To, ako sa správal Rastislav Káčer na včerajšej diskusii v Michalovciach, vracia na stôl otázku, či maďarská diplomacia nemala predsa len pravdu, keď posielala nášho ministra zahraničných vecí na psychiatriu.
Námietky, že publikum bolo mimoriadne hlučné a miestami až vulgárne, neobstoja ako výhovorka správania člena vlády, ktorý by mal navyše vedieť, čo je to diplomatický tón reči. Vrieskať po ľuďoch a nadávať im, že sú dobytok, hulváti, stádo paviánov, podliaci, že je mu z nich na grcanie a s výraznou červeňou v tvári (nevedno, či od zlosti, či od alkoholu) ziapať „Hanba vám!!!“ – toto si ešte nedovolil nijaký politik, nieto diplomat.
A keďže sú to práve ústavní činitelia, ktorí určujú charakter verejnej diskusie, to, čo sa tam udialo, je také neakceptovateľné, že poverený minister zahraničných vecí Rastislav Káčer by mal v záujme nádeje na obnovenie elementárnej politickej kultúry okamžite požiadať prezidentku republiky o odobratie poverenia, pretože situáciu absolútne nezvládol.
Je pritom úplne jedno, že skorumpované médiá klamú a skresľujú atmosféru do takej miery, akoby boli z inej planéty. Keď Denník N píše, že „Naď s Káčerom sa v Michalovciach zrazili s ruským svetom a obstáli dobre“ a denník Pravda si dovolí tvrdiť, že „debatu ministrov narušili Putinovi sympatizanti“, najlepšie bude, keď si tú diskusiu pozriete zo záznamu sami a celú, aby ste pochopili, ako dramaticky sú naši novinári odtrhnutí od reality:
Nikto tam nevzýval ani Rusko, ani Putina, ľudia len žiadali ukončenie vojny a žiadala to väčšina prítomných, nie „hŕstka proruských elementov“. Oni totiž stále nechápu, že Slovensko je kotol pred výbuchom, že slovenská spoločnosť už nie je polarizovaná, ona je roztrhaná na kusy, že toto dlhodobé podceňovanie hnevu národa si začína pýtať svoju daň a bude mať katastrofálne následky. Čo si mysleli, že ich tam čaká? Východné Slovensko nie je bratislavská kaviareň, tam nestačí stiahnuť celebritku z Markízy a usporiadať sterilnú debatku dvoch názorovo identických konformných ľudí bez oponentúry. Ak ľudia vidia, že v týchto diskusiách ich dlhodobo nikto nezastupuje, bolo len otázkou času, kedy si to slovo vypýtajú sami.
Nie, oni sa tam neprišli biť, ako ich hlúpo obvinil Rastislav Káčer. Oni prišli z plného hrdla povedať, že zásadne nesúhlasia s tým, čo im tlačia do hláv médiá, že si už nenechajú nahovoriť hocičo a malomeštiaci sú pobúrení, že narobené ženy od pásov a chlapi s mozoľnatými rukami im to neprišli vysvetliť v rukavičkách. Toto je prirodzený dôsledok dlhodobého správania papalášov, ktorí zavrávajú oprávnené otázky, znepokojenia a námietky ľudí. Čas, kedy ste ich mohli uchlácholiť, sa skončil. Týchto ľudí už neopijete rožkom. A keď ich budete aj naďalej klamať, zmetie vás ich hnev ako jarná povodeň.
Žiaľ, ani tentoraz nevyužili ministri príležitosť, aby sa k ľuďom správali férovo, úprimne a otvorene. Namiesto toho ich pri vstupe do Mestského kultúrneho strediska prehľadávali detektormi kovov, čo som ešte pri verejnej diskusii nevidel. Papaláši, ktorí sú spotení od strachu už len z predstavy, že majú ísť medzi ľudí, sú už teraz politicky mŕtvi. A keď im začnú vulgárne nadávať, jediné, čo sa môžu čudovať je, že ešte nevypukla revolúcia. Pre konflikt, ktorý tam vznikol, bolo typické, že ani jedna strana nebola ochotná počúvať druhú. Ministri a novinári akoby nechceli porozumieť, čo im tí ľudia prišli povedať.
Paranoidné obvinenia, že tam prišli „Putinovi sympatizanti“ a že sa tam slušní bratislavskí malomeštiaci zrazili s „ruským svetom“, nie sú po toľkých vyvráteniach ničím iným ako zlomyseľnou opakovanou lžou. Hoci tam ľudia hlasno namietali, že nepodporujú ruskú agresiu, že chcú len mier, ich hlas bol nevypočutý alebo otvorene vysmievaný. A keďže každá propaganda je založená na monotónnom opakovaní a ignorovaní faktov, tak Rastislav Káčer ako aj Jaroslav Naď znovu a znovu omieľali klamstvá, ktoré už boli tisíckrát vyvrátené odborníkmi z rôznych oblastí. Tie najväčšie lži som zhrnul a vysvetlil TU.
Ale keďže sa zasa a znova vracajú, musíme aj my trpezlivo vysvetľovať, v čom nás táto vláda podvádza.
Šéf diplomacie (ale rovnako aj prezidentka republiky) tvrdia, že je v našom záujme udržať túto vojnu čo najďalej od našich hraníc. Nie, naším záujmom nie je túto vojnu udržiavať, ale ukončiť. A rovnako to platí o či už opodstatnenej alebo neopodstatnenej obave, že by sa Rusi mohli dostať až po hranice Slovenskej republiky: najlepší spôsob, ako im v tom zabrániť, je urýchlene vyjednať prímerie, nie zvyšovať dodávky zbraní, a tým prikladať pod kotol vojny. Káčer, Naď a Čaputová falošne tvrdia, že aj oni chcú mier. Problém je, že nič pre neho nerobia a nepracujú v jeho prospech.
Naivnej predstave, že mier bude, keď Rusi prestanú bojovať a stiahnu sa z ukrajinského územia, nemôžu veriť ani oni sami. Mierové rozhovory sa preto volajú vyjednávania, lebo sa vedú medzi nepriateľmi, nie medzi priateľskými partnermi. Tvrdiť, že tí, ktorí volajú po mieri, volajú po tom, aby sa Ukrajina vzdala, je opäť zlomyseľná lož. Sadnúť si za rokovací stôl neznamená kapitulovať. Aj na poli diplomacie sa bojuje veľmi tvrdo. Vo svojich článkoch som už vymenoval množstvo prípadov komplikovaných moderných vojen, ktoré mohlo ukončiť jedine diplomatické úsilie, nie víťazstvo jedného a kapitulácia druhého, či už ide o Kóreu, Vietnam, konflikt Iraku s Iránom alebo Bosnu. A toto je tiež ten prípad.
Preto keď poradca prezidentky pre boj s dezinformáciami a medzinárodnopolitický hochštapler Jakub Goda na mňa včera na sociálnej sieti vyskočil, že veď ako to, že vojna s jadrovou mocnosťou sa nedá vyhrať, keď Vietnamci vojnu s Američanmi vyhrali, môžem mu len odporučiť, aby viac študoval alebo sa radšej držal svojho remesla a nesplietal piate cez deviate.
Lebo ani Vietnam, ani Afganistan, ani Irak nevyhnali okupantov vojensky, ale len tvrdým vyjednávaním. V prípade Vietnamu to boli rokovania, ktoré niekoľko rokov viedli vedúci severovietnamskej delegácie Lê Đức Thọ a poradca amerického prezidenta Henry Kissinger (na tohto vietnamského diplomata sa často zabúda, hoci urobil pre skončenie vojny vari najviac a hoci dostal Nobelovu cenu za mier spolu s Kissingerom, no na rozdiel od neho ju odmietol). V prípade Iraku to boli dohody na pôde OSN. A v prípade Afganistanu to boli bilaterálne rokovania medzi Talibanom a USA. Navyše, a to je možno najdôležitejšie, USA nemali dôvod použiť jadrové zbrane v Iraku, Afganistane alebo kdekoľvek inde v zámorí, hoci sa tým vyhrážali. Ale pre rakety na Kube v bezprostrednej blízkosti Spojených štátov boli ochotní rozpútať tretiu svetovú vojnu. Z rovnakých dôvodov budú Rusi prinútení použiť jadrové zbrane, ak pôjde o bezprostredné ohrozenie ich štátu.
A viete, čo je na tom zaujímavé? Že tí istí ľudia, ktorí nás presviedčajú, že Putin je šialenec a masový vrah, sú ochotní vložiť osud celého sveta do stávky, že tento podľa nich „nevyspytateľný zločinec“ nepoužije najničivejšiu zbraň, aká kedy bola vyrobená, na záchranu svojej vlasti. Práve preto to zodpovední štátnici a diplomati nemôžu hnať na hranu. Ja len dúfam, že hlava štátu sa o bezpečnostných otázkach radí s fundovanejšími odborníkmi ako s týmto mladým mužom. V opačnom prípade by som to vnímal ako bezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku. Nuž ale keď prezident Rizman zavesil pod video zo včerajšej diskusie komentár - „Klobúk dolu, páni ministri! Vyškolili ste ich riadne! Nikdy sa nevzdať!“ – pochopil som, že tú militantnú atmosféru má pani Čaputová priamo doma.
Mierové vyjednávania sú obyčajne veľmi zdĺhavé a komplikované, preto ich v záujme čo najrýchlejšieho ukončenia krviprelievania treba začať čo najskôr. Problém je, že na to stále nie je vôľa z oboch strán. Minister Káčer primitívne klamal, keď namietal, že veď sa rokuje. Polovzdelaní novinári mu na to skočili, problém je, že za rokovania označuje šéf diplomacie bežné zasadnutia Bezpečnostnej rady OSN alebo Parlamentného zhromaždenia OBSE. Toto však, samozrejme, nie sú žiadne mierové vyjednávania, ale štandardné zasadnutia medzinárodných orgánov. Káčerovo lakonické, že „veď aj tam sú Rusi“ je cynickou urážkou inteligencie tých, ktorí vedia, že klame rovnako nedôstojne ako sobášny podvodník.
Konflikt v Michalovciach nebol iba epizódnou príhodou. Bol to medzník, keď na seba narazili dva svety. Z arogantných reakcií papalášov a servilných novinárov vidno, že na tento konflikt neboli pripravení, že z neho nič nepochopili a vlastne neviem, čo si od neho sľubovali. Ešte chvíľu budú žiť vo falošnom opojení, že to ustáli, ale v skutočnosti prehrali viac ako diskusiu a možno aj viac ako voľby. Éra, kedy ľuďom stačila propaganda dovezená z hlavného mesta a kedy sa nespokojnosť zavrávala „vysvetľovaním“, sa skončila.
Ľudia chceli priame odpovede na svoje otázky. A nedostali ich. Papaláši nepochopili ani tie otázky. Keď publikum kričalo „Nás treba počúvať!“, minister Káčer sa cynicky smial. Keď minister obrany moralizoval, že komu inému by sme mali pomáhať, ak nie susedovi, Michalovčania rozhnevane vykrikovali, o čom ich ten prišiel poúčať, keď práve oni z východu pomáhajú najviac, čo im sily stačia, ale nie zbraňami. Keď sa im minister zahraničných vecí začal vysmievať, že ktovie, či piatu ľudovú vychodili, namietali, že majú stredné a vysoké školy. A keď ich ministri ignorovali, kričali čoraz hlasnejšie: „Chceme diskusiu!!“ A ja som v tej chvíli dostal silné déjà vu. „Dialóg!“ bolo prvé slovo, ktoré sa vydralo z úst nespokojných ľudí na námestiach v novembri 1989. A teraz ste videli tú istú aroganciu moci, ktorá sa vracia do našich životov.
Snobi mali pocit, že dramatickú zrážku s myslením obyčajných ľudí vyhrali, lebo ich zahriakli. Lebo sa im vyhrážali ako minister Naď, ktorý pohrozil ako taký boľševik, že bude rád, keď tváre protestujúcich zaznamenajú bezpečnostné kamery. A čím viac sa im to vymykalo z rúk, tým viac sa vyhrážali. Minister Káčer strašil ľudí, že Rusi im prídu zabiť ich deti a znásilniť ich ženy, že Maďari nám zoberú južné Slovensko. Šíril poplašné správy a vyvolával strach ako ten posledný úbožiak. A keď svojimi tragikomickými výmyslami stratili u publika posledné zvyšky autority, minister Káčer sa tak opustil, že začal oponentom tykať ako posledný hulvát: „Ty choď pred ruskú ambasádu za mier protestovať!“ ziapal po staršej panej.
Pri pohľade na tú duchovnú spúšť ma mrazí z toho, ako sa napĺňajú moje varovania, že sme prešli bod, z ktorého už niet návratu. Moc je taká arogantná, že sa už ani nesnaží predstierať, že jej ide o nejaké vzájomné porozumenie či zjednotenie spoločnosti. Vyhlásili nám vojnu. Otvorenú, nemilosrdnú, ktorá v atmosfére, keď je druhá strana dehumanizovaná a zbavená práva na rešpekt, môže kedykoľvek prerásť do horúcej občianskej vojny.
Ak pískanie na Fica je prejavom demokracie a túžby po slušnosti, ale pískanie na Káčera a Naďa je prejavom nevychovanosti a IQ 85 (ako sa vyjadrila angažovaná režisérka agitpropov Viera Dubačová), tam už nie je možné nájsť spoločnú reč, táto spoločnosť viac nemá rovnaký zmysel pre spravodlivosť a mieru. Aj hlava štátu prestala predstierať, že jej ide o udržanie občianskeho zmieru. Jej arogantné vyhlásenie, že bude diskutovať len s tými lídrami parlamentných strán, ktorí sa k nej správajú podľa jej predstáv, nemá v histórii demokracie obdobu. Upozornil ju niekto na jej ústavné povinnosti zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov, ktoré sa nedajú plniť bez politického dialógu? Jej úlohou predsa nie je hľadať si koaličných partnerov, ale sfunkčniť štát v čase krízy. No ak by sme aj akceptovali jej neskutočne bezočivé slová, že sa stretáva iba s lídrami, ktorí dodržiavajú politickú kultúru, potom by už s Rastislavom Káčerom nemala prehodiť ani slovo a okamžite mu odobrať poverenie na riadenie rezortu diplomacie. Narobil už veľa škôd v zahraničí, no tentoraz rozbíja posledné zvyšky občianskej súdržnosti. Ak to prezidentka neurobí a podcení politickú a spoločenskú situáciu, bude priamo zodpovedná za to, do čoho vyústi všeobecná nespokojnosť obyvateľstva. Lebo žiadna moc, ktorá prestáva rešpektovať vôľu ľudí, ktorá sa im vyhráža represiami, ktorá produkuje priehľadné klamstvá ako psychotická diktatúra, si neudrží legitimitu a nemôže mať dlhé trvanie. To pohŕdanie obyčajnými ľuďmi sa vám všetkým vypomstí.
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna
