KONČÍM AKO PORADCA PREDSEDU VLÁDY SR
Úctivo ďakujem všetkým priateľom a prívržencom za žičlivé narodeninové gratulácie, ale ja som už dostal darček, ktorý asi len tak niečo neprekoná: premiér Robert Fico ma s okamžitou platnosťou odvolal z funkcie poradcu predsedu vlády SR pre politické záležitosti. Dôvod je jasný: moja kritika vyčíňania štátneho tajomníka Ministerstva životného prostredia SR Štefana Kuffu.
Na takéto vyústenie som bol pripravený. Sám som tú otázku položil ako principiálnu: buď tu budú určovať vládnu politiku náboženskí fanatici a politickí extrémisti alebo ideoví dedičia Slovenského národného povstania. Toto nejde skĺbiť. Vybrali si. V tejto chvíli ma mrzí jediná vec: že Robert Fico v sebe nepozbieral ani zvyšky štábnej kultúry, aby mi to oznámil sám, prípadne aby mi umožnil vysvetliť môj postoj, ale vybavil to poštou a odkazom od mladého Kaliňáka.
Dobre. Poviem teda to, čo sme si nemohli vyjasniť medzi štyrmi očami. Tlak SNS na moje odvolanie rástol už od konca minulého roka, kedy sa mojimi kritickými poznámkami dokonca zaoberala koaličná rada. Vtedy po prvý raz padol návrh na môj odchod. Ponúkli mi nejaké „menej viditeľné miesto“. To som odmietol s tým, že Chmelárovi sa ešte nikomu nepodarilo zavrieť ústa a nepodarí sa to ani tejto koalícii. Zopakoval som, že mi je cťou pracovať pre štát a že som dúfal, že budem spolupracovať s premiérom na obnove mierovej politiky a demokratických mechanizmov, nie že budem riešiť hlúposti a márnomyseľné maniere papalášov ako vystrihnutých z Jesenského Demokratov, ktorí si myslia, že s funkciou dostali rozum a že sú niečo viac ako my ostatní. SNS odo mňa ešte žiadala ospravedlnenie za to, že som nazval niektorých politikov SNS „neriadenými strelami“, ale k tomu nikdy nedošlo.
Na jar som zasa uvažoval o odchode ja sám, ale vtedy ma od toho odhovoril exprezident Ivan Gašparovič. Čo ma tak rozhnevalo? Mojou hlavnou motiváciou, prečo som pomáhal tejto garnitúre dostať sa k moci, prečo som presvedčil a ovplyvnil mnohých ľudí, ktorí by za normálnych okolností Smer nikdy nevolili, bolo úsilie vytvoriť zo Slovenska mierový štát a vrátiť ho na cestu slobodného a demokratického vývoja. Nemal som od týchto ľudí veľké očakávania, ale viete, že mier je pre mňa najposvätnejšou hodnotou a nikto iný nebol ochotný s rozvíjaním tejto cnosti pracovať. Bol som však rozčarovaný, keď vláda naliala 100 miliónov do zbrojárskych firiem a v tempe militarizmu už čoskoro nebolo rozdielu medzi Jarom Naďom a Robertom Kaliňákom. Už vtedy som napísal, že obchod so zbraňami je pre mňa na rovnakej morálnej úrovni ako obchod s drogami a že sa nikdy nezmierim s tým, že sme ľudí oklamali, že naše zbrane končia na Ukrajine. Mimochodom, každý, kto blúzni, že Fico je mužom Kremľa, by si mal overiť, ako tento krok narušil dôveru Ruska k slovenskej vláde.
Napriek tomu som sa snažil rešpektovať politickú realitu a sústredil som sa na to, že spoločne s bývalým ministrom zahraničných vecí Českej republiky (vo vláde Miloša Zemana) a bývalým predsedom Valného zhromaždenia OSN Janom Kavanom sme vypracovali mierovú iniciatívu, ktorú sme ponúkli premiérovi Ficovi, aby si ju osvojil. Kým text som koncipoval prevažne ja, Honza Kavan urobil neoceniteľný kus práce, keď presadil našu mierovú iniciatívu na medzinárodnej scéne, kde bola oceňovaná ako dobrý základ pre mierové rozhovory a dostala sa dokonca na stôl generálneho tajomníka OSN. Bol som preto šokovaný, že za štyri mesiace nebol premiér schopný prijať kovaného sociálneho demokrata Jana Kavana (mimochodom, tiež svojho poradcu v prvej vláde, ktorého odvolal za zvláštnych okolností) a namiesto toho prijal radikálneho pravicového politika Jindřicha Rajchla z mimoparlamentného zoskupenia PRO, z čoho si naši českí priatelia trhali vlasy. To bola taká neúcta k bardovi českej ľavice, že nás to urazilo viac ako samotného flegmatického diplomata Kavana.
Ďalšou ranou bolo pre mňa odmietnutie žiadosti hnutia Zjednotení za mier o pridelení časti peňazí určených pôvodne pre sabat militaristov Globsec na usporiadanie stálej medzinárodnej mierovej konferencie v Bratislave. Robert Fico sa rozhodol venovať všetky peniaze Matici slovenskej bez toho, že by predložila konkrétny projekt, na čo ich použije. Poslednou kvapkou sa stalo totálne odignorovanie diplomatického úsilia, ktoré sme vyvinuli s Janom Kavanom na usporiadanie globálneho mierového summitu o Ukrajine v Bratislave alebo v Košiciach. Po neúspechu summitu vo Švajčiarsku malo Slovensko veľkú šancu hostiť podobnú vrcholnú schôdzku u nás. Hovoril som o tom s veľvyslancami Ruska, Číny, Turecka a ďalších krajín, ktoré boli ochotné pomôcť. Jan Kavan využil svoje bohaté diplomatické kontakty a sprostredkoval súhlas najvyšších miest ruskej a ukrajinskej diplomacie. Všetko to stálo už len na maličkosti: zúčastnené strany trvali na „bumažke“, teda na písomnom ubezpečení, že konáme v mene premiéra a premiér nad týmto podujatím prevezme záštitu. Odpoveď, ktorú som dostal, ma zarazila: „Nebudem sa púšťať do vopred prehraných zápasov.“ Odvtedy túto tému ignoroval.
Doteraz sa za to pred svojimi kolegami hanbím. Slovensko premrhalo jedinečnú šancu, ktorá sa už nemusí nikdy opakovať: stať sa centrom svetovej diplomacie, stať sa na pár dní hlavným mestom mieru. Mnohí prirovnávajú Roberta Fica k Viktorovi Orbánovi. Ale Fico ako Orbán iba hovorí, nekoná tak. Ak ma vtedy Ivan Gašparovič zastavil od rezignácie, tak iba preto, lebo som vtedy ešte veril, že s touto vládou sa dá na poli mieru vykonať viac ako s tou predošlou. Dnes si to už nemyslím. Dnešná slovenská diplomacia ponúka mierumilovným ľuďom verbálne morfium, ale koná rovnako ako tá predošlá.
Neodchádzam zatrpknutý, ale poučený, že tie najodvážnejšie sny a najveľkolepejšie plány nemôžeš ponúkať iným, ale musíš ich uskutočniť sám. Tak ako Platón neuspel u syrakúzskeho tyrana Dionýsia, pre ktorého chcel vytvoriť na Sicílii ideálny štát, tak ako Seneca nedokázal prevychovať cisára Neróna (hoci počas jeho prítomnosti na dvore ho dokázal aspoň krotiť), tak ani ja nemôžem projektovať mierový štát pre niekoho, kto ho budovať nechce. Môže mi to byť akurát tak ľúto, a to mi veruže je.
Ak sa teda táto koalícia rozhodla opierať skôr o bývalých kotlebovcov ako o skutočných ľavičiarov (Vladimír Mečiar ma dokonca nazval jediným autentickým socialistom), ak ma takmer inkvizične žiadala, aby som sa vzdal svojich názorov, môžem odpovedať jedine slávnym výrokom Martina Luthera: „Tu stojím, inak nemôžem.“ A hádam aj pripomenúť jej slová Roberta Kaliňáka, ktorý sa v rozhovore pre Denník N 6. júna tohto roku dušoval: „To, čo ja podporujem, je sloboda slova. Každý môže povedať, čo si myslí a môže vysloviť akúkoľvek teóriu a hovoriť ju vo verejnom priestore. Ak to začneme obmedzovať, nebudeme demokratickou krajinou.“ Presne tak. Ale ako vidno, do predstavy ministra Kaliňáka o slobode prejavu sa zmestia konšpiračné teórie, no nie hodnotová kritika jedného šialenca, ktorý násilne prerušuje divadelné predstavenia, cenzuruje archeologické výstavy, vyhráža sa väzením ženám, ktoré podstúpili asistovanú reprodukciu, a keďže ako hochštapler nemá do čoho ani len pichnúť, šikanuje ženy na ministerstve, ako sa majú obliekať a pobehuje tam ako blázon s kadidlom. Ak chcete žiť v takomto svete, potom sa nečudujem, že sa názorovo rozchádzame.
Na záver chcem zdôrazniť, že teraz sa nebudem hrať na urazeného a nebudem robiť liberálnej pravici užitočného idiota ako Peter Weiss a Boris Zala. Nič také. Som vďačný za túto skúsenosť. Zdieľam názor jedného vplyvného podnikateľa, ktorý mi napísal, že najhoršie na súčasnej situácii je, že pre túto krajinu a v tomto čase niet lepšieho premiéra ako je Robert Fico. To však nehovorí o jeho kvalitách, ale o biede opozície. Súčasná koalícia sa drží len preto, že opozícia je taká neschopná alebo dokonca nebezpečná. No ak dve najsilnejšie koaličné strany pozabudnú, že tejto vláde by mala určovať tempo sociálna demokracia, a nie marginálna nacionalistická strana, ak sa budú stále zaoberať iba sami sebou a s neznesiteľnými papalášskymi maniermi si posilňovať privilégiá, kým na ľudí budú kašľať a opíjať ich ópiom nacionalizmu, tá alternatíva skôr či neskôr vyrastie a zmetie ich z povrchu zemského. Kto si myslí, že takto sa dá vládnuť naveky, nech si zapamätá tieto moje slová a určite si na ne čoskoro spomenie. Snažil som sa robiť svoju prácu s tým najlepším vedomím a svedomím pre Slovensko. Ak som vás sklamal, prepáčte mi to.
ZAKOMPLEXOVANÝ TOMÁŠ TARABA OPÄŤ KLAME A KLAME
Rozhodne nemienim reagovať na každý hlúpy útok vicepremiéra Tarabu, lebo tento človek je taký chorobný klamár, ktorý už nedokáže napísať ani jediný status bez ľahko vyvrátiteľnej lži, že to už devalvuje samotnú kritiku.
Ale jednu spektakulárnu lož si už raz a navždy vyjasnime. Krajná pravica už 12 rokov pri každej možnej príležitosti vyťahuje jednu fotku, na ktorej tvoríme reťaz v prvej línii spolu s Michalom Havranom, Monikou Beňovou, Silviou Ruppeldtovou a mnohými ďalšími. Iný uhol pohľadu na tú istú udalosť vyzerá takto. Pretože to nebol žiadny dúhový pochod, ale blokáda pochodu neonacistov z medzitým zakázanej Slovenskej pospolitosti so známymi "firmami" ako Mišún a spol, ktorá sa chystala lynčovať Rómov. A nestáli tam len "progresívni liberáli", ale aj sociálni demokrati, umiernení konzervatívci, skrátka demokratické sily zľava doprava, ktoré sa zhodli na tom, že susedské spory nemožno riešiť násilne. A keby sa to stalo znova, neváham sa tam postaviť opäť. Chápem, že pán Taraba by radšej stál na druhej strane barikády, ale nech aspoň netrepe piate cez deviate.
Toto nie sú moji "kamoši", ale ľudia, ktorých tam na mieste spojila jediná konkrétna vec. Moniku Beňovú som odvtedy videl naživo iba raz, s Michalom Havranom nie som v kontakte už niekoľko rokov, a kto pozná naše napäté vzťahy, ten by sa Tarabovej konštrukcii schuti zasmial. Takže žiadne dúhové vlajočky, ako už paranoidne tvrdí Tomáš Taraba, ktorý je témou LGBTI taký posadnutý a vidí ju úplne všade, že by sa ho mal ujať nejaký kvalitný psychiater, ktorý ho zbaví týchto prízrakov.
A aby bolo už raz a navždy jasné, pán Taraba: na mňa si nevyskakujte. Tak ako vy nie ste nijaký národniar, ale obyčajný fašista, ktorý v drese SNS potrebuje preprať svoju kotlebovskú minulosť, tak ja nie som žiadny progresívny liberál, ale socialista - neuráža ma to, ale nie je to pravda, takže ak nechcete vyznievať ako politologicky negramotný človek, vyjadrujte sa presne. Rovnako klamete, keď tvrdíte, že som na adresu SNS povedal, že ste gestapáci. Povedal som len na adresu Štefana Kuffu, že tak ako on (a nielen v Malej Frankovej, ale aj v Liptovskom Mikuláši či na ministerstve voči ženám) sa správalo jedine gestapo. A za tým si stojím. Je zaujímavé, ako sa stotožňujete so značkou "my v SNS", ale vy národniarom, nositeľom odkazu Martina Rázusa, nikdy nebudete a nie ste ho hoden.
A v neposlednom rade: ak popierate právo prívržencov koalície kritizovať alebo upozorňovať na chybné kroky vládnych politikov, tak si zavrite ústa predovšetkým sám. Lebo nikto tak nekritizuje správanie koaličných partnerov ako práve vy, od nikoho nepočuť toľko ponôs a žalôb najmä na predstaviteľov Hlasu ako z úst predsedu SNS. Čo si myslíte, že ste nejaký nedotknuteľný komunistický papaláš, pred ktorým sa budú všetci klaňať a ktorý si myslí, že mu s funkciou narástol rozum? Ako minister (z latinského významu tohto slova) ste iba služobník občanov, tak sa podľa toho správajte a nevyvyšujte sa, lebo keď opustíte svoju funkciu, budete znova len ničím, kým ja budem stále Eduardom Chmelárom aj bez funkcie. Teraz to už môžem povedať, že za mojím odvolaním stojí váš tlak a neskutočná precitlivenosť na vlastnú osobu, až chorobná márnomyseľnosť, ale prosím vás, nemyslite si, že sa so mnou môžete baviť ako so svojimi podriadenými, ktorých zastrašujete. Čo sa mňa týka, ste mi ukradnutý, ale nedovolím vám takto hlúpo klamať. Dúfam, že sme si to raz a navždy vyjasnili.
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna
