2. septembra uplynulo 78 rokov od slávnostnej kapitulácie v druhej svetovej vojne na palube americkej vojnovej lode Missouri v Tokijskom zálive. Tento okamih formálne potvrdil bezpodmienečnú kapituláciu Japonska pred Spojenými štátmi a ich spojencami a znamenal koniec konfliktu. Z japonského pohľadu trval od incidentu na moste Marco Polo zo 7. júla 1937, ktorým sa začala čínsko-japonská vojna.
Neuskutočnili sa žiadne rokovania, iba jednoduchý obrad kapitulácie, pri ktorom japonskí predstavitelia podpísali dokumenty bez akýchkoľvek podmienok.
Takto totiž vyzerá porážka.
História sa má študovať tak, aby sa z nej dalo vyvodiť ponaučenie, ktoré by mohlo mať význam pre súčasnosť. Ako poznamenal americký filozof George Santayana: "Tí, ktorí si nepamätajú minulosť, sú odsúdení na jej opakovanie." Ukrajinská vláda v Kyjeve by urobila dobre, keby sa pri zvažovaní súčasného konfliktu s Ruskom zamyslela nad historickým precedensom, ktorý vytvorilo Japonsko bezpodmienečnou kapituláciou, ako aj nad Santayanovou radou.
V prvom rade sa Ukrajina musí úprimne zamyslieť nad príčinami tohto konfliktu a nad tým, ktorá strana nesie bremeno zodpovednosti za boje. 'Denacifikácia' je termín, ktorý ruská vláda použila pri opise jedného zo svojich deklarovaných cieľov a zámerov. Prezident Vladimir Putin sa viackrát odvolával na ohavný odkaz Stepana Banderu, známeho masového vraha a spolupracovníka nacistického Nemecka, ktorého súčasní ukrajinskí nacionalisti oslavujú ako hrdinu a otca zakladateľa svojho národa.
To, že súčasná Ukrajina považuje za vhodné povýšiť na takú úroveň človeka, ako je Bandera, vypovedá o prehnitých základoch kyjevského režimu a o nedostatku morálnych zásad v ukrajinskom národe. Úlohu, ktorú zohrali novodobí prívrženci nenávistnej nacionalistickej ideológie nacistického kolaboranta pri propagovaní kľúčových udalostí, ktoré viedli k začatiu vojenskej operácie zo strany Ruska, nemožno ignorovať ani bagatelizovať. Boli to práve banderovci, ktorí vďaka svojim dlhoročným vzťahom so CIA a ďalšími zahraničnými spravodajskými službami nepriateľskými voči Moskve použili násilie na zosadenie bývalého ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča z funkcie vo februári 2014.
Z aktu nezákonného spolitizovaného násilia vzišiel mainstreaming síl etnickej a kultúrnej genocídy, ktorý sa prejavil v podobe súčasných banderovcov, ktorí iniciovali akty násilia a útlaku na východe Ukrajiny. To následne vyvolalo ruskú reakciu na Kryme a akcie občanov Donbasu, ktorí sa zorganizovali, aby sa postavili na odpor proti besneniu s banderovcami spriaznených ukrajinských nacionalistov. Nasledovali Minské dohody a následná zrada potenciálnej cesty k mieru, ktorú Kyjev a jeho západní partneri predstavovali.
Ukrajina sa nemôže dištancovať od úlohy, ktorú zohrali novodobí banderovci pri formovaní súčasnej reality. V tomto Kyjev odráža militaristov cisárskeho Japonska, ktorých slepá oddanosť príkazom bušidó, tradičnej "cesty bojovníka" pochádzajúcej od samurajov v Japonsku 17. storočia, pomohla zatlačiť krajinu do globálneho konfliktu. Súčasťou záväzkov Japonska po kapitulácii bolo očistiť svoju spoločnosť od vplyvu militaristov a prijať ústavu, ktorá ich dehonestovala tým, že agresívne vojny - a vojenské sily potrebné na ich vedenie - vyhlásila za protiústavné.
Banderizmus vo všetkých jeho prejavoch musí byť z ukrajinskej spoločnosti odstránený rovnakým spôsobom, ako bol z Japonska odstránený militarizmus inšpirovaný Bushidom, vrátane vytvorenia novej ústavy, ktorá túto očistu zakotví ako zákon. Ak sa to nepodarí, rakovina banderizmu len prežije a bude hnisať v porazenom tele postkonfliktnej Ukrajiny až do budúcnosti, keď bude môcť opäť metastázovať a škodiť.
Presne takýto odkaz vyslal Putin, keď počas Petrohradského medzinárodného ekonomického fóra v júli tohto roku premietol video, na ktorom boli verejne prezentované zločiny banderovcov počas druhej svetovej vojny. "Ako proti tomu môžete nebojovať?" povedal Putin. "A ak toto nie je neonacizmus v jeho súčasnom prejave, tak čo to potom je?" spýtal sa.
"Máme plné právo," vyhlásil ruský prezident, "veriť, že nami stanovená úloha denacifikácie Ukrajiny je jednou z kľúčových."
Zatiaľ čo sa západné médiá establišmentu začínajú vyrovnávať s rozsahom a mierou prípadnej vojenskej porážky Ukrajiny (a tým aj s realitou rozhodujúceho ruského vojenského víťazstva), ich politickí dozorcovia v USA, NATO a Európskej únii sa snažia definovať, aký bude koniec hry. Po tom, čo títo západní politici formulovali rusko-ukrajinský konflikt ako existenčný boj, v ktorom ide o samotné prežitie NATO, majú teraz za úlohu formovať vnímanie verejnosti tak, aby zmiernili akýkoľvek významný a trvalý politický úder zo strany voličov, ktorí boli oklamaní a tolerovali presun miliárd dolárov z ich národných pokladníc a ďalších miliárd dolárov zbraní z ich arzenálov do stratenej a zneuctenej veci.
Kľúčovým aspektom tohto riadenia vnímania je pojem dohodnuté urovnanie, proces, ktorý predpokladá, že Ukrajina má možnosť vyjadriť sa k načasovaniu a povahe ukončenia konfliktu. Skutočnosť je však taká, že Kyjev tento hlas stratil, keď na jar minulého roka odstúpil od mierovej dohody, ktorú sprostredkovali jeho vyjednávači s ruskými partnermi, a to na príkaz svojich pánov z NATO, ako to oznámil vtedajší britský premiér Boris Johnson.
Rozhodnutie predĺžiť konflikt bolo podmienené poskytnutím vojenského vybavenia a pomoci Kyjevu v hodnote desiatok miliárd dolárov. Orgány riadne zorganizovali masovú mobilizáciu, čo znamená, že ukrajinské jednotky výrazne prevyšovali počet svojich ruských kolegov.
Nové kyjevské sily vycvičené a vybavené NATO dosiahli počas jesennej ofenzívy pôsobivé územné zisky. Ruská reakcia spočívala v stabilizácii frontu a vykonaní čiastočnej mobilizácie svojich záloh s cieľom zhromaždiť dostatok živej sily na splnenie úlohy, ktorá bola od začiatku operácie zadaná - denacifikácia a demilitarizácia. Denacifikácia je politický problém. Demilitarizácia nie je. V prípade Ukrajiny to znamená účinne zničiť schopnosť Ukrajiny viesť ozbrojený konflikt v zmysluplnom rozsahu proti Rusku. Tento cieľ pravdepodobne zahŕňa aj potrebu odstrániť z Ukrajiny všetku vojenskú infraštruktúru NATO vrátane vybavenia a materiálu.
Rusko od začiatku čiastočnej mobilizácie uskutočňuje úspešnú demilitarizáciu ukrajinských ozbrojených síl. Vybavenie, ktoré Ukrajine poskytuje Západ, Rusko podobne ničí v takom tempe, že jeho náhrada je neudržateľná. Medzitým sa naplno rozbehol vlastný ruský obranný priemysel, ktorý dodáva sortiment moderných zbraní a munície, ktorý je viac než dostatočný.
Krutá realita je taká, že ani Ukrajina, ani jej západní spojenci nemôžu znášať operačné straty na živej sile a vybavení, ktoré spôsobuje konflikt s Ruskom. Na druhej strane, Rusko nie je len schopné absorbovať svoje straty, ale časom aj zvýšiť svoju silu, vzhľadom na veľký počet dobrovoľníkov, ktorí sú verbovaní do a vysokej miere výroby výzbroje. V určitom okamihu budúcnosti sa rovnováha síl medzi Ruskom a Ukrajinou v divadle operácií dosiahne bod, v ktorom Kyjev nebude schopný udržiavať dostatočné pokrytie pozdĺž línie kontaktu, čo umožní vznik medzier v obrannej línii, ktoré Rusko, schopné nasadiť čerstvé rezervy, využije. To povedie k rozpadu súdržnosti medzi ukrajinských jednotiek, čo s veľkou pravdepodobnosťou povedie k prudkému k ústupu na obrannejšie pozície, ktoré by sa mohli vytvoriť západne od Dnepra.
Ukrajina svojím konaním v roku 2014 stratila Krym. Ukrajina a prostredníctvom svojich rozhodnutí v roku 2022 stratila Donbas, Záporožie a Cherson. A ak Kyjev bude pokračovať v predlžovaní tohto konfliktu až dovtedy, kým sa nebude fyzicky schopný brániť, riskuje, že sa že stratí ešte viac území vrátane Odesy a Charkova. Rusko nevstúpilo do konfliktu s úmyslom zmocniť sa ukrajinského územia.
V marci 2022 však Kyjev odmietol návrh mierovej dohody (ktorý najprv predbežne schválil) a toto rozhodnutie vyhnúť sa mieru v prospech vojny viedlo k tomu, že Rusko pohltilo Donbas, Záporožie a Cherson.
Ako jednu z podmienok, aby vôbec mohol začať rokovať o mieri s Moskvou, Kyjev požadoval vrátenie všetkých bývalých ukrajinských území, ktoré sú v súčasnosti pod ruskou kontrolou - vrátane Krymu. Na dosiahnutie takéhoto výsledku by však Ukrajina musela byť schopná vynútiť si splnenie podmienok vojenskou a/alebo politickou porážkou Ruska. Za súčasného stavu je to nemožné.
Zdá sa, že Ukrajina a jej západní partneri sa ešte nevyrovnali so skutočnosťou, že ruské vedenie nemá náladu na rokovania pre rokovania. Putin uviedol svoje ciele a úlohy, pokiaľ ide o konflikt - denacifikácia, demilitarizácia a žiadne členstvo Ukrajiny v NATO.
Taká je realita súčasnej situácie. Rusko sa snaží dosiahnuť svoje stanovené ciele a zámery. Za súčasného stavu vecí môže Ukrajina alebo jej partneri v USA, NATO a EÚ (tzv. kolektívny Západ) urobiť len málo, aby mu v dosiahnutí týchto cieľov zabránili. Časový harmonogram sa neriadi kalendárom, ale určujú ho skôr výsledky. Čím dlhšie bude Kyjev - a jeho západní partneri - tento konflikt preťahovať, tým väčšie škody Ukrajine vzniknú.
Je čas, aby sa Ukrajina a jej západní partneri vydali na cestu mieru a obnovy. To sa však môže stať len vtedy, keď sa Ukrajina vzdá a prijme realitu.
Scott Ritter - bývalý spravodajský dôstojník americkej námornej pechoty. Slúžil v Sovietskom zväze, kde sa podieľal na implementácii zmlúv o kontrole zbrojenia, taktiež v Perzskom zálive počas operácie Púštna búrka a v Iraku, kde ako inšpektor OSN dohliadal na likvidáciu zbraní hromadného ničenia. Po americkej invázii do Iraku v marci 2003 sa Ritter vyslovil proti vojne. Pokračuje v tom aj dnes a kritizuje americkú zahraničnú a národnú bezpečnostnú politiku.
Zdroj: rt.com
Preklad: InfoVojna
