ZBYTOČNÁ PANIKA PRE HYMNU
"Šimkovičová ide meniť hymnu! Aj ministri za Hlas sú proti! Ďalší rozkol vo vládnej koalícii!" Takéto a podobné titulky zaplavili dnes médiá a sociálne siete. Aj na mňa sa od rána obracajú znepokojení ľudia, čo sa to vlastne deje a akým právom si niekto dovoľuje siahnuť na našu posvätnú pieseň. Nepoznám síce podrobnosti (a pri dvojici Šimkovičová - Machala nikdy nezaškodí zvýšiť pozornosť), ale aj tak by vás nemalo prekvapiť, že tieto hysterické výkriky nemajú nič spoločné s realitou. Žiadna hymna sa meniť nebude.
Úprava skladieb je úplne bežná vec. Väčšina ľudí netuší, že dokonca aj mnoho ľudových piesní sa stalo populárnymi vďaka tomu, že ich niekto zaranžoval. Pokiaľ ide o slovenskú národnú a štátnu hymnu, tá bola upravovaná niekoľkokrát bez toho, aby si to niekto všimol. Keď Janko Matúška vo svojom byte na Jozefskej ulici (v dnešnej reštaurácii Divný Janko, kde je aj pamätná tabuľa) písal začiatkom roka 1844 text piesne s vtedajším názvom "Prešporskí Slováci, budúci Levočania", jeho spolužiak Jozef Podhradský mu k tomu hral na gitare pesničku Kopala studničku alebo U studienky stála, čo sú dve textové verzie jednej melódie ľudovej piesne. Do nôt ju zaznamenal 16. marca 1844 August Horislav Krčméry.
Prvú zborovú úpravu tejto piesne urobil v roku 1864 (na počesť vzniku Matice slovenskej) Ján Levoslav Bella, ktorý ju zahrnul do svojho cyklu Slovenských štvorspevov pod názvom Už Slovensko vstáva. V roku 1905 upravil pieseň Nad Tatrou sa blýska pre spev a klavír Mikuláš Schneider-Trnavský. Ďalšiu inštrumentalizáciu slovenskej národnej hymny (rozpísanie skladby pre jednotlivé nástroje orchestra) ako súčasti česko-slovenskej štátnej hymny vykonal hudobný skladateľ Alexander Moyzes. No a dosiaľ posledné znenie upravil pri vzniku nezávislej Slovenskej republiky v roku 1993 profesor Ladislav Burlas. Spôsob, akým sa hymna hrá, sa však aj potom stretával v časti odbornej obce s kritikou (napríklad dirigent Anton Popovič). Naposledy svoj zámer prezentoval skladateľ a dirigent Oskar Rózsa, ktorý na projekte pracuje už od roku 2011 a ktorý bol teraz ministerstvom kultúry poverený, aby v spolupráci so Slovenskou filharmóniou upravil hudobnú zložku štátnej hymny. Svoje výhrady zhrnul takto: "Keď to nehrá inštrumentálne zdatný orchester, je to takmer dychovka s ubíjajúcimi činelmi na hranici komédie."
K úpravám však dochádzalo aj v textovej časti. Pôvodný text zmenil ako prvý Ľudovít Štúr, ktorý chcel byť podľa Jozefa Miloslava Hurbana opatrnejší, aby nedali Maďarom zámienku k zákazu ich činnosti. Preto zmiernil niektoré slová a namiesto "Zastavme ich, bratia!" napísal "Postavme sa, bratia!". Počas štúrovského povstania, keď sa pieseň často spievala a bola vytlačená pod názvom Dobrovoľnícka, však zasa pôvodný študentský apel "Kto jak Slovák chodí, nech knihy zahodí" zmenil na revolučnejšie "Kto slovensky cíti, nech sa šable chytí".
Slovenskú štátnu hymnu, ktorú spievali štúrovskí dobrovoľníci a s ktorou na perách umierali účastníci Slovenského národného povstania, z našich sŕdc a tradícií nemožno vytrhnúť. Je naším národným symbolom. Ale je v našom záujme, aby bola vyjadrená čo najdôstojnejšie a najveľkolepejšie. Ešte raz: kto nepozná rozdiel medzi inštrumentálnou úpravou a zmenou hymny, mal by si doplniť hudobné vzdelanie. Zaznamenal som dokonca rozčúlenie Petra Weissa, že o týchto veciach by sa vraj mala viesť "demokratická diskusia". Nikdy sa o takýchto formálnych a rýdzo odborných veciach neviedla verejná debata. Ani v roku 1993, keď hymnu upravoval muzikológ Burlas a Petrovi Weissovi to ako prvému podpredsedovi NR SR vôbec neprekážalo, dokonca pochybujem, že o tom vôbec vedel. A teraz všetci jačia ako zmyslov zbavení, akoby išli zmeniť samotnú melódiu alebo text.
Oskar Rózsa je vynikajúci hudobný skladateľ, ktorý ma už neraz presvedčil, že má cit pre takéto veci. Nechajme odborníkov pracovať, a potom posúďme výsledok. Ale toto sme už my, typickí Slováci. Večne pochybujúci, maloverní, ubedákaní alebo (ako by to povedal Alexander Matuška), trochárski, rodiaci sa s opaskom na duši. Pred každou veľkou myšlienkou zaváhame, nič nedotiahneme do konca a zbabelo sa pýtame, na čo nám to bude, akoby sme neverili, že aj my môžeme vytvoriť niečo, čo nás presahuje. Zbavme sa toho. Tým skôr, že štátny symbol by mal stáť nad všetkými politickými prekáračkami.
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna
