STO DNÍ
Bez väčšieho povšimnutia médií prebehla správa, že Progresívne Slovensko odmieta dať novej vláde tradičných sto dní pokoja a bude „tvrdou a pozornou opozíciou“ akéhokoľvek ministra. V dejinách slovenského parlamentarizmu sa niečo také ešte nestalo. No nielen to. Pozorujeme absolútne iracionálne správanie nielen celej opozície, ale aj médií hlavného prúdu, ktoré dokonale zmiatli zahraničie a vystrašili ho, čo sa to na Slovensku vlastne deje. Pamätáte si na to strašenie, že vláda Smeru, Hlasu a SNS vyvedie Slovenskú republiku z EÚ a NATO. Po voľbách, keď sa tieto poplašné správy ukázali byť, prirodzene, čírou hlúposťou, zmenili rétoriku. Progresívci strašili: „Fico bude stáť v Bruseli sám v kúte!“ Dnešný Denník N vyšiel s posmešným titulkom: „Sledujme, kto bude s Ficom okrem Orbána hovoriť.“
Podvečer uverejnil Robert Fico na sociálnej sieti fotografie, ktoré ukazujú, že s ním veľmi srdečne diskutovali úplne všetci...
Slovenská opozícia dosiaľ nepochopila, že sa nachádza v takom stave, v akom sa nachádza, práve preto, že je hysterická, iracionálna a zlomyseľná. Väčšina z vecí, ktorými atakuje vládnu koalíciu, sa už čoskoro ukazuje ako neprimeraná, prehnaná alebo úplne mimo reality. A voliči to vidia a už majú toho plné zuby. Denník N dnes vyšiel s čiernou smútočnou titulnou stranou a s palcovým titulkom: „Zvykajte si.“ Takáto hysterická reakcia na výsledok demokratických volieb nemá obdoby a poukazuje skôr na nedostatok rešpektu k demokratickým pravidlám práve u opozície.
Poslankyňa za SaS Vladimíra Marcinková, ktorá sa v minulom volebnom období starala skôr o svoj komfort kojacej matky ako o záležitosti, ktoré sú v záujme verejnosti (nech sa na mňa nikto nehnevá, ale som hlboko presvedčený, že parlament nie je vhodné prostredie pre bábätko), hystericky zareagovala na pokojné vystúpenie premiéra Fica, že ona sama sa nedokáže stotožniť s myšlienkou slovenskej zahraničnej politiky.
V tom prípade jej odporúčam, aby sa odsťahovala na Floridu alebo na Azúrové pobrežie prípadne na Kanárske ostrovy, lebo všade tam sa nebude musieť s takouto otázkou obťažovať. Ale kým žije tu a hlavne z peňazí slovenských daňovníkov, mala by rešpektovať štátne záujmy SR. Lebo dnes neexistuje nejaká bájna európska zahraničná politika alebo fantazmagorická politika NATO. Každý reálne uvažujúci človek, ktorý sa v týchto záležitostiach vyzná, vie, že ak sa vzdáme vlastných záujmov v EÚ, presadí sa pohľad Nemecka a Francúzska, rovnako ako Severoatlantická aliancia je nástrojom globálnych záujmov USA. To, že ona sa pozerá na veci „európsky“ je len snobská a pokrytecká póza zakrývajúca jej podriadenie sa záujmom veľmocí.
V tomto smere začal Robert Fico veľmi dobre a robí len to, čo od neho očakávajú jeho voliči. V Bruseli si rýchlo vydobyl rešpekt a jeho postoje museli ostatní lídri akceptovať. Výsmechy červených denníčkov, podľa ktorých Kremeľ reagoval na záväzok nového premiéra neposielať na Ukrajinu vojenskú pomoc vyhlásením, že Slovensko je bezvýznamné, sú opäť demagogické a mimo misu. My to predsa nerobíme kvôli Rusku, ale kvôli vlastnému presvedčeniu, že nechceme podporovať vojnu, ale mier. Páči sa mi v tejto otázke postoj ľavicových latinskoamerických vlád (mimochodom, želal by som si, aby bola na Slovensku taká autentická ľavica ako práve tam, ktorá nie je taká liberálna ako v západnej Európe, ale ani taká konzervatívna ako u nás). Napríklad kolumbijský prezident Gustavo Petro vysvetľoval: „V každej vojne sme neutrálni. Nie preto, lebo by sme popierali, že Ukrajina bola napadnutá, ale preto, lebo neveríme tým, ktorí nás pozývajú, aby sme sa zúčastnili na vojne. Preto odmietame poskytovať zbrane tak Ukrajine ako aj Rusku. Preto sme odmietli všetky invázie do Iraku, Líbye či Sýrie, ktoré podporili západné štáty, ale ktoré boli z nášho pohľadu nezákonné. Nedáme sa zneužiť militaristickými kruhmi. Sme za mier.“
Na druhej strane, ak hovoríme o pravidle sto dní, ktoré patrí vo vyspelých demokraciách k základným pilierom politickej kultúry, povedzme si úprimne, že na Slovensku sa síce vždy deklarovalo, ale v skutočnosti sa nikdy nedodržiavalo. Toto pravidlo má totiž logiku len čiastočne. Ak sa vláda chystá robiť rozsiahle reformy, potom by mala dostať primeraný čas na zhovievavosť, kým sa neukážu prvé reálne výsledky. Ak však robí škodlivé rozhodnutia, ktoré ohrozujú demokraciu alebo ekonomiku štátu, potom je priam povinnosťou opozície, aby si plnila svoju ústavou garantovanú kontrolnú úlohu a varovala pred možnými následkami. Problémom je, že výklad, kedy je kritika opozície primeraná a racionálna, je veľmi subjektívny.
Osobitným problémom sú nominácie na vládne posty. Vládna koalícia s obľubou využíva a zneužíva argument, že keď mohol byť ministrom školstva kaderník Gröhling, ministerkou informatizácie Remišová a ministrom financií Matovič, môžu byť ministrami aj takí, ktorých ponúkla koalícia Smer – Hlas – SNS. To je však podľa môjho názoru dosť trápna až nevkusná barlička. Nemala vari táto vládna garnitúra ambíciu byť vo všetkých ohľadoch lepšia a profesionálnejšia? Obstojí pri takýchto métach argument, že keď mohli oni, môžeme aj my? Konštruktívna kritika posúva vpred každú zdravú spoločnosť. Len hlupáka urazí a len hulváta poburuje. Hoci vo väčšine prípadov boli nominácie na ministrov a štátnych tajomníkov oproti minulosti výrazným posunom vpred, nebudem tajiť, že sú mená, pri ktorých ma chytajú mdloby. A trvám na tom, že pri SNS je personálna bieda najvýraznejšia.
Prepáčte, ale čo to hovorí o politike tejto strany, ak dokáže vygenerovať zo svojho potenciálu iba takéto mená? Ak nejaká ministerka povie, že sa musí vo svojom rezorte zorientovať, je to pre mňa známka, že je absolútne nekompetentná. Kde sú tie časy, keď záležitosti kultúry riadili Ladislav Novomeský alebo Miroslav Válek? Ako sme sa od tejto kultúrnej elity dostali k menám ako Natália Milanová alebo Martina Šimkovičová? To je tá národniarska hrdosť na kultúru alebo dôkaz, že o jej pozdvihnutie opäť nie je záujem? Bohužiaľ, tie obrovské rozdiely vidíte aj v súčasnej vláde. Sú ministri, ktorí okamžite po prevzatí funkcie začali pracovať, lebo to prostredie poznajú a pripravovali sa na neho odborne niekoľko rokov v opozícii. A potom sú takí, ktorí sa vyhovárajú, že najprv si musia dať spraviť „analýzy“, kým budú schopní niečo zmysluplné povedať... To naozaj to najlepšie, čo máte, je Štefan Kuffa na poste štátneho tajomníka pre ministerstvo kultúry? Čím sa ten človek kedy obtrel o kultúru, teda okrem toho, že bol stavebným robotníkom v Pamiatkostave Žilina? Okrem toho, že je to vykričaný násilník, je to predovšetkým povestný náboženský fanatik, ktorý v tejto pozícii zahŕňajúcej aj oblasť cirkví je bez najmenších pochybností ohrozením ústavou garantovaných sekulárnych základov tohto štátu. A pripomeňme, že sekulárny štát neznamená ateistický, ale svetonázorovo neutrálny a že jeho význam pre kultúrny zmier opakovane vyzdvihol aj pápež František. To máme naozaj pri takýchto nomináciách mlčať?
Národniari si myslia, že áno. Niektorí vrcholní predstavitelia tejto strany mi odkázali, že moja kritika je vraj „neslušná“. Nie, páni. Neslušné je napríklad to, ako sa váš nominant Tomáš Taraba opustil vo vysielaní InfoVojny.
Ja sa vždy usilujem o to, aby moja kritika bola racionálna a konštruktívna. Mohol by som na pána Tarabu taktiež spustiť spŕšku osobných invektív, ale v tejto disciplíne kontumačne prehral. Skôr sa zameriam na vecné poukázanie na to, že ak Andrej Danko venoval celé desaťročie osobného úsilia, aby svoju stranu očistil od pravicového extrémizmu a teraz takých ľudí prepašoval priamo do vlády, tak to boli premrhané roky. Nemôžem sa s tým stotožniť, pretože som hodnotovo konzistentný človek a pretože by som tým pošpinil pamiatku svojich starých rodičov a prastarých rodičov, ktorí bojovali tak v Slovenskom národnom povstaní, ako aj v česko-slovenských légiách. Som hrdý na to, že členovia našej rodiny urobili pre túto republiku veľmi veľa, niektorí zaplatili za jej slobodu aj životom a ja ich odkaz nebudem zrádzať iba preto, lebo som si želal v týchto voľbách zmenu.
Ak sa to niektorým krikľúňom nepáči a pokúšajú sa mi zalepiť ústa, sú na zlej adrese. Kedy som sa ja zľakol sprostých slov a vyhrážok? Opakujem, že pre mňa výhovorky, že aj v minulej vláde sedeli hochštapleri a darebáci, nie sú argumentom. Mnohí až veľmi rýchlo zabudli, že som stál bez akéhokoľvek politického krytia v prvej línii odporu voči hrôzovláde Matoviča, Naďa, Mikulca, Kolíkovej a ďalších a že som za to zaplatil cenou, ktorú by drvivá väčšina z nich nebola ochotná podstúpiť – stratou zamestnania, snahou o moju kriminalizáciu až po vyhrážky obesením. Vtedy väčšina z nich zbabelo mlčala. Keď teraz ziapu ako stádo, že mám dať pokoj ich idolom a sú slepí k prešľapom, ktoré by u predchádzajúcej garnitúry netolerovali, iba dokazujú, že fanatických roztlieskavačov má každá vláda. Ibaže ja som slobodný mysliaci človek. A ako taký som pripravený byť svedomím každého, kto zabudol na svoje sľuby.
Neraz som pripomínal, že staronoví spojenci Smer, Hlas a SNS dostali novú šancu, ktorá sa už nebude opakovať. Ak tentoraz sklamú, voliči ich už na milosť nevezmú. Až priskoro po nástupe tejto garnitúry sa začali objavovať známky arogancie moci, filozofia „našich ľudí“ a s tým spojené mrhanie odbornosťou, akoby nič nepochopili, akoby nič staré nezabudli a nič nové sa nenaučili. Niektorí politici vládnej koalície tvrdia, že prešli tvrdou sebareflexiou. To je hlboký omyl. Sebareflexia nie je, keď vďaka neschopnosti predchádzajúcej garnitúry vstanete ako fénix z popola. To je len šikovnosť a využitá príležitosť. K sebareflexii, a teda prehodnoteniu predchádzajúceho pôsobenia, zatiaľ neboli donútení. Ak nepochopia, že ľudia im dali dôveru preto, že odmietli chaos, militarizmus a deštrukciu právneho štátu, a nie preto, aby sa vrátili k predchádzajúcim praktikám, vytriezvenie príde veľmi rýchlo.
V každom prípade, ja im tých sto dní dám. Už aj preto, že to budú mať ťažké tak ako možno žiadna iná vláda. Hovorí sa tomu kritická solidarita. Napokon, výhodou parlamentnej demokracie je, že každý minister má šancu znemožniť sa sám. Ak si tieto riziká vládna koalícia neuvedomila, doplatí na to sama. Okrem toho, s nastupujúcou vládou je veľmi nespokojných iba 16 % ľudí. Slovom šestnásť percent, ale kričia, akoby ich bolo minimálne osemdesiat – to preto, lebo stále držia v rukách rozhodujúce páky vplyvu: médiá, mimovládne organizácie, banky, ratingové agentúry. A z týchto pozícií sa dá škodiť Slovensku a skresľovať jeho obraz v zahraničí, ako vidíme, veľmi úspešne. Ja sa k týmto zlomyseľným silám nepridám. Ale zostanem ostražitý, lebo nič nie je horšie ako opiť sa mocou a krátkozrako zabudnúť na to, z čoho pramení dôvera ľudí.
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna
