VLASTENECTVO NIE JE TRIEDNY BOJ

Ani slaboduché urážky krajnej pravice ma nemôžu umlčať a zmeniť moje presvedčenie, že nová inštrumentácia slovenskej hymny je hlbokým nepochopením jej textu.

Na to totiž nepotrebujete hudobné, ale historické vzdelanie, pričom väčšina týchto krikľúňov nemá ani jedno, ani druhé. Je úplne smiešne, keď si musí pán skladateľ pomáhať v argumentácii nejakým „občanom“, že vraj „doposiaľ bola hymna pochod, pán Rózsa ju povýšil na hymnus“.

Naša hymna nikdy pochodom nebola a ak niekto nevie rozoznať revolučnú alebo protestnú pieseň od pochodu, môj problém to nie je. A nemôže byť ani hymnus, pretože toto slovo v staroveku a stredoveku označovalo chválospev božstva. Hymna je niečo iné, vzťahuje sa na skupinu ľudí potvrdzujúcu svoju spolupatričnosť. Istou formou hymny je už husitský chorál „Kdož jsou boží bojovníci“ (o ktorom sa v roku 1918 aj naozaj chvíľu uvažovalo ako o štátnej hymne). V 18. storočí hymna prekročila svoj význam a stala sa názvom pre akúkoľvek inšpiratívnu hudobnú skladbu, ktorá slúži na symbolizáciu alebo identifikáciu národa či komunity. Takouto skladbou vyjadrujúcou hrdosť na príslušnosť k skupine môže byť čokoľvek od piesne cez modlitbu, opernú áriu až po fanfáry.

Niektorým národným hymnám trvalo veľmi dlho, kým sa stali štátnymi hymnami. Napríklad americkú národnú hymnu „The Star-Spangled Banner“ napísal Francis Scott Key po tom, ako sledoval útok Britov na pevnosť Fort McHenry počas vojny v roku 1812 a videl, ako sa americká vlajka aj nasledujúce ráno stále vzletne vznášala. Pieseň si získala v priebehu 19. storočia značnú popularitu, no až v roku 1931 ju Kongres USA oficiálne prijal ako štátnu hymnu (tu sa mi žiada dodať, že kým Fort McHenry je dnes národnou pamiatkou a historickou svätyňou, väčšina Slovákov nepozná dom na Jozefskej ulici, kde slovenská hymna vznikala a na budove bývalej Lyceálnej knižnice v Bratislave, pred ktorou sa po prvý raz spievala, nie je ani len pamätná tabuľa – to by nás malo zaujímať viac ako samoúčelné prerábky hymnických piesní).

Ale to najdôležitejšie, čo v tejto súvislosti treba povedať, je, že nikomu by nezišlo na um meniť charakter alebo (ako to nazýva Oskar Rózsa) „redefinovať“ akúkoľvek hymnu. V Maďarsku by považovali za rúhanie, keby sa niekto opovážil zmeniť ich národnú hymnu (ktorá je modlitbou) povedzme na slávnostné fanfáry. Alebo keby niekto zmenil pieseň „Kde domov můj“ na vojenský pochod. Ale pri českej hymne sa ešte predsa len pristavme, lebo tam sa o niečo podobné ako Oskar Rózsa pokúsil pred šiestimi rokmi skladateľ Miloš Bok. A nemôžem si pomôcť, ale cítim tam istú inšpiráciu:

Rozdiel je nielen v tom, že Rózsa z toho predsa len nedokázal urobiť až taký guláš ako Bok, ale predovšetkým v tom, že Česi boli dostatočne kultúrni na to, aby takýto paškvil okamžite kategoricky odmietli.

A ja musím povedať, že som sa zmýlil, keď som predpokladal, že taký vynikajúci hudobník ako Oskar Rózsa nepotrebuje transparentnú kontrolu, aby to celé udržal vo funkčných medziach a nárokoch, ktoré sa kladú na našu posvätnú národnú hymnu. Jeho úlohou naozaj nie je „redefinovať“ ju, to mal štátny orgán už na začiatku kategoricky odmietnuť. A rovnako je nemysliteľné domýšľať si v nej nejaké nové symboly, ako o tom blúzni neznáma „občianka“ na skladateľovej sociálnej sieti. Tým skôr, že tento odklon od prirodzenej ľudovosti k údajnej "majestátnosti", od radikalizmu ku konzervativizmu, nie je vyjadrením vôle národa, ale svojvoľným, a preto neprijateľným zásahom hudobníka so snahou o sebapotvrdenie vlastnej geniality.

Ak sa Oskar Rózsa chce hrať na slovenského Hansa Zimmera (kde ho aj tak nejako vidím), tak by námety tejto skladby mohol použiť napríklad vo filmovej hudbe. Alebo si vziať inšpiráciu z Mikuláša Schneidera-Trnavského, ktorý z hymnickej piesne „Nitra, milá Nitra“ urobil veľkolepú symfonickú báseň „Pribinov sľub“. Prečo nie. Ale on dostal predsa úplne inú úlohu. Dostal úlohu vytvoriť dielko, ktoré svojou štylizáciou má fungovať ako národná hymna. A ja sa obávam, že takto fungovať nebude. Aby ste mi lepšie rozumeli, položím vám otázku, prečo takmer nikto z vás doteraz ani len netušil, že hymnu upravovali Ladislav Burlas či Alexander Moyzes. Pretože obaja majstri boli dostatočne pokorní na to, aby si uvedomovali, že tu nejde o nich, že hymna je viac ako jej inštrumentátor. V tomto prípade však ambície prevažovali nad pokorou, lebo Oskar Rózsa sa usiloval niečo predviesť a od začiatku strhával celú pozornosť na seba, nie na hymnu. Iste, nemôže za to len sám, pretože opozícia situáciu zneužila na nechutne demagogickú politickú kampaň, ale on to nezvládol a nezostal jej nič dlžen. Nemôže čakať, že sa s tým celá spoločnosť stotožní, ak najprv odkáže časti verejnosti, že tá hymna nie je pre nich, potom sa síce ospravedlní, ale o pár dní všetko odvolá a exhibicionisticky až hystericky vynadá všetkým kritikom tak vulgárne, že dielo skazy už len dorazí. To je rovnaké psychicky nevyrovnané správanie ako keď Dorota Nvotová podala druhému táboru ruku na zmierenie a hneď po sviatkoch začala besnieť, že ak to na námestiach nebude vyzerať ako v Gruzínsku, tak ste všetci slabosi.

Nuž, umelci, poviete si. Ale úlohou a funkciou hymny nikdy nebolo byť umeleckým dielom. Až na výnimky (ako je napríklad nemecká hymna, ktorú zložil Haydn alebo indická hymna, ktorú napísal Thákur) hymny nemajú významnejšiu umeleckú hodnotu. Z čisto praktických dôvodov si vyžadujú jednoduchosť. Agresívni obrancovia Rózsovho počinu, ktorí sa zavzdušňujú, ako im tečú slzy dojatia, ako strašne sú na neho hrdí a akí sú všetci jeho kritici protislovenskí, sa zasa raz prejavujú ako hlupáci, ktorí o pôvode a funkcii hymny nemajú ani poňatia a ktorí by nedokázali zaspievať ani jej dve slohy. No predovšetkým si neuvedomujú, že práve takýmto necitlivým prístupom ju zneucťujú.

A tak vyhlasujem – práve preto, že si našu národnú hymnu hlboko ctím ako posvätnú – že mojou štátnou hymnou zostáva táto:

A zatiaľ je ešte stále oficiálna, pretože platí zákon o štátnych symboloch s Burlasovým notovým zápisom ako prílohou. Ak sa chcete "dojať", zapnite si telenovelu, hymna nie je náplasť na vašu rozhádzanú psychiku. A už vôbec neviem, ako sa dajú dosiahnuť "zimomriavky na duši", ktoré z nej vraj mala ministerka kultúry Martina Šimkovičová. Ale možno mala na mysli inovať na pneumatikách svojej limuzíny, kým sedela v lóži vo filharmónii. Fakt som rozhnevaný, ako dokážu národniari vyrobiť z každého záchvevu vlastenectva triedny boj, ako ľahko dokážu vytvoriť ďalší front studenej občianskej vojny, ako dokážu zničiť posledný symbol, ktorý nás všetkých spájal. Vlastenectvo má byť inkluzívne, má sa napájať z rôznych, často aj protichodných zdrojov, ktoré dokáže uviesť do symbiózy a jeho hlavnou motiváciou je láska k rodnej zemi a jej obyvateľom, nie nenávisť ku všetkým, ktorí nie sú ako my. Teraz naozaj nepotrebujeme takéto rozbroje.

Kultúrna úroveň verejnej diskusie je zrkadlom kultúrnej úrovne národa. Preto apelujem na vládu, ak v nej ešte vládne zdravý rozum, aby tento experiment ponechala pre potešenie zberateľov podobných kúskov, prípadne aby túto verziu nenechala ako jedinú a oficiálnu. Lebo ak nedokážeme mať úctu už ani len k tej hymne a dupeme po nej tak necitlivo, že bez toho, aby sme rozumeli jej významu, zmeníme ju na paškvil, ktorý sa začína ako funerál a končí sa ako zvučka z Farmy, spejeme ako štát do záhuby.

 

---

 

„Oskar Rózsa je vynikajúci hudobný skladateľ, ktorý ma už neraz presvedčil, že má cit pre takéto veci. Nechajme odborníkov pracovať, a potom posúďme výsledok. Ale toto sme už my, typickí Slováci. Večne pochybujúci, maloverní, ubedákaní alebo (ako by to povedal Alexander Matuška), trochárski, rodiaci sa s opaskom na duši. Pred každou veľkou myšlienkou zaváhame, nič nedotiahneme do konca a zbabelo sa pýtame, na čo nám to bude, akoby sme neverili, že aj my môžeme vytvoriť niečo, čo nás presahuje. Zbavme sa toho. Tým skôr, že štátny symbol by mal stáť nad všetkými politickými prekáračkami,“ napísal Chmelár vo svojom statuse koncom októbra 2024.

 

 

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna