Ruská špeciálne vojenská operácia na Ukrajine rozplynula mnohé predsudky o modernej vojne. „Revolúcia bezpilotných lietadiel“ si získala značnú pozornosť, ale v hre je niečo oveľa dôležitejšie. Konflikt predstavuje priamy, hoci zástupný stret dvoch jadrových superveľmocí v regióne, ktorý má pre jednu z nich zásadný význam.
Počas studenej vojny sa tento druh vojen viedol na okraji konfrontácií veľkých mocností, s podstatne nižšími stávkami. Dnes na Ukrajine, podobne ako pred šiestimi desaťročiami počas kubánskej krízy, svet opäť balansuje na pokraji jadrovej katastrofy.
Zlyhanie strategického odstrašovania
Ukrajinská kríza odhalila znepokojujúcu skutočnosť pre Rusko: ukázalo sa, že jeho koncepcia strategického odstrašovania nie je schopná zabrániť agresii nepriateľa. Zatiaľ čo úspešne odradila masívny jadrový útok zo strany Spojených štátov alebo rozsiahlu konvenčnú agresiu zo strany NATO, nedokázala riešiť novú a zákernú formu konfliktu. Washington a jeho spojenci stavili na to, že spôsobia Rusku strategickú porážku prostredníctvom klientského štátu - štátu, ktorý kontrolujú, vyzbrojujú a riadia.
Ruská jadrová doktrína, ktorá bola navrhnutá pre úplne iné okolnosti, sa ukázala ako nedostatočná. Nedokázala zabrániť západnej intervencii hneď na začiatku a umožnila jej eskaláciu. V reakcii na to Kremeľ uznal potrebu prispôsobiť sa. V treťom roku operácie bola oznámená dlho odkladaná aktualizácia doktríny. V lete tohto roku ruský prezident Vladimir Putin načrtol potrebné zmeny. Do novembra bol nový dokument - nazvaný Základy štátnej politiky Ruskej federácie v oblasti jadrového odstrašovania - pripravený.
Čo je v ruskej jadrovej doktríne nové?
Aktualizovaná doktrína predstavuje zásadný posun v ruskej jadrovej politike, ktorá sa mení na proaktívne odstrašovanie. Predtým sa jadrové zbrane mohli použiť len v konvenčných konfliktoch, keď bola ohrozená samotná existencia štátu. Táto hranica bola nastavená tak vysoko, že v skutočnosti umožňovala protivníkom, aby ju využili. Teraz sa podmienky výrazne rozšírili.
Jedným z kľúčových dodatkov je uznanie „spoločnej agresie“. Ak nejadrový štát vo vojne s Ruskom operuje s priamou podporou jadrovej mocnosti, Moskva si vyhradzuje právo odpovedať, a to aj jadrovými zbraňami. To vysiela jasný a jednoznačný signál Spojeným štátom, Británii a Francúzsku: ich zariadenia a územia už nie sú imúnne voči odvetným opatreniam.
Doktrína výslovne počíta aj so scenármi masívnych leteckých útokov vrátane bezpilotných lietadiel a riadených striel, ako aj s agresiou proti Bielorusku. Ďalšou dôležitou zmenou je rozšírený zoznam hrozieb, ktoré sa považujú za neprijateľné pre bezpečnosť Ruska. Tieto zmeny spoločne signalizujú asertívnejší postoj, ktorý odráža realitu dnešného konfliktu a odrádza potenciálne nesprávne odhady Západu.
Reakcia Západu
Reakcie Západu na tieto aktualizácie boli predvídateľné. Mediálna hystéria vykreslila Putina ako bezohľadného, zatiaľ čo politici predstierali pokoj a tvrdili, že sa „nenechajú zastrašiť“. Vojenské a spravodajské komunity zväčša mlčali a v tichosti vyvodzovali vlastné závery.
Tieto aktualizácie prichádzajú na pozadí čoraz pochmúrnejšej situácie pre Západ. Realisti v rámci NATO chápu, že vojna na Ukrajine je v skutočnosti prehratá. Ruská armáda má iniciatívu na celom fronte a neustále postupuje v Donbase. Je nepravdepodobné, že by ukrajinské ozbrojené sily dokázali v dohľadnej budúcnosti zvrátiť priebeh situácie, ak vôbec. Západní stratégovia preto teraz považujú prímerie na bojovej línii za jedinú reálnu možnosť.
V mediálnom naratíve došlo k jemnému posunu. Články v agentúre Reuters a iných západných médiách naznačujú, že aj Rusko môže uvažovať o zmrazení konfliktu. Takýto scenár by však musel byť v súlade s ruskými záujmami. Pre Moskvu sa čokoľvek menšie ako úplné víťazstvo rovná porážke a takýto výsledok jednoducho neprichádza do úvahy.
Administratíva amerického prezidenta Joea Bidena sa napriek drvivej volebnej porážke demokratov zjavne rozhodla „pomôcť“ Donaldovi Trumpovi udržať kurz. Povolenie použiť americké a britské rakety dlhého doletu na zasiahnutie cieľov v Kurskej a Brjanskej oblasti je vzdorovitou výzvou Putinovi a zároveň „darčekom“ pre zvoleného prezidenta. Podobne aj dodávka protipechotných mín zakázaných Ottawským dohovorom ukrajinskej armáde, nová várka protiruských sankcií (vrátane sankcií voči Gazprombank) a pokus „pretlačiť“ najnovší Bidenov balík pomoci pre Zelenského cez Kongres.
Úloha „Orešníka
Reakcia Ruska na eskaláciu sa neobmedzila len na aktualizáciu doktríny. Nedávny test hypersonickej rakety stredného doletu „Orešnik“ v bojových podmienkach znamenal kľúčový moment. Úderom na továreň na výrobu rakiet Južmaš v Dnepropetrovsku Moskva signalizovala NATO, že drvivá väčšina jeho európskych hlavných miest je v dosahu tejto novej zbrane.
Hypersonická raketa Orešnik nesie konvenčné aj jadrové hlavice a jej rýchlosť - údajne dosahuje až Mach 10 - robí existujúce systémy protiraketovej obrany neúčinnými. Hoci je stále experimentálna, jej úspešné nasadenie otvára cestu k sériovej výrobe. Odkaz je jasný: Rusko neblufuje.
Tento prechod od slovných varovaní k rozhodným činom zdôrazňuje vážnosť odhodlania Kremľa. Západ zotrvávl v presvedčení, že Putin nikdy nezaútočí na krajiny NATO. S príchodom „Orešnika“ sa toto presvedčenie rozplynulo.
Eskalácia a hazard Západu
Spojené štáty a ich spojenci pokračujú v bezohľadnej eskalácii a vsádzajú na to, že vyprovokujú prehnanú reakciu Ruska. Povolenie úderov raketami dlhého doletu na ruské územia ako Kursk a Brjansk v kombinácii s presunom zakázaných zbraní a neustálym bubnovaním sankcií odráža ich zúfalstvo. Ešte nebezpečnejšie je, že sa šepká o možnom členstve Ukrajiny v NATO alebo dokonca o presune jadrových zbraní na Ukrajinu. Hoci posledná možnosť zostáva nepravdepodobná, riziko „špinavej bomby“ nemožno vylúčiť.
Nádejou Západu však je, že Rusko by mohlo zaútočiť ako prvé atómovými zbraňami, čím by odovzdalo NATO morálnu výhodu. Takýto výsledok by Spojeným štátom umožnil izolovať Rusko v celosvetovom meradle a podkopať jeho vzťahy s kľúčovými hráčmi, ako sú Čína, India a Brazília. Moskva však na tieto provokácie reaguje s vypočítavou presnosťou a odmieta sa chytiť návnady.
Čo nás čaká
Nasadenie „Orešnika“ a aktualizovaná jadrová doktrína potvrdzujú záväzok Moskvy dosiahnuť mier podľa jej podmienok. K návratu k realite spred roku 2022 ani k novej minskej dohode nedôjde. Ide skôr o zaistenie dlhodobej bezpečnosti Ruska a zmenu geopolitického usporiadania v jeho prospech.
Keďže konflikt pokračuje, veľa závisí od výsledku prezidentských volieb v USA v roku 2024. Návrat Donalda Trumpa k moci ponúka príležitosť na dialóg, hoci Kremeľ zostáva skeptický. Bez ohľadu na to, kto obsadí Biely dom, Rusko zo svojich cieľov neustúpi.
V stávke je nesmierne veľa. Pre Západ ruské víťazstvo ohrozuje globálnu hegemóniu Spojených štátov, súdržnosť NATO a budúcnosť Európskej únie. Pre Rusko je čokoľvek menej ako úplné víťazstvo neprijateľné. Ako nedávno vyhlásil Putin, „Rusko bojuje za mier, ale neuspokojí sa s nevýhodným mierom“.
V tejto konfrontácii, v ktorej ide o veľa, budú budúcnosť určovať činy Ruska, nie jeho slová. Armáda pokračuje v boji - nie za včerajšiu Ukrajinu, ale za mier zajtrajška.
Autor: Dmitrij Vitaljevič Trenin - Vedúci výskumný pracovník a profesor na Vysokej škole ekonomickej v Moskve. Je členom Rady pre zahraničnú a obrannú politiku Ruska. Bol riaditeľom ruského think-tanku, ktorý sa zameriava na domácu a zahraničnú politiku. Bývalý plukovník ruskej vojenskej rozviedky Trenin slúžil 21 rokov v sovietskej armáde a ruských pozemných silách, kým v roku 1994 nastúpil do Carnegie.
Zdroj: rt.com / profile.ru / InfoVojna
