beriem, ako plán je to nesmierne hlúpe konštatovanie. Mierové rokovania sa uskutočňujú práve preto, aby sa diplomatickou cestou dospelo k dohode na želateľnom výsledku, ktorý nie je možné dosiahnuť vojensky. Ak si pán poslanec Migaľ myslí, že "na to, aby sa mohli začať mierové rokovania, je nevyhnutné prímerie" a že základom akýchkoľvek mierových rokovaní je odchod okupačných vojsk, tak tým len dokazuje, že nevie o diplomacii vôbec nič. Už len známe mierové rokovania v Turecku na jar 2022 dokazujú, ako veľmi sa mýli. Na Ukrajine zúrila vojna a o prímerí nemohlo byť ani reči, keď sa do Istanbulu schádzali diplomati z oboch znepriatelených krajín. V dejinách diplomacie je známych nespočetne veľa príkladov, keď sa diplomatické rozhovory začínali pod paľbou. Na diplomaciu nikdy nie je "nevhodný čas".

Podobne demagogické sú aj nezmysly, ktorými Korčok, Káčer, Krúpa, Valášek či Naď kŕmia svoje jednoduchšie publikum. Vraj Fico nemal na cestu do Moskvy žiaden mandát od vlády či parlamentu. Prosím vás, a aký mandát mala Zuzana Čaputová či Eduard Heger na utajovanú návštevu Kyjeva? Aký mandát mala predchádzajúca vláda na utajované rokovania o vojenskej zmluve s USA? A vôbec, aký mandát mal Rastislav Káčer ešte ako veľvyslanec v Budapešti, aby si bez vedomia vlády letel do Washingtonu po noty? V diplomacii je úplne bežné, že detaily návštevy sa niekedy či už z dôvodov bezpečnosti alebo lepších vyhliadok na úspech neprezrádzajú. Svoje o tom vie aj Miroslav Lajčák, ktorý sa ako minister zahraničných vecí podieľal na príprave nečakaného prijatia Roberta Fica v Bielom dome pred jedenástimi rokmi, ktoré na žiadosť americkej strany zostalo do posledných chvíľ utajené. Keby tie bludy o svojvoľných rokovaniach slovenského premiéra v Rusku šíril len Matovič a Mikulec, tak poviem, že sú to tajtrlíci, ktorí nerozumejú zahraničnej politike. Ale keď tento naratív používa Korčok s Valáškom, môžete si byť istí, že je to zámerná zákerná lož. V prípade Rastislava Káčera doplnená o nechcené priznanie, že tým agentom v službách zahraničných mocností je on sám.

Žiaľ, po takýchto samoúčelne negativistických vyjadreniach slovenskej opozície o možných mierových rokovaniach na Slovensku, ktoré by boli vysokou prestížou pre každý štát, nemôžeme rátať s jej podporou. Nespráva sa totiž štátotvorne, ale deštruktívne, a to za každú cenu. Niekedy to pôsobí až komicky. Keď Ivan Korčok označí "nemalý záujem médií" o jeho osobu za dôkaz, že celý "údajný mierový summit" je zo strany premiéra iba "cielene zinscenované nebezpečné divadlo", dopúšťa sa tým nielen hrubých chýb vo výrokovej logike, ale aj úsmevne preceňuje svoju osobu. Kým o neho sa totiž zaujímala akurát tak Jojka a iné aktivistické slovenské médiá, o návštevu Roberta Fica v Moskve prejavil záujem doslova celý svet a od čias Dubčekovej Pražskej jari nezaznamenal nijaký slovenský politik toľko svetovej mediálnej pozornosti ako súčasný premiér. Veru, kde sú tie časy, keď boli slovenskí premiéri poslušní, nudní a pre zahraničie nezaujímaví...

No akokoľvek ma Ficova iniciatíva teší, je to len nevyhnutný začiatok, ktorý vôbec nemusí viesť k želanému výsledku. Preto považujem hlasy niektorých koaličných predstaviteľov, ktorí už dnes hovoria o "veľkom diplomatickom víťazstve" za značne prehnané. Návrh nie je víťazstvo, víťazstvo je jeho prijatie. A práve preto som spozornel, keď Robert Fico vo svojom včerajšom videu vyhlásil: "Ak bude niekto chcieť zorganizovať na Slovensku mierové rokovanie, budeme pripravení a pohostinní." Chcem veriť, že to bola len nešťastne formulovaná veta, lebo pasívne čakať na aktivitu iných rozhodne nestačí a takýto prístup nevedie k úspechu. Pripomínam dnešné upresnenie hovorcu Kremľa Dmitrija Peskova, ktorý na tlačovom brífingu odpovedal na otázku redaktora TASS, či je Slovenská republika jediným kandidátom na usporiadanie mierových rokovaní, takto: "Nie, Slovensko nie je jedinou možnosťou. Hovoríme o krajinách, ktoré si udržiavajú neutrálny postoj a vedú rovnocenný dialóg s Kyjevom aj Moskvou. Takýchto krajín je pomerne veľa."

Zvlášť by som zdôraznil ten "rovnocenný dialóg". To, že nás Rusko označí za neutrálnu krajinu, neznamená, že nás takto vníma aj Ukrajina. Najmä v posledných dňoch musí byť každému jasné, že Volodymyr Zelenskyj je v otvorenom konflikte s Robertom Ficom, a ten atmosfére mierových rokovaní rozhodne nepomáha. Môžeme sa, samozrejme, na posledné kroky a vyjadrenia ukrajinského prezidenta pozerať všelijako. Ja sám považujem jeho posledné konšpiračné slová na adresu slovenského premiéra, že Robert Fico bojuje proti Ukrajine "na pokyn ruského vládcu" alebo náznaky, že od neho berie peniaze, nielen za neprijateľné, ale vyslovene šialené, hodné úrovne Joža Pročka, a nie vrcholového štátnika. Môžeme voči takýmto urážkam akokoľvek protestovať (a mali by sme), musíme však rátať s tým, že ak sa tieto vzťahy nezlepšia, Kyjev bude sotva súhlasiť s tým, aby sa mierové rokovania uskutočnili na Slovensku.

Rovnako čakať na to, "ak bude niekto chcieť zorganizovať" takéto podujatie, je stratégia vopred odsúdená na neúspech. Musíme byť oveľa aktívnejší. Ono sa to nezorganizuje samé, ani to nikto nebude robiť za nás a už vôbec nám to nebude ponúkať. Pripomínam, že turecký prezident Recep Erdogan nebol v roku 2022 len hostiteľom, ale aj organizátorom a sprostredkovateľom rusko-ukrajinského vyjednávania v Istanbule. Jeho úlohou ani zďaleka nebolo iba pripraviť sálu a občerstvenie. Sám na tomto stretnutí vystúpil s vlastným návrhom. Okrem toho (a to je dosť podstatné) od začiatku sympatizoval s ukrajinským postojom. Žiadal vrátiť Kyjevu všetky okupované územia vrátane Krymu a loboval za prijatie Ukrajiny do NATO. Odmietal sa pridať k západným sankciám a obetovať im dobré vzťahy s Ruskom, ale solidaritu s ukrajinským ľudom nikdy nerelativizoval. To Robert Fico je v úplne inej pozícii. Na Ukrajine ho nepovažujú za priateľa a voči predstaviteľom kyjevského režimu sa vyjadruje oveľa tvrdšie. S tým by sa ešte dalo pracovať, napokon aj bývalý poradca súčasného ukrajinského prezidenta Oleksij Arestovyč dnes otvorene hovorí, že verí viac Putinovi ako Zelenskému. Ale ak to myslí Fico so svojou najnovšou mierovou iniciatívou vážne a nie je to len ďalší PR trik pre domáce publikum, mal by sa vo svojich vyjadreniach mierniť alebo ich aspoň vyvažovať. Napríklad jeho včerajší výrok, že nechápe, prečo Ukrajinci odmietajú prímerie, by bol v poriadku, keby to isté povedal aj o Rusoch, lebo aj oni ho odmietajú. Skrátka, bez vytvárania medzinárodného tlaku na obe strany sa mierový proces nepohne vpred.

Ak sa slovenská vláda seriózne uchádza o možnosť zorganizovať mierový summit, musí sa na neho začať pripravovať už teraz. Už vieme, že opozícia nám nepomôže a že úspech Slovensku nežičí, musíme sa teda spoľahnúť len na vlastné sily. Mal by sa vytvoriť osobitný tím ľudí, ktorý sa bude zaoberať výlučne touto agendou. Jeho činnosť by zahrnovala okrem prípravy mierových návrhov v prvom rade propagáciu tohto mierového rokovania doma i v zahraničí, vrátane vysvetľovania geopolitických, kultúrnych i historických dôvodov, prečo je na to Bratislava najvhodnejšie miesto. Potrebujeme obnoviť štatút Bratislavy ako mesta mieru vrátane obnovy symbolov a sprievodných podujatí. Mali by sme vypracovať argumentovník, aké sú komparatívne výhody Bratislavy v porovnaní povedzme s Istanbulom, Ženevou, Viedňou, Rijádom či Oslo. Cesty našich predstaviteľov do zahraničia by mali byť vždy sprevádzané aj vysvetľovaním tejto ambície a získavaním podporovateľov našej kandidatúry.

Vítam pripomenutie sa prezidentskej kancelárie, že vraj Peter Pellegrini vo svojich vystúpeniach tiež ponúkal ideu mierového summitu... Len skromne poznamenávam, že ju zabudol ponúknuť niekomu konkrétnemu, že nestačí ponúknuť ju vo vystúpení na folklórnych slávnostiach v Detve. Takému skúsenému politikovi predsa nemusím pripomínať, že súčasťou každej politickej práce nie sú len pekné reči bez adresáta, ale predovšetkým získavanie ľudí pre svoje myšlienky, návrhy a vízie. A práve tu som trošku sklamaný, lebo toto je naozaj prezidentská téma. A vzhľadom na to, že sa práve na nej Peter Pellegrini vyhranil voči svojmu rivalovi Ivanovi Korčokovi, by som od neho očakával aktívnejší prístup. Tým skôr, že má na takéto dohody osobnostné predpoklady. Chcem preto veriť, že aj on sa aktívnejšie zapojí do kampane za získanie štatútu organizátora mierových rokovaní pre Bratislavu, že na to využije svoj vplyv i kontakty v zahraničí.

Skrátka, od deklarovania záujmu o usporiadanie mierových rokovaní až po súhlas zúčastnených s ich konaním na Slovensku je ešte dlhá cesta. Chcem veriť, že si to všetci, ktorí sa tešia z iniciatívy premiéra Fica, v plnej miere uvedomujú. Mierové rokovania nám samé nespadnú do lona a treba pre ne niečo urobiť. To najhoršie by bolo naďalej zhoršovať vzťahy s Ukrajinou. Je množstvo variantov, na akej úrovni by sa mohli rokovania uskutočniť. Napokon, ani v Istanbule nešlo o summit, z jednej strany viedol delegáciu šéf ukrajinskej prezidentskej kancelárie a z druhej strany zástupca ruského ministerstva obrany. Pokročili ďalej ako hlavy štátov, lebo nemuseli riešiť osobné animozity. Aj dnes musíme vychádzať z toho, že obe strany nemajú momentálne záujem na uzavretí mieru. Putin ho nepotrebuje, lebo víťazne napreduje. Zelenskyj sa ho obáva, lebo v okamihu jeho dosiahnutia sa budú môcť konať prezidentské voľby, a to by bol jeho koniec. Musíme ich teda prinútiť sadnúť si za rokovací stôl. A vytvoriť taký tlak nedokážu štáty ako Slovensko či Maďarsko, ale len silní hráči. My len môžeme pomôcť vytvoriť predpoklady pre takéto rozhodnutie. Všetci ľudia dobrej vôle by si pri tom mali držať palce, lebo v budúcom roku sa bude rozhodovať o osude celej civilizácie. Tak nech sa dobré dielo podarí.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna