TRUMP JE VÝZVOU, KTORÚ SME STÁLE NEPOCHOPILI
Sledujúc reakcie európskych politických špičiek a väčšiny verejnosti na zvolenie Donalda Trumpa, mám sklony prepadnúť zúfalstvu, že nás čakajú ťažké časy. Prevládajú dva extrémne prístupy: démonizácia Trumpa a fascinácia Trumpom. Ani jeden nezodpovedá realite.
Začnem včerajším rozlúčkovým prejavom Kamaly Harrisovej, ktorým akceptovala výsledky volieb. Musím uznať, že v sebe niesol štátnické prvky a že si zaň zaslúži rešpekt. Táto veľkorysosť a viera v silu inštitúcií je dôležitá schopnosť demokratického politika, ktorej by márnomyseľný narcista Donald Trump jednoducho nebol schopný. Ale tento nedostatok sentimentu je zároveň prejavom machiavellistického politika, ktorého zameranie na výsledok tak veľmi odlišuje Donalda Trumpa od jeho protikandidátky z tábora Demokratov. Mnohí sklamaní ľavičiari a liberáli doteraz nepochopili, že Trumpa volili aj ľudia, ktorí ho otvorene neznášajú, ktorých iritujú jeho klamstvá, hulvátske správanie a megalomanské spôsoby. Ten pravý dôvod, pre ktorý ho volilo rekordné množstvo žien, hispáncov a afroameričanov (tradičné bašty elektorátu Demokratov), nespočíva v tom, že by ho milovali, ale v tom, že Kamala Harris ako predstaviteľka vládnuceho establishmentu im nebola schopná doručiť výsledky, kým Donald Trump oživil pravicový populizmus návratom k tradičným schémam, ktoré chceli voliči po dlhom čase počuť: k sľubom, že sa im bude žiť lepšie. Z hľadiska volebného úspechu je úplne jedno, či ich opil rožkom. Podstatné je, že im dal konečne nádej, ktorej sa Kamala Harrisová svojím strašením o ohrození demokracie nemohla ani len dotknúť.
No tu sa logika Trumpovho víťazstva končí a všetko ostatné sú ilúzie. Ten najväčší mýtus je predstava o Donaldovi Trumpovi ako o mierovom prezidentovi, lebo vraj nezačal žiadnu novú vojnu... Nuž, chcel by som všetkým uctievačom Trumpa (skôr ako ho kanonizujú) pripomenúť, že to bol on, kto eskaloval vojnu v Afganistane, pričom uvoľnil pravidlá, ktoré mali chrániť civilistov. Bol to on, kto zavraždením vysokého iránskeho predstaviteľa (na jeho priamy rozkaz, pričom takto bezohľadne sa správajú iba teroristi) takmer vyvolal vojnu s Iránom. Bol to on, kto zrovnal so zemou iracký Mosul, pod ktorého troskami zahynulo 40 000 ľudí. Bol to on, kto zlikvidoval medzinárodnú bezpečnostnú architektúru jednostranným odstúpením od INF a Zmluvy o otvorenom nebi. Nezabúdajme, že práve na základe týchto krokov sa dostali americké rakety bližšie k Rusku. Jeho fanúšikov, ktorí žijú v ilúzii, že zlepší vzťahy s Putinom, asi zarmútim, keď pripomeniem, že bol to zasa len on, kto vyhostil z USA najviac ruských diplomatov, rozšíril sankcie voči Ruskej federácii a akiste sa už zabudlo aj na to, že Ukrajinu vybavil americkými protitankovými raketovými kompletmi Javelin. Mohol by som pokračovať ďalej, napríklad ako uskutočnil raketový útok na Sýriu alebo ako posilnil v Izraeli ultrapravicových šialencov okolo Benjamina Netanjahua alebo ako inicioval vojenskú zmluvu USA so Slovenskom, ale nebudem jeho priaznivcov ešte viac traumatizovať.
Mnohí sa nádejajú, že ukončí vojnu na Ukrajine. Ale majú aspoň hmlistú predstavu o tom, ako to urobí a za akú cenu? Wall Street Journal už z prostredia Trumpovho tímu naznačil možný scenár. Washington sa dohodne s Moskvou, Kyjevom a Bruselom na zastavení bojov, zmrazení konfliktu a neutralite Ukrajiny. Bezpečnostné záruky poskytnú ukrajinskej vláde masívne dodávky zbraní. A kto ich dodá? Prekvapenie: my, Európania. Ešte chvíľu nám bude trvať, kým si uvedomíme, že stojíme na prahu obrovských zmien, ktoré sa dajú porovnať vari len s rokom 1985, keď Gorbačov pochopil, že ak nedôjde k zásadnej zmene, Sovietsky zväz skolabuje. A keďže potrebovali vyriešiť nahromadené problémy, sovietske politbyro rozhodlo, že už nebude dotovať lacnými surovinami svoje satelitné štáty nielen vo východnej Európe, ale napríklad aj na Kube (ktorá to pocítila najviac). Čo povedal Trump? V podstate to isté.
Jeho hlavné politické posolstvo, že Amerika tu už nebude pre nikoho zadarmo a že sa vykašle na príživníkov, oslovilo veľa voličov. Spojené štáty potrebujú zásadnú zmenu. Potrebujú vyriešiť svoje vlastné problémy, potrebujú vyriešiť štátny dlh, potrebujú vyriešiť migráciu. A Trump to chce vyriešiť na úkor svojich európskych spojencov. Ak si uvedomíme dôsledky, mohol by to byť dostatočný dôvod na paniku, lebo to znamená, že sa môžeme ocitnúť v podobných problémoch ako po roku 1989, keď sa zo dňa na deň zrútili východné trhy. Globalizácia je v troskách. Trump chce chrániť svoj trh, čo bude mať za následok recipročné clá, obchodné vojny a následnú stratu západných trhov. Lenže aj tie východné trhy chcú k nám hlavne dovážať, nič od nás nepotrebujú. Tentoraz to však môže byť ešte horšie. Na rozdiel od roku 1989 máme obrovské dlhy a nemáme vlastnú ekonomiku. Inými slovami, Miloš Jakeš sa cítil ako kôl v plote, no dnešným vládcom nepatrí ani len ten plot.
Niekto by túto pekelnú situáciu mohol považovať za príležitosť na totálny reštart. Lenže to by sme museli mať elity, ktoré sú schopné takto uvažovať. Namiesto toho sme svedkami tragikomických situácií, keď tí, ktorí nás ešte včera strašili Trumpom, dnes navrhujú ako obranu pred ním presne to, do čoho nás tlačí (sic!). Nielen Káčer, Valášek, Bátor a celá progresívna suita, ale aj Macron, Scholz a ostatní európski lídri zrazu vykrikujú, že musíme na jeho zvolenie zareagovať tak, že zvýšime našu zodpovednosť, a to tak, že nebudeme vynakladať na vojenské výdavky dve percentá HDP, ale najmenej tri, čo tri, radšej štyri alebo rovno päť!
Hystéria, ktorá zachvátila Európu, spôsobila, že Trump ešte ani nezasadol do kresla prezidenta USA a už sa v dôsledku jeho zvolenia rozpadla vláda v Nemecku, lebo koaličná FDP odmietla zrušenie dlhovej brzdy na "oživenie nemeckého hospodárstva". Pod touto frázou sa však neskrývajú dotácie pre domáce firmy alebo zvýšenie platov štátnych zamestnancov. Scholz žiadal ministra financií Lindnera (predsedu FDP) o zrušenie dlhovej brzdy preto, aby mohol naďalej financovať vojenskú pomoc pre Ukrajinu. Prepytujem sociálnodemokratický kancelár ho odvolal napriek tomu, že Lindner ešte predtým navrhoval predčasné voľby, do ktorých by mohli vládnuť spoločne, lebo uprednostnil zasielanie zbraní Ukrajine pred stabilitou vlády a krajiny, čo je až šialené. No aj zo zdravice nášho prezidenta Pellegriniho Donaldovi Trumpovi mi takpovediac odpálilo dekel: "Potvrdzujem, že Slovensko zostáva spoľahlivým a zodpovedným partnerom v Severoatlantickej aliancii." A to má byť čo? Prísaha pioniera? Salutovanie miestodržiteľa kolónie imperátorovi, že všetky jeho požiadavky na zbrojenie bez reptania vykonáme? Znelo to ako "Úlohy siedmej päťročnice a XVI. zjazdu KSČ čestne splníme!" Lebo toto bolo všetko možné, len nie štandardná gratulácia suverénnej hlavy štátu. Veď z NATO chcel odísť Trump, nie Slovensko.
Nič sme nepochopili. Áno, Európa sa musí zmeniť. Ale nie tak, že bude ešte dôslednejšie sledovať globálne záujmy a napĺňať globálne ciele Spojených štátov, ale že začne konečne hľadať vlastnú cestu hodnú jej falošného prívlastku "mierový projekt". Falošného preto, lebo Európska únia nikdy mierovým projektom nebola. Keď v roku 1950 vtedajší francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman predniesol svoju slávnu deklaráciu (čo sa považuje za začiatok zjednocovania Európy ako "mierového projektu"), Francúzsko viedlo brutálnu koloniálnu vojnu v Indočíne. Keď bola v roku 1957 podpísaná Rímska zmluva, Francúzsko viedlo ďalšiu brutálnu koloniálnu vojnu v Alžírsku. Dokonca aj po skončení prvej fázy studenej vojny v roku 1989 Európa nasadzovala vojenskú silu oveľa častejšie ako napríklad Čína, neustále propagandisticky obviňovaná, že je hrozbou pre mier. EÚ sa kontinuálne militarizuje, naposledy vytvorením organizácie s orwellovským názvom Európsky mierový nástroj, ktorá však nemá s mierom nič spoločné, keďže koordinuje výrobu a obchod so zbraňami. Napriek tomu si naďalej predstavujeme, akí sme jedinečne mierumilovní, pričom tento obraz označila za falošný aj prestížna organizácia SIPRI (Štokholmský medzinárodný inštitút pre výskum mieru) vo svojej minuloročnej správe.
Odpoveď na to, čo sa deje vo svete, by mala byť úplne opačná. Európska únia by mala podporovať nevojenské nástroje zvyšovania bezpečnosti ako napríklad posilňovanie stability v blízkom zahraničí. EÚ však namiesto toho urobila presný opak: znížila rozvojovú pomoc a zvýšila vývoz zbraní do konfliktných oblastí. Namiesto toho, aby sme posielali krajinám severnej Afriky a Blízkeho východu ekonomickú, sociálnu a environmentálnu pomoc - aby sme zastabilizovali ich ekonomiky a urobili z týchto krajín miesto, kde sa dá dôstojne žiť a odkiaľ nemusí nikto utekať - sme pomáhali vojensky rozbiť tieto regióny, zaplavili sme ich zbraňami a spôsobili masívnu vlnu utečencov. Najvarovnejším príkladom je Líbya, s ktorou mala EÚ dohodu o zadržiavaní utečencov, no my sme namiesto toho pomohli tento štát zničiť a rozbiť, čím sme ochromili všetky jeho funkcie.
Musíme sa naučiť myslieť inak. Predstava, že naše problémy vyrieši masívne zbrojenie, je hlúpa a nebezpečná. Počas tzv. horúčkovitého zbrojenia v osemdesiatych rokoch zaplavili oba tábory studenej vojny svet takým množstvom zbraní, ktoré by zničili aj dvadsať zemegúľ. Bolo to úplne zbytočné a svet s toľkými zbraňami nebol bezpečnejší, práve naopak. Ja nehovorím, koľko máme dávať na obranu - či to má byť pol percenta HDP alebo jedno, dve či tri - pretože neexistujú žiadne relevantné analýzy, ktoré by to zdôvodňovali. Podstatné je, aby sme sa opierali o fakty a reálne potreby štátu, nie o obchodné záujmy zbrojárskych firiem. A Donald Trump je predovšetkým obchodník. Myslieť si, že s ním môžeme zohrať rovnocennú partiu, keď tu budú mútiť vodu mysliteľskí géniovia s heslom "Slovensko na prvom mieste" a budú sa snažiť napodobňovať nielen jeho politiku, ale aj jeho prejav a gestá, je strašne primitívna stratégia. Je nevyhnutné, aby sa v Európe dostali nielen k slovu, ale aj k moci realistickí politici. Ale spoločný postup je kľúčový. Inak budeme takí nezávislí, že od nás nebude závisieť vôbec nič.
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna
