Keď som zachytil odpoveď Eduarda Hegera na otázku europoslanca Uhríka na zasadnutí Výboru NR SR pre európske záležitosti – kde sú limity našej vojenskej podpory Ukrajiny, či sme im tam ochotní poslať všetky zbrane alebo aj slovenských vojakov – myslel som si, že zle počujem. Niekoľkokrát som si to prehral, či som nezachytil nejakú iróniu alebo či som to inak pochopil, ale nie.
Odstupujúci premiér naozaj povedal toto: „... A teraz vy sa opýtate, že či my pošleme našich vojakov do vojny?! To, prepáčte, toto sa ma pýta europoslanec na pôde európskeho výboru?? Nesrandujte. Nesrandujte. Tak si naštudujte... Samozrejme! Samozrejme! A je absurdné, že vôbec takúto otázku vysloví europoslanec! Vy by ste to občanom mali vysvetliť, poznajúc všetky medzinárodné zmluvy, poznajúc naše záväzky z hľadiska NATO a podobne. To by ste im mali vedieť vysvetliť, ale to by ste si najprv museli naštudovať.“
Som šokovaný, že na čele slovenskej vlády ešte stále stojí iniciatívny trubiroh, ktorý je za pochvalu z Bruselu ochotný zatiahnuť Slovensko do vojny.
Takže takto. V prvom rade by som očakával, že medzinárodné zmluvy a Ústavu SR bude podrobne ovládať ten, kto riadi tento štát – to by mal byť základný kvalifikačný predpoklad. Prosím, ak sa medzi poradcami premiéra okrem logopéda, exorcistu a maséra nájde aj nejaký kompetentný odborník, nech mu vysvetlí, že o vyslaní slovenských vojakov do zahraničia nerozhoduje on, ale parlament (čl. 86 pís. l Ústavy SR). Vláda by o tom mohla rozhodnúť len v prípade, keby išlo o plnenie záväzkov vyplývajúc z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu (čl. 119 pís. p Ústavy SR), ale toto nie je ten prípad. Žiadny článok Severoatlantickej zmluvy nám neukladá povinnosť ísť brániť štát, ktorý nie je členom NATO. Heger opäť neprikladá dôležitosť štátnym záujmom Slovenskej republiky a chce sa iba zapáčiť svojmu zaoceánskemu pánovi.
Preto chápem a v plnej miere podporujem snahu časti opozície o zvolanie mimoriadnej schôdze parlamentu, ktorá by mala zaviazať vládu, aby neposielala na Ukrajinu stíhačky. V právnom štáte by to nebolo potrebné. V civilizovaných krajinách si ctia ústavu a keď je raz v nej napísané, že odvolaná vláda nemôže prijímať rozhodnutia „o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky“, iste sa zhodneme na tom, že posielanie zbraní do oblasti, v ktorej prebieha vojnový konflikt, takou zásadnou otázkou je. Preto je úplne irelevantné, že nabudení militaristi Tomáš Valášek (Progresívne Slovensko), Juraj Krúpa (SaS) a Juraj Šeliga (Za ľudí) vyzývajú vládu, aby neváhala a poslala všetko, čo má. Teda irelevantné je to len do tej miery, ak sa držíme základného zákona štátu a nevyruší nás z tejto línie ani to, že centristickí politici vyzývajú na jeho porušenie.
Je naozaj desivé, čo všetko natáral človek, ktorý je premiérom a na ktorého by sme sa mali v krízových časoch spoľahnúť, že bude dobre viesť našu krajinu tak, aby nebola ohrozená jej bezpečnosť. Eduard Heger celkom vážne tvrdil, že z tejto vojny „benefitujeme“, lebo sme im darovali S-300-vku, ktorá vraj „nebola používateľná u nás, nemali sme na ňu súčiastky, ale na Ukrajine je využiteľná. A za to sme dostali ochranu štyrmi systémami Patriot, ktoré sú v hodnote minimálne troch miliárd...“. Ale, ale. Pán hlboký podpriemer nám chce nahovoriť, že S-300 u nás nefunguje, ale na Ukrajine áno? Veď s týmito rozprávkami nech chodí do škôlky, nie do parlamentu. A už vôbec neviem, aký význam má ohurovať nás hodnotou požičanej výzbroje, ktorá na rozdiel od systému S-300 nie je naša a môžu si ju kedykoľvek odviezť, čo sa už deje. Predstavte si, že darujete svoj byt bez náhrady a za to vám kamarát ponúkne, že si môžete požičať luxusný apartmán na Donovaloch... Ale len mimo sezóny. Dobrý obchod, nie? Nuž, ako pre koho...
S Eduardom Hegerom a jeho tímom by som sa mohol zhodnúť len na výroku, že „pre nás je prioritou, aby to pre Ukrajinu čo najskôr dopadlo dobre“. To by bol dobrý základ pre dialóg, otázkou je, či si naozaj myslí, že tento scenár - pri ktorom Európska únia nemá vlastnú politiku, má absolútne nečinnú diplomaciu a hoci sa vyhlasuje za „mierový projekt“, tak sa paradoxne koncentruje len na podporu vojny a posielanie zbraní – či tento scenár naozaj vedie k tomu, aby to dopadlo pre Ukrajinu dobre a zvýrazňujem ČO NAJSKÔR. A treba hneď na začiatku jednoznačne a dôrazne povedať, že nie.
V čase, keď naše médiá úzkostlivo cenzurujú všetko, čo narúša choromyseľné scenáre „blížiaceho sa ukrajinského víťazstva“ podľa Naďa, Káčera, Macka, Šimečku alebo Mesežnikova, na Západe silnie presvedčenie, že tento konflikt sa nedá vyhrať vojensky. Okrem príkladov vplyvných odborníkov, ktoré som uviedol v článku 9. februára 2023, sa ozval už aj bývalý veliteľ poľských pozemných síl generál Waldemar Skrzypczak, ktorý upozorňuje, že na vojenskú porážku Rusov je už neskoro a že zvyšovanie dodávok zbraní už Ukrajine nepomôže.
Dokonca aj poľský premiér Mateusz Morawiecki schladil na tlačovej konferencii v Bruseli horlivcov typu Hegera, že závažné rozhodnutie o stíhačkách pre Ukrajinu musí byť spoločným jednomyseľným stanoviskom NATO.
Britskí a americkí odborníci dnes odhadujú, že táto vojna môže trvať aj 60 rokov! Položme si otázku, či naozaj chceme bojovať 60 rokov? Sme na to pripravení? Veď v tejto chvíli je predsa zrejmé, že nie sme schopní dodávať včas ani tie zbrane, ktoré sme sľúbili, že naša schopnosť v tomto smere nie je dosť veľká a mali by sme si to priznať. Tým skôr, ak očakávame ruskú ofenzívu do konca februára, jednoducho to nestihneme. A keby aj áno, je správne, že všetok kapitál, jedinú kartu, s ktorou hráme, sme vsadili do dodávok zbraní? Takto vyzerá Európa ako mierový projekt? Je hanbou, že jediný, kto dnes reálne rokuje o mieri, je turecký prezident Erdogan. Tušia vôbec títo bojachtiví tajtrlíci, ako dlho trvá v podobných konfliktoch vyjednávanie o mier? Henrymu Kissingerovi to v prípade vojny vo Vietname trvalo päť rokov! Lenže my dnes nemáme profesora Kissingera, my dnes máme Ursulu von der Leyenovú...
Namiesto diplomacie sa vsadilo na víťazstvo, ktoré nevieme presne definovať. Čo je cieľom? Chceme dobyť Moskvu? Keď skúsení vojaci hovoria, že vyhnať Rusov z Ukrajiny za týchto podmienok nie je reálne? Kde je európska diplomacia, ktorá by robila niečo viac ako dodávateľa zbraní? Takto nevyzerá mierový projekt, ale zbrojársky. Európska diplomacia v tejto chvíli nemá cieľ a vôbec nefunguje. To nie je len môj názor – sám šéf zahraničnej politiky EÚ Joseph Borrell v októbri minulého roku kritizoval svojich diplomatov, že sú povýšeneckí a neschopní, že nedokázali predvídať ruskú inváziu na Ukrajinu, že keby nebolo Spojených štátov, ani by nevedel, čo sa deje... Keď však príde reč na riešenia, európski diplomati opäť len použijú formulku: my neurčujeme cieľ, cieľ určujú Ukrajinci. Takže my sami nie sme schopní definovať cieľ, ale Ukrajinci ho definujú tým, čo im dodáme. Naše rozhodnutia sú rozhodnutiami o tom, ako dlho oni vydržia.
Ani Kyjev nás neberie vážne. Zelenskyj sa celý čas dušuje, ako sa EÚ vstupom Ukrajiny posilní, ale najprv navštívil USA, potom Veľkú Britániu, potom mal bilaterálne rokovania s francúzskym prezidentom a až potom prišiel do Bruselu. Z toho môžete vidieť, čo by robila Ukrajina v EÚ – bola by len ďalším silným trójskym koňom USA rozbíjajúcim jednotu Európy. Zelenskyj sa chrapľavým hlasom stále vyhráža, že sloboda Európy závisí od vstupu Ukrajiny do EÚ, čo je nesmierna hlúposť, ale to, ako na to reaguje Brusel, je niečo neuveriteľné. Keď som počul estónsku premiérku Kaju Kallasovú, ktorá na poslednom summite navrhla, aby Európska únia nakupovala zbrane pre Ukrajinu podobným spôsobom, ako nakupovala proticovidové vakcíny (a Ursula von der Layenová s tým nadšene súhlasila), prvé čo som si pomyslel, bolo, či im tam už načisto všetkým preskočilo, či sa na tých stretnutiach hrá nejaká súťaž o to, kto zadrie najväčšiu koninu, lebo takto predsa normálni ľudia neuvažujú. Je tam veľa nerealistického nadšenia, ale málo rozvahy.
Veď keď si predsedníčka Európskej komisie dovolí prísť do Kyjeva, zamávať formulárom a balamutiť ich, že im to ide výborne a ak to vyplnia, tak tam vstúpia, tak to je vrcholne nezodpovedné, lebo to budí dojem, akoby vstup do EÚ bol iba otázkou nejakých byrokratických prieťahov, ktoré sa dajú ľahko skrátiť. Ale to je absolútny nezmysel, pretože ak chceme s Ukrajinou seriózne hovoriť o členstve v EÚ, tak to znamená najprv sa dostať z fázy eskalácie do deeskalácie, z deeskalácie do prímeria, z prímeria do mieru, potom môžeme hovoriť o rekonštrukcii, potom o reforme a až niekde na konci o integrácii. Každá z tých fáz, ktoré som vám opísal, predstavuje samostatnú náročnú prípravu na zvládnutie. Veď si to pamätáme, čím všetkým sme museli prejsť a boli sme v oveľa lepšom stave aj čo sa týka ekonomiky, aj čo sa týka implementácie práva.
Najhoršie je, že nehráme vlastnú hru, že hoci sme pridlho tárali o vlastnej autonómnej politike EÚ, žiadnu nemáme a vo všetkom počúvame Ameriku, na ktorú vojna na Ukrajine ekonomicky nedopadá. Sme na tom zo všetkých kontinentov najhoršie, sme v permanentnom ohrození a začíname oproti ostatným hráčom na globálnej scéne výrazne strácať. Navyše, treba sa pripraviť aj na to, že Spojené štáty nás v tom potichu nechajú samých. Vplyvný bezpečnostný analytik a bývalý šéf vyzbrojovania na americkom ministerstve obrany Elbridge A. Colby sa už vyjadril, že Spojené štáty musia nechať Ukrajinu Európe a všetku svoju pozornosť sústreďovať na čoraz reálnejší hroziaci vojenský konflikt s Čínou. Aj šéf CIA William Burns dáva najavo, že Ukrajina je len podkapitola a hlavná výzva je Čína. V hre je oveľa viac, ako si myslíme, sme na prahu globálnej civilizačnej zmeny, ktorá nás môže zmiesť ako zaniknuté staroveké ríše. Ak sa nespamätáme a nezačneme hrať podľa našich záujmov, stane sa tento trend neodvratným.
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna
