Politiku nie je možné robiť bezkonfliktne. Konflikt je podstatou politiky, pretože v nej prichádza k stretu názorov, vízií, ale aj straníckych, triednych, skupinových a osobných záujmov či súbojov ega s egom. Bez zdravého konfliktu by neexistovala politika, iba močiar nehybnosti a spoločenskej stagnácie. Ak má ostať politika arénou civilizovaného riešenia naakumulovaných sporov a konfliktov, musia mať tieto strety obmedzenú intenzitu a primeranú úroveň. Neznamená to, že majú byť sterilné a bez emócií. Musia byť za každých okolností civilizované. Na druhej strane z občasných excesov a krajností nie je potrebné robiť vedu ani koniec sveta. Úplne postačí, ak dokážu politici ísť po výživnej a tvrdej polemike na pivo a ukázať verejnosti, že žiaden konflikt nie je taký vážny, aby sme sa považovali za smrteľných nepriateľov.

Demokracia má množstvo nevýhod. Jej nespochybniteľnou výhodou však je, že striedanie moci nesprevádza násilie či dokonca fyzická likvidácia vládcu. Teda aspoň taký je plán. Domnievam sa, že demokratický model vlády sa vyvinul okrem iného aj preto, lebo po tisícročiach krvavých drám spojených so striedaním stráží bohatí a mocní v záujme zachovania vlastných životov aj životov svojich blízkych potrebovali vymyslieť o niečo menej riskantný spôsob praktizovania politiky.

Udalosti ostatných pätnástich mesiacov na Slovensku dávajú tušiť, že ani demokratické ústavné zriadenie nie je garanciou nedotknuteľnosti fyzickej integrity politika či celého politického subjektu, ktorý je pri moci a o ktorého miesto majú záujem iní uchádzači. Obstojí tvrdenie, že to potvrdzujú nielen udalosti od ostatných parlamentných volieb, ale aj vývoj a spôsob zaobchádzania s mocou a výkonom trestnej politiky štátu najneskôr od februára 2018, cez turbulentné (temné?) obdobie 2020 – 2023, až do súčasnosti.

Pod nedotknuteľnosťou fyzickej integrity môžeme rozumieť zdravie a život, avšak aj osobnú slobodu. Videli sme, že v záchvate politickej horúčky boli zatýkaní, policajne predvádzaní a bratí do väzby ľudia za mimoriadne podozrivých okolností. Figúry spojené s garnitúrou odstavenou od moci boli zatýkané nie obrazne, ale doslova v online prenose. Vždy pri tom boli vybrané médiá a vybraní novinári spolupracujúci s jednou časťou politického spektra. Mimoriadne podozrivý a najmä nezákonný bol aj spôsob výkonu väzby niektorých vybraných obvinených. Nie je to tvrdenie autora, ale ide o fakty ustálené v nálezoch ústavného súdu. Podozrenia musia byť vyšetrené a páchatelia majú byť braní na zodpovednosť, o tom nikto súdny nepochybuje. Avšak vyššie popísané spôsoby a metódy vytýkané ústavným súdom nenasvedčovali tomu, že ide o výkon spravodlivosti. Naopak, svedčili o úmysle zneužiť represívny aparát štátu na politickú vendetu.

Problémom slovenskej politiky je najmä to, že nezanedbateľná časť politikov vníma oponentov a súperov ako smrteľných nepriateľov. Ešte horšie je, že za smrteľných nepriateľov sa často považujú aj prívrženci znesvárených táborov, teda radoví občania. Ľudia sa boja, že ak bude pri moci druhá strana, ocitnú sa v smrteľnom nebezpečí. Donedávna by bolo možné živočíšny strach z druhej strany považovať za iracionálny. Po nedávnych skúsenostiach to však už nemusí platiť. Vo verejnom živote sú ľudia, ktorí sa naozaj musia báť. A v politike a za jej kulisami sú aj ľudia, ktorých je potrebné báť sa. Ukázalo sa, že „pôjdeš do basy“ nie je len šialený politický slogan najväčších fanatikov, ale je to aj ich program. A tiež sa ukázalo, že makety šibeníc na námestiach nie sú len nevhodnou kulisou, ale politicky motivované násilie sa stalo hmatateľnou súčasťou nášho verejného života 15. mája v Handlovej.

Už aj tak komplikovanú situáciu ešte viac sťažuje okolnosť, že nielen niektoré politické sily, ale aj všetky korporátne médiá doslova rozkladajú dôveru verejnosti v inštitúcie štátu. Kým je pri moci vybraná a agitátorskými novinármi a neziskovými organizáciami preferovaná politická reprezentácia, spolupracujúce médiá vykresľujú obraz div nie nepoškvrneného počatia polície, prokuratúry, súdov, spravodajských služieb a iných významných orgánov štátu pod kontrolou spriatelených politikov. Každá, aj oprávnená kritika je propagandistami označovaná za hoax, sprisahaneckú teóriu a prejav zúfalstva (odtiaľ pojem dezolát). Vo chvíli, ako sa moc dostane do rúk politického zoskupenia nepreferovaného novinármi a aktivistami, z večera na ráno sa v naratívnych formách médií a s nimi synchronizovaných politikov a aktivistov vytvára démonický obraz všetkých štátnych orgánov.

Aj preto sme sa dnes ocitli v úplne nemožnej situácii. Spravodajská služba odstúpi najvyšším ústavným činiteľom informácie o tom, že prebiehajúci maratón demonštrácií sa má rozvinúť do blokád ciest, vládnych úradov a iných inštitúcií. Ak by sa mala takáto hrozba naplniť, bolo by nielen paralyzované fungovanie vlády, bola by aj ohrozená nezanedbateľná časť hospodárstva. Bez prejazdných ciest nie je možný ani pohyb tovarov a dokonca aj niektorých služieb. Okupácia vládnych a iných verejných budov demonštrantmi alebo najatými provokatérmi by spôsobila ešte vážnejšie komplikácie a možno aj rozsiahle násilnosti s nedozernými následkami. Je prirodzené, že v každej demokratickej spoločnosti je opozícia skeptická a podozrievavá. Avšak žiadna príčetná a civilizovaná opozícia nezhodí zo stola zistenia spravodajskej služby tak, ako to robí slovenská. Ak nie je pri zmysloch opozícia, skutočne kritické médiá by mali aspoň pripustiť možnosť, že zistenia spravodajskej služby nie je možné bez akejkoľvek argumentácie len tak zhodiť zo stola.

To, čo počúvame z médií a z opozičných tribún, je len plytké a aj veľmi primitívne tvrdenie, že informácie SIS sú nedôveryhodné, lebo na jej čele stojí syn prominentného predstaviteľa vládnej strany. Opozícia a spolupracujúce médiá takýmto prístupom úplne spochybňujú integritu spravodajskej služby ako štátneho orgánu a integritu profesionálneho aparátu, pozostávajúceho z kádrových príslušníkov SIS, nie politických nominantov vládnych strán. Ťažko si predstaviť ilustratívnejší príklad podnecovania kultúry nedôvery v štátne orgány.

Spravodajskí dôstojníci nie sú panáci, čo na povel zbúchajú z päty vytiahnutý materiál, obohatia ho náhodne urobenými fotografiami, falošnými prepismi výstupov z nasadených informačno-technických prostriedkov a okorenia to umelou inteligenciou vygenerovanými fantómovými výpismi bankových prevodov. Áno, aj takéto sprisahania sa kdekoľvek na svete diali, dejú a budú diať, ale v takom prípade má celá operácia úplne iný priebeh. Ústavní činitelia (akéhokoľvek štátu) sa fabrikovaných materiálov ani len nedotknú, nieto o nich referujú na tlačovkách. Naopak, falošné, vymyslené a pokrútené výstupy sa anonymne alebo po spriatelenej linke podsúvajú spolupracujúcim médiám a agitátorom. Každý falzifikát podobného druhu je napokon demaskovaný. Ak by s ním išli všetci traja najvyšší ústavní činitelia na tlačovú konferenciu, vyrobili by sami proti sebe materiálne dôkazy a podklad na budúce vykopávanie dverí kukláčmi. A to by museli mať gangrénu oboch mozgových hemisfér, čo očividne nemajú.

S ohľadom na skúsenosti z obdobia 2018 – 2023 sa preto vôbec nečudujem, že prezident, vláda a vedenie parlamentu pociťujú po zisteniach spravodajskej služby strach. Nielen o seba, ale aj o spoločnosť ako celok a o občanov, čo sa môžu dostať do ohrozenia života len preto, lebo naakumulovaná agresivita sa vymkne spod kontroly. V slovenskej politike stále pôsobia sily, čo vnímajú oponenta ako smrteľného nepriateľa a toľko spomínané politicky motivované online zatýkanie je toho materiálnym dôkazom. Aj preto si hovorím, že radšej sa budem báť, akoby som sa mal nepripravený zľaknúť.

Stretol som sa s argumentom, že Slovensko je príliš malé a nezaujímavé na to, aby tu niekto organizoval prevrat. Na tom niečo je. Sme naozaj malý a nie veľmi významný štát. Avšak v EÚ aj v NATO máme ešte stále právo veta. Dnes je pri moci vláda, čo si je tohto práva nielen vedomá, ale je aj odhodlaná veto v rozhodnej chvíli využiť. A to je, domnievam sa, pre určité mocnosti a sily dostatočne veľký a významný dôvod na to, aby sa pokúsili vládu v Bratislave bez volieb vymeniť.

Zdroj: datel.news