Pôsobenie Cyrila a Metoda a nasledovníkov ich učenia na území naddunajských Slovenov, označovanom dnes ako Veľká Morava, bolo vcelku kratučké. Po pár desaťročiach činnosti na sklonku 9. storočia ich stihol na chvíľku osud, aký oni sami určili predtým „pohanom“ – vyhnanie, otroctvo a nevoľníctvo.
Po vyhnaní byzantských kňazov, ktorí pod krutými trestami predtým sami boli zakázali pôvodné slovanské obradoslovie a pôvodné zvykové právo, sa na Slovensku a Morave na celé storočie slobodne obnovili staré slovanské panteistické zvyky.
Ďalšia vlna kresťanstva bola už západná – katolícka, čo ostalo dodnes. Štefanský kult ostal po tisíc rokov akýmsi pomysleným kultúrnym svetlom tyranie, ktorej slnkom mal byť jednotný uhorský štát. Až v devätnástom storočí sa obnovil zmýtizovaný cyrilometodský kult, ktorý mal v hybridnom duchu staro-novozákonného kresťanstva pozdvihnúť najväčší veľkonárod Európy – Slovanov – v predstave jednotnej ideológie. Táto falošná predstava duchovného Slovanstva, v skutočnosti – predstava milej totality invázneho biblického náboženstva v jeho byzantskej podobe – pretrvala dodnes – a to aj v nejednoznačnom sviatku Cyrila a Metoda, ktorý niektorí slávia, iní želejú.
Cyrilometodský kult je postavený na rade mystifikácií, z časti nepravdivých a z časti zavádzajúcich. Tvrdenie, že Konštantín a Metod priniesli slovanskú kultúru v staroveku je podobné, ako že Marx, Engels a Lenin priniesli Slovanom kultúru v novoveku. Toto tvrdenie je odôvodniteľné len a len v podmienkach príslušného dominantného ideologického vplyvu, napríklad aj nátlakom v civilnom živote občanov – s pomocou „povinných sviatkov“. Tento široký, mediálno –politický nátlak, sa v tomto prípade prejavuje aj tlakom cirkvi na vedecké odbory, čo sú ním ohýbateľné, ako je napríklad história.
Už odborníci z etnológie by mohli svedčiť, a aj svedčia, že Slovania mali kultúru aj pred Cyrilom a Metodom a to – pôvodnú duchovnú kultúru. Ani polopravdy – napríklad s privezeným písmom – dnes už nestačia na svätenie byzantských kňazov. Samotné písmo v žiadnom prípade nie je kresťanským vynálezom, už za čias Cyrila a Metoda prisudzovali vynález písma pohanským národom. Konštantínovo hlaholské písmo bolo zostavené z už jestvujúcich, predchádzajúcich vzorov.
Naddunajskí Sloveni hlaholiku, ani z nej a latinky vyvinutú cyriliku nepoužívajú, používame „pohanskú“ latinku. Avšak v tomto ohľade treba uznať Konštantínovi jeho azda jediný nesporný prínos – aj keď i ten poniektorí spochybňujú, a to – jazykovedný. Nie je to však tak, že by Slovania predtým písmo vôbec nepoužívali. Tak, ako mali zvykové právo, ktoré im dobre slúžilo, tak mali aj nejaké záznamy. Ich podoba neprešla cyrilometodskou „kultúrnou revolúciou“. V samotnom pozývacom liste Rastislava je zmienka o tom, ako sa Slovania skláňajú nad akýmsi znakovým písmom. K tomuto by sme mohli dodať, že Slovania, a aj iní, sa dodnes skláňajú a hádajú nad tisíckami strán iného – biblického písma a taktiež nad ním nedospeli k všeobecnému uspokojeniu. A že znakové písmo Číňanov je po tisícročia nositeľom bohatej čínskej kultúry.
Slovania pred Cyrilom používali aj písmená hláskovej abecedy. Cyrilometodská hlaholika sa medzi ľud samozrejme nedostala a zostala len písmom obradovým (liturgickým), a právnym (aparátnickým). A ešte – bola ňou zapísaná cyrilometodská (moravsko-panonska) legenda. Že pôvodné slovanské duchovno v nej zobrazované nebolo, o tom málokto pochybuje. Cyrilometodské písmo poslúžilo hlavne na potlačenie pôvodných slovanských zvykov a obradov biblickým náboženstvom.
Konštantín ako správca byzantskej knižnice je pre tento knižničný úrad dodnes v rámci cirkvi asi oprávnene, celkovo však skôr nadnesene označovaný za filozofa. Jeho ťaženie proti pôvodnému duchovnu Slovanov a zotročovanie pohanov Súdnym zákonníkom pre ľud predstavovalo duchovný prevrat, z ktorého sa slovanský svet vo svojej prírodnej filozofii dodnes nespamätal. Ak by sme mali na Konštantína vzhliadať ako na filozofa , tak pri obraze cyrilometodskej legendy, podľa ktorej ťal do posvätného duba, čo ho i dal vypáliť, by pôsobil skôr ako náboženský fanatik. Podľa legendy svojich žiakov Konštantín tvrdil, že drevo z posvätného stromu je dobré len na oheň. Cyrilometodský prevrat, ktorý neskôr pokračoval aj plienením v Čechách, sa podobal viac na dianie v islamskom štáte, než ako na akési všeobecné vzdelávanie slovanského ľudu. Toto je naozaj príkra mystifikácia.
Ak by sme mali „Konštantína-filozofa“, ako ho označujú vyznávači jeho kultu, porovnať napríklad s Konfuciom, ktorý pohanské obrady zušľachtil do celostnej (holistickej) podoby, tak Cyril bol skôr pravým opakom holistickej filozofie. On spoločnosť nie spojil, ale naopak – rozdelil, čo vyústilo do prenasledovania, mučenia a zotročovania podstatnej zložky do vtedy slobodných občanov, ktorí sa odmietali vzdať pôvodného duchovna. Nie je dochovaná jediná zmienka, že by sa niekedy svojimi „filozofickými dišputami“ blysol aj mimo vyhraneného monoteistického sveta, napríklad v panteistickej spoločnosti. Tú azda len odprevádzal v reťaziach a plameňoch. Kritik by ho mohol označiť za jednookého kráľa medzi slepými. Či Slovákom a Moravanom štátoprávne pomohol cyrilometodský prevrat, tak to je skutočne na zváženie. Niektorí to považujú skôr za kliatbu.
Nástup stredovekých cirkevných štátov síce bol zjavný a miestne sa dá usúdiť, že v tej dobe akoby nezvratný, ale čo my s tým dnes máme, prečo máme sláviť aparátnikov, ktorý na dvadsať rokov zaviedli „kresťanstvo“ byzantského rítu a na tisíc rokov predznamenali spôsob šírenia biblického náboženstvo, ku ktorého násilnej tradícii sa v konečnom dôsledku nehlásime? To nie je koleso, desiatková sústava, spoločenské tri groše, štyri živly, právo, založené na zvykovom a rímskom, volebný spôsob a snemy, ktoré mali už Sloveni v čase pôvodného duchovna, nie je to ani nič iné, bez čoho by si mnoho občanov dnes nevedelo predstaviť dobrý život. Písmo bolo pred cirkevným prevratom a bez ťažkostí slúži v mnohých podobách aj po páde cirkevnej diktatúry.
Áno, odpor voči západnej ríši, Germánom, presnejšie Frankom, je v ohľade spolupráce s byzantskými aparátnikmi viditeľný. To je ako dnes bojovať proti západu s východom. Dodajme len, že „pohanský“ kmeňový zväz pod vedením Sama bol v tomto smere dejinne úspešnejší, a to bez pomoci cudzej ríše. Vyhladzovacia vojna franských katolíkov voči slovanským „pohanom“ , teda Slovanom pôvodného vyznania, bola v tej dobe už dejinnou skutočnosťou (Pohanské povstania Slovanov – 2.časť).
Ak by aj bola cyrilometodská prevratová misia u nás prvou kresťanskou, čo teda určite nebola, tak z tohto hľadiska ostáva pre väčšinu slobodných občanov cyrilometodský kult len teóriou menšieho zla. Menšie zlo sa nestáva dobrom. Ak menšie zlo narastie, stáva sa zlom väčším. A to sa stalo hneď po zavedení cyrilometodského zákonníka. Telesné tresty, zotročenie, zhabanie majetku, odrezanie nosa, palicovanie a ďalšie tresty cyrilometodského zákonníka sú dokázateľnou skutočnosťou, ktorú žiakom základných škôl, ale v podstate i celej verejnosti „zodpovedné“ kruhy taja. Byzantskí agenti ustanovili súdny zákonník, podľa ktorého Slovanov pôvodného duchovna mrzačili, predávali do otroctva, keďže to nebolo isteže dobrovoľné, a mnoho ľudí sa zákonite bránilo, určite ich aj zabíjali… Argument, že vtedy bola taká doba , neobstojí. Historicky áno, historicky vzaté to chápeme, ale filozoficky a politologicky to odmietame, to nemôže byť vzor dnešného správania. To treba oddeliť. Vtedy síce bola taká doba, ale „takodobáči“ to môžu tvrdiť aj o druhej svetovej vojne a v tom prípade im za svätenie „takej doby“ hrozia okovy.
Skutočný duchovný vzor je nadčasový. Napríklad Buddha a ani Ježiš takýto zákon nestanovili. Hysterické zovšeobecňovanie prírodných filozofií do jedného pohanského mecha ani dnes nemá žiadnu mediálnu protiváhu. Cyrilometodský kult má blízko ideologiám stavovských spoločností, ktoré sú v rozpore s demokraciou. Je udržateľný len v podmienkach mediálnej neslobody a školstva riadeného v duchu vatikánskych zmlúv. Teda zmlúv s nedemokratickým, teokratickým štátom. Oveľa bližšie ku slovanským duchovným koreňom má slovanská rodová demokracia, časovo mnohonásobne úspešnejšia, ako cyrilometodská doba. Je veľká škoda, že verejnoprávne médiá sú stále v područí propagandy, ktorá nedovoľuje rozpravu o slovanských duchovných koreňoch. A tak nám ostáva dnes – na domnelý sviatok , okrem práva na národný smútok – ešte aj nesporné právo na vlastný názor. A na vlastné, vedomé nazeranie.
Žiarislav
Zdroj: rodnacesta.sk
