Líder Progresívneho Slovenska Michal Šimečka si po stretnutí opozičných strán spokojne zarepoval - „Potrápime vládu... strpčíme jej život!“ – pričom konštatoval, že opozícia je na jednej lodi. Nuž, užite si to, pán predseda, na jednej palube s Matovičom, Pročkom, Galkom, Hlinom a Cigánikovou, lebo takýmito a podobnými vyjadreniami iba dokazujete, že s tou matovičovskou deštruktívnou mentalitou máte veľa spoločné a že nie ste zrelý na vedenie štátu. Ono je to smutné, lebo konštruktívnu opozíciu, ktorá kontroluje vládu, potrebuje každý demokratický štát ako soľ, lenže táto zostava pirátov na deravej bárke (ako som už na to upozornil) po prvý raz neubezpečila verejnosť, že chce byť konštruktívnou, ale tvrdou, nemilosrdnou a nekompromisnou – to znamená demagogickou a deštruktívnou. Dokazuje to od prvej chvíle až úsmevným spôsobom, keď napríklad poslanci OĽaNO kritizujú nominantov Smeru a Hlasu na ministrov, z ktorých každý je o niekoľko tried lepší ako tá katastrofa, čo nám tu tri a pol roka vládla.
Podobne sa správajú aj mainstreamové médiá. Ešte ich neprešlo to strašenie „dezinfoscénou“, ešte stále nepochopili, prečo strácajú raketovým tempom čitateľov, poslucháčov a divákov, a tak sa asi sami budú musieť stať marginálnou alternatívou, aby im konečne došlo, že bez sebareflexie a úcty k ľuďom to nepôjde. So zmiešanými pocitmi znechutenia a pobavenia som sledoval, aké špekulácie rozvíjajú okolo výberu nového šéfa diplomacie. Vraj Smer nevie nájsť ministra zahraničných vecí, lebo nikto pre neho robiť nechce, hlásili unisono od Denníka N až po prepytujem Pravdu, od TV JOJ až po RTVS... Boli to, samozrejme, táraniny. V skutočnosti bolo uchádzačov viac než dosť a niektorí sa dokonca ponúkali sami. V tom určite problém nebol. Vo vnútri strany však prebiehal spor o to, či obsadiť túto funkciu ako zvyčajne kariérnym diplomatom alebo ju ponúknuť politikovi. Robert Fico trval na tom, že to musí byť politik a napokon si túto predstavu presadil.
Som rád, že to tak dopadlo (dôvody som vysvetlil už pred niekoľkými dňami) a osobitne som rád, že túto funkciu po dlhšom zvažovaní napokon prijal Juraj Blanár. Obídem teraz nechutné útoky, ktorými ho vystavili nielen médiá, ale aj niektorí bývalí šéfovia diplomacie preukazujúc tak nielen nedostatok diplomatického taktu, ale aj tej okázalej slušnosti, ktorou sa tak radi a falošne vystatujú. Poviem len, že všetky pochybnosti o ňom sú vysoko účelové a stoja na vode, o čom som sa už neraz osobne presvedčil. Juraj Blanár dokáže sám formulovať veľmi jasné a hodnotovo zorientované zahraničnopolitické postoje, má dar diplomatického vystupovania, skúsenosti s vedením Zahraničného výboru NR SR i reprezentáciou štátu na poste podpredsedu NR SR a na to ostatné bude mať predsa diplomatický servis. Je to niečo podobné, ako keby niekto ministrovi zdravotníctva vyčítal, že nie je špičkový chirurg a ministrovi kultúry vyhadzovali na oči, že nenapísal nijaký bestseller. Ale člen vlády má byť predovšetkým šikovný manažér, ktorý o svojom rezorte rozhoduje politicky. Takže to kvílenie namyslených natoidných diplomatov, že bez nich sa nikto neobíde, je mimoriadne falošné. Opozícia môže prskať, koľko chce, ale túto časť úlohy zvládla formujúca sa vládna koalícia veľmi dobre.
Čo ma však znepokojuje, je úplne zbytočný konflikt o Rudolfa Huliaka, ktorý rozohralo zoskupenie Smer – Hlas – SNS. Je to vojna, ktorú koalícia vôbec nepotrebuje, pretože nemôže bojovať na všetkých frontoch. Akoby zabudla, prečo vznikla a nedokázala si ujasniť priority. Dnes je dôležité vysporiadať sa s politickými think-tankmi, nie s environmentálnymi občianskymi združeniami. Sú to organizácie ako Globsec, SFPA, Memo 98, IVO a iné, ktoré podkopávajú pozíciu Slovenskej republiky, nie ochranári. Ak sa stále ešte kandidát na ministra životného prostredia Rudolf Huliak pýta, koho zaujíma ochrana korytnačiek alebo mokradí, tak ja vravím, že mňa áno a verím, že nás je veľa. Ak sa pán Huliak ako člen prezídia Slovenskej poľovníckej komory zaujíma iba o poľovnú zver, mal sa uchádzať o ministerstvo pôdohospodárstva a dať pokoj rezortu, o ktorého hlavnú agendu – ochranu prírody – zjavne nemá záujem. No aspoň vedenie tradičnej SNS by mohlo pochopiť, že súčasťou zdravého vlastenectva, národniarstva a konzervativizmu je aj potreba chrániť prírodné dedičstvo Slovenska, a nie zapredať ho obchodu s drevom a inými surovinami.
Mrzí ma, že na demagógiu o „mimovládkach prisatých na štát“ naletelo toľko príčetných ľudí. Keby mali o tejto problematike aspoň základný prehľad, vedeli by, že napríklad Greenpeace je jednou z mála organizácií na svete, ktorá neprijíma žiadne dotácie od štátu, politických strán a priemyselných spoločností, peniaze dostávajú len od individuálnych darcov. Podobne Huliakov útok na Bratislavské regionálne ochranárske združenie prezentovaný ako „senzačné odhalenie“ bol plný podpásových klamstiev. Je mi ľúto, že na ne naleteli aj niektorí seriózni politici. Nejde len o to, že väčšinu finančných prostriedkov dostáva BROZ z medzinárodnej súťaže projektov, ktorú vypisuje Európska komisia. Ide najmä o to, že ani tých vykričaných 55 miliónov v rámci dofinancovania nezískalo Bratislavské regionálne ochranárske združenie samotné. Je to suma, ktorá zahŕňa aj jej partnerov doma (štátne, vedecké a verejné inštitúcie) a v zahraničí (Maďarsko, Rakúsko, Česko). Na tomto mieste sa však nechcem venovať tejto téme podrobne, koho zaujíma argumentácia a odpoveď BROZ na zákerné útoky pána Huliaka, nájde ju TU.
Aby som však bol aj pozitívny – včerajší duel Rudolfa Huliaka s novým podpredsedom Európskeho parlamentu Martinom Hojsíkom na TA3 priniesol aj príjemné prekvapenie. Pán Huliak snáď po prvý raz nekričal, debata bola o poznanie konštruktívnejšia, hrany sa obrusovali a na niektorých postojoch by sa dal stavať aj posun v diskusii. Nájsť prienik medzi progresivistickým fanatizmom Martina Hojsíka, ktorý si dáva k statusom pioniersku mriežku #VždyPripravený a paranoidnými myšlienkovými pochodmi Rudolfa Huliaka, ktorý vykrikuje, že klimatická zmena je „nástroj globalizmu na presadenie komunizmu s feudálnou mocou“ sa zdá byť nadľudská úloha. Takéto choré úvahy, ktoré popierajú základné vedecké poznatky, manipulujú s nevedomosťou ľudí a stavajú na rovnakú úroveň exaktné vedecké dôkazy s blúznivými fantazmagóriami, odmietam akceptovať ako východisko racionálnej diskusie. Ak chce niekto tvrdiť, že Zem je plochá a že nás ovládajú veľjaštery, nemôže od nás žiadať, aby sme to akceptovali ako rovnocenný „iný názor“ – od tých trpezlivejších môže žiadať maximálne priestor, v ktorom by to mohol dokázať. Ale nikto odo mňa nemôže žiadať, aby som strácal čas s pomätencami.
Akceptujem, že Očová má po „veľkej ozdobe Uhorska“ Matejovi Belovi aj „veľkú ozdobu krajnej pravice“ Rudolfa Huliaka, že tento pán pozbieral hlasy kotlebovcov na Podpoľaní, že práve táto extrémna časť politického spektra mu v týchto dňoch vyjadruje najsilnejšiu podporu a oddanosť, že pohasínajúcu hviezdu Štefana Harabina nahrádza vychádzajúca hviezda Rudolfa Huliaka, že časti slovenského publika imponuje táto prečudesná zmes faktov, poloprávd, klamstiev, hlučného správania a siláckych rečí, ale mne tento guláš nechutí a nikdy chutiť nebude. A každý, kto rezignoval na racionálne myslenie, nevie ovládať svoje emócie a fičí na historkách o svetovom sprisahaní, by mal rýchlo zmeniť platformu, lebo tu mu ruže kvitnúť nebudú. Nie je mojom povinnosťou trpieť tu každého vagabunda a nechať sa „zHuliakať“ od každého hulváta, tak ako vy nie ste povinní vpustiť do svojej obývačky každého niktoša so zamazanými topánkami.
Ale vráťme sa k podstate veci. Ako som povedal, snažil som sa nájsť na včerajšom o poznanie miernejšom vystúpení Rudolfa Huliaka nejaký racionálny bod, ktorého by sa dalo chytiť. Za ten považujem jeho snahu preskúmať efektívnosť finančných tokov environmentálnych organizácií. Nech sa páči, takáto kontrola nikdy nie je na škodu, aj keď za touto snahou, ktorú sprevádzal hneď od začiatku nepriateľský a demagogický tón, nevidím dobrý úmysel. Tým skôr, že Robert Huliak, ktorý nikdy nevyrastal v ochranárskom prostredí, ktorý má rád zvieratká iba s hranolkami a oblohou, ktorý v čase, keď my sme chodili ako dobrovoľníci počítať vtáčie hniezda, on počítal ekonomický zisk z ulovenej zveri – takýto človek nikdy neporozumie filozofii ochrany prírody. Ale prosím. Trvám však na tom, že kontrola hospodárenia eko-mimovládok nie je agenda, ktorá by mala patriť medzi najdôležitejšie. Je to ako s tou snahou zaradiť v čase, keď je Slovensko na pokraji finančného kolapsu, medzi priority zákaz potratov. Takto rozumná vláda neuvažuje.
Koalícia by si mala uvedomiť, že ak bude trvať na Huliakovi ako na ministrovi, môže zablokovať vymenovanie vlády na celé týždne. Vedúci Katedry ústavného práva PF UK Marián Giba sa pre denník Sme vyjadril, že ak koalícia bude trvať na nominácii Rudolfa Huliaka a prezidentka ho odmietne, nedá sa vymenovať vláda bez jedného ministra. Znelo to ako právny názor, lenže Marián Giba je zároveň poradcom Zuzany Čaputovej, takže to treba chápať ako jednoznačný verejný odkaz pre Roberta Fica, že hlava štátu v takom prípade jeho kabinet nevymenuje. Nepochybujem o tom, že Robert Fico je dostatočne skúsený stratég, ktorý má ďalšie kroky vopred prichystané. Lenže v tejto chvíli nemôže za Andreja Danka riešiť všetky jeho problémy. Táto vojna za to nestojí. Ambiciózneho Huliaka (ak ho tak veľmi chcú) môžu pokojne vymenovať za štátneho tajomníka a neskôr ho dosadiť za ministra. Ale dráždiť hada bosou nohou a riskovať otvorený konflikt s prezidentkou v čase, keď im vlastne vyšla v ústrety vo všetkých ďalších kontroverzných nomináciách, mi nepripadá ani racionálne, ani zmysluplné. Bojovať na všetkých frontoch a proti všetkým bez stanovenia rozumných priorít nemôže byť úspešnou stratégiou.
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna
