Po ponuke diskusných relácií RTVS na tento týždeň mám po prvýkrát chuť povedať, že nech si to platia prívrženci Progresívneho Slovenska sami. To, čo predvádza táto znormalizovaná televízia v poslednom čase, je výsmech koncepcie verejnoprávnosti. Ak má o vojne na Ukrajine diskutovať Emma Čaputová s Martinom Šimečkom, snáď ešte nie sme monarchia, aby nám bolo dovolené spýtať sa bez organizovaného pobúrenia: prečo??? Lebo Emma má mamu? Považujete za normálne, že do verejnoprávnej televízie nesmú vstúpiť niektorí odborníci s iným názorom, ktorí sa rusko-ukrajinskému konfliktu dlhodobo venujú, ale o takej zložitej téme necháte rozprávať tínedžerku, ktorej jedinou kvalifikáciou je, že je dcérou prezidentky? Ako toto nazvať? Vytváranie dynastického kultu či obyčajný papalášizmus?
Ešte horšia bola zostava včerajšej Večere s Havranom. Traja profesionálni propagandisti – Michal Trnka z Gerulata Technologies, Vladimír Šnídl z Denníka N a právnik Tomáš Hubinák – si s rovnako naladeným moderátorom zobrali na mušku „proruskú scénu“ na Slovensku. Hovorili o ľuďoch, ktorí sa podľa Michala Havrana „usilujú podrývať našu politickú bdelosť a jednotu“, čo je slovník, ktorý v tejto krajine naposledy používali stalinistickí propagandisti. Ako bdelá zostala ministerka kultúry Milanová? Podá aj tentoraz iniciatívne podnet na Radu pre vysielanie a retransmisiu, pre flagrantné porušenie Zákona o Rozhlase a televízii Slovenska, ktorý je podľa § 3 ods. b povinný zachovávať vo svojich reláciách vyvážené a pluralitné informácie na slobodné utváranie názorov? Rovnako možno vychádzať z § 16 ods. 3 pís. a Zákona o vysielaní a retransmisii, podľa ktorého je vysielateľ povinný zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielaného programu. Pripomínam, že Natália Milanová naposledy konala len pre samotnú účasť expremiéra Jána Čarnogurského, hoci v rovnakej diskusii boli ďalší dvaja hostia s opačným názorom. V prípade Havranovej diskusie by ste iné názory hľadali márne.
Celý tento hon na čarodejnice som rozoberal už mnohokrát, opierajúc sa aj o stanoviská medzinárodných organizácií na ochranu slobody prejavu ako je Article 19, Reportéri bez hraníc či Európska federácia novinárov. Preto si na tomto mieste len stručne pripomeňme, že musíme trvať na zastúpení názorových oponentov a najmä na poskytnutí dôkazov pre ich tvrdenia. Je zarážajúce, keď v debatách tohto typu počúvate domnienky, špekulácie a obvinenia, ktoré sa neopierajú o žiaden relevantný dôkaz. Tento typ diskurzu je diskurzom inkvizície, cenzúry a perzekúcie, pretože neuznáva žiadnu pluralitu. Ani nevieme, ako sme sa prehupli do éry, v ktorej sa nediskutuje, ale odsudzuje. Iný názor je vyhlasovaný automaticky za propagandu. Namiesto plurality sa vyzdvihuje konsenzus. Za demokraciu sa považuje to, keď rôzne strany hovoria to isté. Všetko ostatné je vraj nepriateľská propaganda...
Sme ešte schopní vnímať, že takéto uvažovanie je choré a nebezpečné? Je predsa nad slnko jasnejšie, že táto vládna koalícia dlhodobo zneužíva tzv. boj proti dezinformáciám na boj proti názorovým oponentom. Predseda branno-bezpečnostného výboru parlamentu Juraj Krúpa, ktorý je zbabelý ísť so mnou do diskusie (a rovnako ako minister obrany Jaro Naď si do nej vyberá ľahších súperov) chrapúnskym spôsobom podsúva verejnosti svoje fantazmagorické špekulácie, že ktovie, či „chápadlá ruskej špionážnej chobotnice“ nevedú až do radov opozície k ľuďom ako som napríklad ja a že moje postoje musia byť predmetom dôkladného vyšetrovania a dôkladnej analýzy príjmov zo zahraničia“. Nech sa páči, je to síce bezcharakterné osočovanie morálne nízkeho človeka, ale keďže som v živote nedostal zo zahraničia ani cent, môžu analyzovať, čo len chcú. V tom prípade však budem požadovať, aby sa rovnako preverili všetky príjmy ľudí ako Naď, Krúpa, Šnídl, Milo, Smatana a ostatných propagonistov proamerickej propagandy. Pretože ak sa tu naháňajú špióni a zradcovia, nech už vieme o všetkých. Poďme do toho, borci, karty na stôl!
TIE NAJNEBEZPEČNEJŠIE KLAMSTVÁ NEPOCHÁDZAJÚ Z KONŠPIRAČNÝCH, ALE MAINSTREAMOVÝCH MÉDIÍ
Vráťme sa však k serióznej téme. Ak hovoríme o dezinformáciách, je potrebné si uvedomiť predovšetkým to, že tie najnebezpečnejšie klamstvá nepochádzajú od konšpiračných plátkov, ale od samotného mainstreamu. V Iraku neboli žiadne zbrane hromadného ničenia. Vojna v Afganistane neprebiehala normálne, ako nás o tom dvadsať rokov presviedčali americké a britské vojenské zdroje – bol to celkom zbytočný masaker, absurdný sebaklam a fiasko. Ekonomická kríza v Grécku nenastala preto, že by boli Gréci leniví. Ruská vláda nespolupracovala s Donaldom Trumpom a celá aféra Russiagate bola vymyslená. A mohol by som pokračovať. Som schopný dokázať, že v Denníku N je v určitých oblastiach viac klamstiev, demagógie a zavádzania ako v Hlavných správach, len sa im nevenuje žiadna pozornosť. Klasické médiá sa nepokúšajú inovovať alebo skvalitňovať svoju prácu – namiesto toho sa snažia zničiť konkurenciu.
Iste, tým nechcem povedať, že tzv. alternatívne médiá neklamú. Tvrdím však, že posadnutosť dezinformáciami sa zámerne preceňuje a dnes ich nie je viac ako v minulosti. Napríklad naša a vôbec uhorská žurnalistika vznikla na klamstve. Prvé noviny založili kuruckí povstalci, aby vyvážili propagandu vládnej tlače, ale sami pritom klamali o vlastných víťazstvách, hoci prehrávali. Masová tlač v USA vznikla na základe spektakulárnych klamstiev o pozorovaní mimozemšťanov na Mesiaci, či o boji ľudí s tigrami v uliciach New Yorku, z ktorých si nikto nič nerobil – ľudia milovali často až zvrátené senzácie. Tento trend sa nezastavil cenzúrou, ale založením serióznej tlače – New York Tribune a neskôr New York Times. U nás máme proti klamstvám, polopravdám a nepresnostiam zákonný nástroj – volá sa právo na opravu. Lenže nikdy nebol dostatočne využívaný, médiá hľadali právne kľučky, ako sa sťažnostiam občanov a uverejneniu opravy vyhnúť. Práve voči posilneniu práva na opravu v novom tlačovom zákone novinári masovo až hystericky protestovali. A dnes falošne bojujú proti dezinformáciám a hoaxom? Tomu môže uveriť iba dezorientovaný laik.
Sloboda prejavu sa musí vrátiť k svojej podstate: odlišné názory sa nevyvracajú ich udávaním a kriminalizovaním, ale argumentovaním. Tým sa posilňuje samotná demokracia. Za toto však propagandisti nie sú platení, preto sa voči tomu bránia. Je jednoduchšie, ak nejaký mladý a neznámy právnik nazve vo svojom monológu moje názory „hnojom“ bez toho, aby bol konfrontovaný s mojimi otázkami, na základe čoho to tvrdí, akým právom ma hádže do jedného vreca s Harabinom, prečo nedokáže rozlišovať medzi klamstvom, dezinformáciou, omylom a iným uhlom pohľadu, ktoré moje názory sú nepravdivé a na základe čoho. Pravda sa totiž vyjavuje iba v dialógu, nie v autokratickom monológu, z ktorého boli vopred vylúčené opačné postoje. A títo ľudia sa boja inteligentnej konfrontácie. Keď Šnídla atakovali, prečo si nevšíma dezinformácie pochádzajúce z USA, odsekol, že tak urobí ihneď, keď sa nejaké vyskytnú. Už vtedy klamal. Nikdy sa nevyjadroval kriticky k Spojeným štátom, nikdy neodsúdil vymyslenú Russiagate, nikdy nespochybnil propagandu, keď Denník N ospravedlňoval dôvody pre ilegálny útok na Irak.
Jednou zo základných podmienok demokracie je, že verí ľuďom. Verí im ako nedokonalým bytostiam, ktoré však intuitívne vedia rozoznať pravdu od lži. Iste, existujú extrémne skupinky, ktoré si v každých časoch a v každom kúte planéty idú svoje. Ale väčšina ľudí sa vie rozhodovať na základe kvalitných informácií, ak ich dostáva. Cenzúra neskvalitní proces rozhodovania. Cenzúra robí zakázané informácie atraktívnejšími. To sú vedecky a historicky dokázané poznatky. Demokratická spoločnosť sa vyvíja prostredníctvom slobodného vyjadrovania názorov a konfliktu myšlienok. Cenzúra potláča diskusiu, ktorú demokracia potrebuje. Establišment, ktorý sa bojí straty kontroly, ktorý si vynucuje dodržiavanie pravidiel za každú cenu a vnucuje vlastné klamstvá, je oveľa väčším ohrozením demokracie, ako dezinformácie, s ktorými si každá slobodná spoločnosť poradí.
Namiesto potláčania slobodnej diskusie by mala mať spoločnosť záujem na zlepšovaní informovanosti ako demokratickej disciplíny. Na to nepotrebujete Šnídla, Mila, Smatanu, Trnku, ani nijakého podobného mccarthistu. Tí vám iba vnucujú jeden sterilný postoj a usilujú sa o indoktrináciu vašich myslí. Potrebujete byť pozornejší. Zostaňte zdravo skeptickí. Názory autorít vnímajte ako dôležité vstupy do diskusie, nie ako odpovede. Čítanie alebo počúvanie jedného postoja vyvažujte čítaním a počúvaním argumentov z druhej strany – nikdy nezostávajte vo vlastnej názorovej bubline. Nekomentujte článok na základe fotografie, autora či nadpisu, ale až po jeho prečítaní. Nastavte si svoje nároky vyššie ako má vaše okolie. A nadovšetko nezabudnite, že kriticky myslieť neznamená hejtovať, ako si to dnes myslí kaviareň. Ešte dôležitejšie je kontextuálne myslenie a porozumenie súvislostiam. Držím palce všetkým, ktorí sa rozhodli zlepšiť svoju informačnú gramotnosť a nepodľahnúť akejkoľvek propagande.
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár
