Vzdelávanie, obchod, zdravie, kultúra, náboženstvo – Agenda 2030 sa pevne etablovala v každej oblasti. Zdá sa, že po prijatí viacerých medzinárodných dohôd, a to aj v rámci EÚ (napr. Zelená dohoda), nie je možné zvrátiť negatívne trendy spojené so 17 cieľmi a 169 zámermi „udržateľného rozvoja“ zakotvenými v Agende 2030. Všetko však závisí od ľudí a ich postoja k formovaniu moderného sveta, ktorý už nie je navrhovaný, ale je vnucovaný.
Málokto si uvedomuje, alebo si to nechce verejne priznať, že podstatou digitálno-ekologickej transformácie, ktorú ponúka Agenda 2030, je transformácia sveta, ktorá zosadzuje Boha z piedestálu a na Jeho miesto stavia prírodu. Všetko je podriadené tomu, aby ľudia zanechávali po sebe čo najmenšiu „uhlíkovú stopu“, či „vodnú stopu“, z čoho však vôbec nevyplýva, že je za tým skutočný záujem o prírodu. Revolúcia, ktorá je nám servírovaná, nijako neznižuje škody na životnom prostredí, ba môže ich zvyšovať (digitalizácia a automatizácia, používanie škodlivých lítium-iónových batérií atď.), ale skôr ide o udržanie konkurenčnej výhody, o ďalšiu monopolizáciu hospodárstva a udržanie a prehĺbenie globalizácie.
Hlavnou ideou, ktorou sa riadia propagátori Agendy 2030, je presadenie technokratickejšieho riadenia výrobných prostriedkov a kontroly reprodukcie populácie. V „dobe antropocénu“ a údajného preľudnenia začína zohrávať kľúčovú úlohu tzv. „kvalita života“. Pod týmto heslom sa presadzujú eugenické riešenia. Otázka, kto by mal zomrieť ako prvý, ak nie je dostatok zdrojov na záchranu všetkých, sa opäť stáva najdôležitejšou morálnou otázkou. V sci-fi románoch ako Tyrania motýľa Franka Schätzinga alebo v How to Learning to Die in the Anthropocene: Reflections on the End of a Civilization (Naučiť sa umrieť v antropocéne: Úvahy o konci civilizácie) od Roya Scrantona sa problémy „udržateľného rozvoja“ riešia krutým spôsobom, keď navrhujú spoliehať sa na umelú inteligenciu, na algoritmus, ktorý určuje, ktorý život je „vzácnejší“ a ktorý nestojí za to, aby pokračoval.
Nadväzuje na termín nemeckých nacistov Lebensunwertes Leben, ktorý v súlade s eugenickým myslením naznačoval, že niektorí ľudia si nezaslúžia žiť a mali by podstúpiť eutanáziu (program známy pod názvom „Akcia T4“). Takéto otázky sú kladené v rámci výskumu amerického Massachusettského technologického inštitútu (MIT) – inštitútu, ktorý sa v správach Rímskeho klubu ustavične venuje jednej téme: „Na svete je priveľa ľudí, zdroje sa vyčerpávajú a treba s tým čo najskôr niečo urobiť.“ V experimente nazvanom Moral Machine sa pýtali rôznych národov, ktoré životy by sa rozhodli zachraňovať v prípade autonehody autonómneho vozidla bez vodiča. Autá bez vodiča majú byť našou budúcnosťou a ich rozširovanie – ako predpovedajú vedci – je spojené s nehodami, ktoré vôbec nie sú také zriedkavé. Preto sa robia experimenty, ktorých cieľom je navrhnúť konštruktérom, ako programovať vozidlá bez vodiča, a právnikom, aké predpisy vytvoriť, aby vznikol vhodný rámec pre fungovanie takýchto riešení. Prieskum, ktorý sa začal v roku 2014 a ktorého výsledky boli zverejnené o štyri roky neskôr, ukázal, že napríklad Poliaci sa vyslovili za záchranu osôb, ktoré dbajú o svoj fyzický vzhľad, nie sú obézne a majú vyššie spoločenské postavenie. Na rozdiel od zvyšku Európy, Poliaci mali zlý vzťah k chodcom.
„Nikdy v histórii ľudstva sme nedovolili strojom, aby samé rozhodovali o tom, kto má žiť a kto zomrieť. A to v zlomku sekundy, bez dozoru v reálnom čase. Teraz budeme musieť prejsť cez tento most a nebude sa to týkať vojenských operácií ďaleko od nás, ale toho najvšednejšieho aspektu nášho života: Každodenného premiestňovania sa. Predtým, než umožníme automobilom prijímať etické rozhodnutia, musíme viesť globálnu diskusiu, aby sa naše preferencie dostali k spoločnostiam, ktoré budú vyvíjať morálne algoritmy, ako aj k tvorcom politík zodpovedným za reguláciu,“ napísali vedci z MIT v časopise Nature. „Etické preferencie“ získané z experimentu majú prispieť k rozvoju „globálnych, spoločensky prijateľných princípov etiky strojov“. S realizáciou cieľov Agendy 2030 vyvstáva množstvo morálnych dilem, ako by sa mali zachovať stroje, počítače a drony, ktoré nahrádzajú ľudí v čoraz väčšom počte oblastí života.
Agenda 2030 alebo ako „optimalizovať“ svet
Cieľom projektov, ktorých cieľom je uvádzanie do života Agendy 2030, je takpovediac „optimalizovať“ svet vďaka využívaniu čoraz väčších integrovaných zdrojov dát o občanoch a tým lepšie spravovať veci verejné. Kľúčové sú nielen informácie o emisiách oxidu uhličitého, ale predovšetkým o zdrojoch tzv. verejných statkov, „ekosystémových služieb“, ktoré môžu byť predmetom burzových špekulácií, alebo zdravotné údaje (genetické mapovanie a navrhovanie zdravotných politík v tomto smere: niektoré etnické skupiny sú napríklad náchylnejšie na určité choroby; vláda, ktorá chce ušetriť, môže znížiť dotácie na niektoré lieky a pod.). S určitým druhom segregácie sa stretávame už dnes, napr. pri určovaní pacientov, ktorým sa oplatí podať respirátor či ponúknuť špecifickú liečbu. Ale to je niečo, na čo obvykle nemyslíte, keď počujete heslo „udržateľný rozvoj“.
Nepochybne ide o mimoriadne široký pojem, ktorý sa snaží regulovať všetky oblasti ľudského života (vrátane rodinných, sociálnych, ekonomických, politických, náboženských vzťahov atď.), a hlboko zasahuje do morálnej oblasti. Je to ďalšia verzia globalizmu a vízia nového svetového poriadku. Pokus o komplexné riešenie všetkých ekonomických, sociálnych a politických problémov, ktoré korporáciám sťažujú ďalší rozlet a brzdia vzmáhajúcich sa finančníkov. Je to tiež spôsob, ako sa – bohužiaľ – vysporiadať s katolíckou Cirkvou a so všetkými hierarchickými, patriarchálnymi štruktúrami.
Ale to nie je nič nové…
Za tým cítiť silný vplyv nielen hegelianizmu, marxizmu, ale predovšetkým maltuzianizmu a Darwinovej evolučnej teórie – a jej neskorších variantov (neodarwinizmus) –, ktoré sa stali súčasťou iných disciplín a slúžia ako „vedecký základ“ na zdôvodnenie globálnej politiky. „Trvalo udržateľný rozvoj“ je systém, ktorý sa zrodil z marxistického myslenia a snaží sa vybudovať novú civilizáciu, v ktorej sa využije a presmeruje „náboženská energia“ na vytvorenie „rovnostárskej“ a „otvorenej spoločnosti“, aj keď riadenej oligarchami. Pre pochopenie ideológie „udržateľného rozvoja“ treba si všimnúť vplyv myšlienok Thomasa Malthusa, Ernsta Haeckla, Francisa Galtona, Herberta Spencera, Karla Pearsona, Waltera Weldona a mnohých ďalších progresívcov.
Podobne ako dnes, aj na prelome 19. a 20. storočia vtedajšia elita verila, že empirická, exaktná veda je zázračnou cestou, ktorá vedie ľudstvo k svetlej budúcnosti. „Zákony pokroku“, ktoré sformulovali pozitivisti v 19. storočí, mali tiež priviesť ľudstvo k morálnej dokonalosti. Ako napísal filozof Georg Henrik von Wright, „pokrok“ sa stal „sekularizovaným dedičom kresťanského ideálu spásy“. Táto viera vo vývoj, v pokrok, taká charakteristická a rozšírená v intelektuálnych kruhoch od polovice 18. do polovice 20. storočia, dodnes inšpiruje propagátorov „trvalo udržateľného rozvoja“, ktorí vkladajú veľké nádeje do biotechnológií, automatizácie a digitalizácie.
Pred vyše sto rokmi, ešte predtým než sa pojem „trvalo udržateľný rozvoj“ začal bežne používať, vyšlo veľa publikácií na túto tému. Napríklad v knihe Principles of political economy (1848) venoval ekonóm John Stuart Mill krátku kapitolu „stacionárnemu stavu“ (stationary state – stály, nezmenený stav), ktorý predpokladal konštantný stav kapitálu a obyvateľstva. Mill vysvetľoval, že aby sa zachovala „veľká časť potešenia“ z bohatstva, o ktoré by sa mohlo prísť v dôsledku vyčerpania zdrojov Zeme, je potrebné udržiavať konštantný stav populácie. „Úprimne dúfam, že v záujme potomstva,“ napísal, „sa svetová populácia ustáli oveľa skôr, než ju k tomu prinúti nevyhnutnosť.“
George Perkins Marsh zasa vo svojej štúdii Človek a príroda (1864) varoval, že v dôsledku príliš rozsiahlych ľudských zásahov sa môže Zem stať neobývateľnou. Táto kniha mala obrovský vplyv na rozvoj environmentálneho hnutia a niekoľkých vedných disciplín vrátane ekológie. Marsh okrem iného obviňoval Cirkev za „scivilizovanie“ sveta. Marsh poznamenal, že ľudský druh je schopný „neudržateľným spôsobom“ ohromne zaťažiť prírodu. Využívanie prírodného prostredia na zlepšenie životných podmienok a na hromadenie bohatstva malo spôsobiť mnohé nerovnováhy: povodne, ničenie lesov, vyčerpanie pôdy atď. Marsh interpretoval vývoj civilizácie ako vojnu proti poriadku prírody, ktorý predtým vraj bol pomerne stabilný. Podľa neho bez „nepriateľského vplyvu človeka“, skutočného „škodcu“, bol vzťah medzi organickým a anorganickým svetom takmer rovnovážny a menil sa postupne. Ľudia zmenili Zem tak, že sa stala takmer nehostinnou. Marsh bol proti poľnohospodárskemu a priemyselnému rozvoju.
Na druhej strane Alfred Russell Wallace v publikácii vydanej v roku 1898: The Wonderful Century (Úžasné storočie), v ktorej hodnotil výdobytky 19. storočia, venoval kapitolu drancovaniu surovín, v ktorej odsudzoval škody spôsobené „bezohľadným ničením prírody“. Kritizoval ťažbu uhlia, ropy, plynu a nerastov a obviňoval vtedajších obyvateľov Zeme z poškodzovania budúcich generácií. Práve táto kniha mala inšpirovať autorov Bruntlandskej správy z roku 1987 „Naša spoločná budúcnosť“, ktorá formulovala moderný pojem „trvalo udržateľného rozvoja“.
Wallaceova publikácia stojí za prečítanie už len preto, že sa nápadne podobá na našu dobu a odráža stav mysle človeka z prelomu storočia, ktorá sa zaoberala rýchlo postupujúcou priemyselnou revolúciou. Biológ a prírodovedec sa sťažoval na nadvládu šiestich veľmocí vo svete, na neusporiadaný obchod a rýchle bohatnutie kapitalistickej triedy, na šíriacu sa chudobu, na vykorisťovanie žien a detí kvôli nadprodukcii tovaru. Hovoril o potrebe efektívneho riadenia spoločnosti, rovnomerného prerozdelenia bohatstva, aby ľudia mali viac času a mohli si užívať radosti. Podľa jeho názoru by prerozdelením bohatstva zmizol problém chudoby a vykorisťovania. Mnohé patologické javy by zmizli, napríklad samovraždy. Zasadzoval sa za rozvoj sociálneho štátu. Chcel zmeniť vtedajší spoločenský systém, zastaviť ťažbu prírodných zdrojov, spomaliť rozvoj. Napísal, že hoci „19. storočie prinieslo toľko utrpenia, existuje nádej, a tou nádejou je vznikajúce socialistické hnutie v Európe a Amerike, a to tak medzi vzdelanejšou strednou triedou, ako aj medzi obyčajnými robotníkmi, ktorých k revolúcii povedú veľkí myslitelia, intelektuáli a básnici.“
Thorstein Veblen, americký ekonóm a sociológ nórskeho pôvodu, a A.C. Pigou, britský ekonóm, požadovali uskromňovanie sa v spotrebe. Veblen, autor The Theory of the Leisure Class (Teória záhaľčivej triedy, 1899), kritizoval neoklasickú ekonómiu, predpovedal, že buď sa zachová status quo a zdrojmi sa bude naďalej plytvať, čo povedie k prehlbovaniu krízy, alebo dôjde k socialistickej revolúcii, technokratickej revolúcii, k nastoleniu policajného štátu či diktatúry. Veblen bol spočiatku ignorovaný, ale v posledných rokoch sa vrátil medzi ekonómov hlavného prúdu propagujúcich „novú teóriu rastu“ (kvalita života, nie HDP). Dnes sa nadväzuje na Arthura Pigoua, autora knihy The Economics of Wealth (1920), ktorý zaviedol pojem externalít a myšlienku, podľa ktorej problémy súvisiace s nedokonalosťou trhu možno odstrániť zavedením Pigouovej dane.
V Pigouovom klube, ktorý presadzuje uhlíkovú daň a ďalšie tzv. smart alebo zelené dane, dnes pôsobia poprední globalisti, ekonómovia a miliardári, novinári a známe osobnosti presadzujúce Agendu 2030 pre udržateľný rozvoj, ako napr: Jeffrey Sachs, Paul Krugman, Bill Gates, Alan Greenspan, Kenneth Arrow, Michael Bloomberg, Leonardo di Caprio, Al. Gore, Rex Tillerson a i.
Trvalo udržateľný rozvoj – nedobrovoľný energetický asketizmus pre prostý ľud
Občania, ktorí sa stretávajú s pojmom „udržateľný rozvoj“ a s cieľmi Agendy 2030, zvyčajne počujú o úsilí o „zdravšiu planétu, zdravší život“, súdržnú spoločnosť, inkluzívny kapitalizmus, väčšiu demokratizáciu, tzv. „prosumerné“ riešenia atď. Avšak až keď sa konkrétne projekty začnú realizovať, keď sa schvaľujú zákony alebo uznesenia miestnej samosprávy, vtedy vidia, s akými ťažkosťami sa budú musieť vyrovnávať. „Trvalo udržateľný rozvoj“ v praxi znamená nielen viac zelených plôch, retenčné nádrže, strešné záhrady, výsadbu stromov, boj proti smogu, cyklistické chodníky alebo tzv. občiansky rozpočet a verejné konzultácie, ktoré majú navodiť pocit reálneho vplyvu na fungovanie komunity (keď v Krakove prišlo priveľa kritikov takzvanej čistej dopravnej zóny, úrad ukončil konzultáciu). Znamená to tiež neustále zvyšovanie cien elektriny, vody, stočného a odpadu, ako aj zvyšovanie poplatkov za parkovanie a vylučovanie automobilovej dopravy z čoraz väčších oblastí centra mesta. Znamená to zahusťovanie miest a znižovanie kvality mnohých výrobkov a služieb a znižovanie štandardov budov.
Ide o vynútenú transformáciu energetického systému, ktorej náklady znášajú občania (internalizácia nákladov), ktorí zo svojich peňazí sponzorujú elektromobilitu, obnoviteľné zdroje energie a biopalivá. Ide nielen o neustále zvyšovanie, ale aj o zavádzanie nových environmentálnych daní, „zdravotných poplatkov“, ktoré znižujú kúpnu silu občanov a obmedzujú spotrebu. Sú to tiež nové trendy v oblasti ekonómie, ktoré si vyžadujú návrat k umeniu prežiť (pojem obehovej ekonomiky, jugaad a ďalšie) v situácii neustálych výpadkov energie („pohltenej“ dátovými centrami IT firiem, blockchainom, internetom vecí) a nedostatku ďalších základných produktov. Toto si ešte časť spoločnosti dobre pamätá z obdobia „reálneho socializmu“, o čom však, zdá sa, mladí ľudia nadšení pre ekológiu nemajú ani potuchy.
„Obehové hospodárstvo“ (circular economy) má dokonca nahradiť označenie „trvalo udržateľný rozvoj“. Má byť odpoveďou na výzvy moderného sveta, a to tak hospodárske, environmentálne, ako aj sociálne. Nejde v ňom iba o to, aby sa používalo menej surovín a minimalizoval sa odpad. Prof. Bolesław Rok, riaditeľ Centra pre výskum podnikania, vysvetľuje v rozhovore pre euractiv.pl: „Pre mňa je základom obehového hospodárstva anglický výraz „less is more“, čo znamená „menej je viac“. Možno sa dá produkovať menej a nakupovať menej a zároveň budovať také biznis modely, ktoré umožnia rovnako alebo dokonca ešte viac zarobiť pri nižšom objeme výroby.“ Profesor dodáva, že vzdelanie je dôležité, aby sa ľudia začali uspokojovať s jednoduchšími vecami, menším počtom tovaru, s certifikovanými produktmi. Taktiež nás nabáda, aby sme obmedzili spotrebu. „Namiesto hmotných vecí poskytovať služby – v manažmente sa takáto stratégia nazýva „product as a service“. Pretože to nemusíme mať, aby sme používali.“
Namiesto priameho nákupu vecí sa navrhujú rôzne formy lízingu, prenájmu, licencií (zdieľaná ekonomika). Hoci je to v niektorých prípadoch veľmi výhodné riešenie (napr. lízing strojov), tento model predpokladá takmer úplný odklon od súkromného vlastníctva, prístupovú ekonomiku a rozšírenie „uberizácie“ a „second handov“ v rôznych oblastiach.
Nové pracovné miesta pre „zelenú ekonomiku“ zahŕňajú prácu na skládkach (urban mining – zhodnocovanie surovín), v práčovniach, farbiarňach, pri zachytávaní odpadu z riek, oceánov a pod. Spoločnosť Procter & Gamble na výrobu niektorých obalov používa recyklované materiály vrátane plastov vylovených z oceánu. Výkonný riaditeľ spoločnosti Tata Consultancy Services pre Európu Amit Bajaj vysvetľuje, že „na zvládnutie zmien a transformáciu ekonomík musia bohaté krajiny experimentovať a rýchlo zavádzať nové modely, ktoré im umožnia rásť inovatívnejšími spôsobmi.“ Čo má na mysli? Marxistické sociálne inovácie a návrat do obdobia, keď sme sa notoricky potýkali s nedostatkom základných tovarov. Indický „inovátor“ navrhuje rozsiahle zavedenie – ako výsledok rozhodnutí úradov – koncepcie „jugaada“, ktorá spočíva v improvizácii a nátlaku na ľudí vyrovnávať sa s ťažkými situáciami, keď napríklad majú dlhodobo vypnutý prúd.
Hovorí sa o potrebe „vrátiť sa ku koreňom“ a „nasledovať svoje srdce“. Indický poradca sa domnieva, že nastal čas, aby si Európania zvykali na menšiu prosperitu, boli mobilnejší pri hľadaní práce, ktorá nemusí byť nevyhnutne dobre platená, a boli pripravení neustále sa vzdelávať. Má ich k tomu prinútiť okrem iného tzv. základný príjem. Základný príjem pre všetkých zabráni „sociálnej vzbure“ spôsobenej okrem iného stratou dobre platených pracovných miest takmer tretiny ľudí v západných krajinách (okrem iného v dôsledku automatizácie). V prebiehajúcich diskusiách však niektorí ekonómovia upozorňujú, že v prípade zavedenia základného univerzálneho príjmu by bolo treba zrušiť všetky sociálne služby, ako aj dôchodkový systém a bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Dane by sa museli zvýšiť, a to od 39-percentnej hranice smerom nahor.
„Trvalo udržateľný rozvoj“ znamená flexibilnejšie tarify za elektrinu s cieľom zmeniť spotrebiteľské návyky. Monique Goyensová, vedúca Európskej spotrebiteľskej organizácie, vysvetľuje, že na trhu sa objavia nové technológie, ktoré „umožnia zmierňovať našu spotrebu takmer v reálnom čase“. Dodala, že vzhľadom na potrebu uviesť na trh značný počet elektromobilov sa nastavenie flexibilných cien energie stáva prioritou. Preto osoby, ktoré v súčasnosti používajú rôzne elektrické spotrebiče – v dôsledku zvyšovania cien energie v určitých obdobiach – budú nútené ich nepoužívať alebo ich používať iba zriedkavo a čo pri čo najnižších obrátkach, aby to výrazne nepocítili ich peňaženky
„Trvalo udržateľný rozvoj“ úzko súvisí so Štvrtou priemyselnou revolúciou. Je to paradox. Na jednej strane sa požaduje „návrat ku koreňom“, na strane druhej sa za nevyhnutné považujú technologické inovácie Štvrtej priemyselnej revolúcie (iniciované širokopásmovým internetom, technológiou 5G, internetom vecí, blockchainom). Veľmi dôležitým prvkom všetkých týchto opatrení je monitorovanie a podávanie správ (inventarizácia emisií a aktív má pomôcť prepracovať národný a globálny fiškálny systém tak, aby krajiny boli schopné splácať dlhy a brať si ďalšie úvery a zároveň chrániť dôchodkové fondy a poisťovne pred bankrotom). Dnes sa od každej korporácie, od každého veľkého podniku, ktorý požaduje pôžičky na finančnom trhu, vyžaduje, aby zaviedol program takzvanej spoločenskej zodpovednosti podnikov. Spoločnosti nebudú môcť vstúpiť na burzu bez toho, aby sa nezaviazali plniť Agendu 2030 a s ňou súvisiacu dekarbonizáciu.
„Trvalo udržateľný rozvoj“ znamená zmenu súčasného životného štýlu, obmedzenie cestovného ruchu, zavádzanie geneticky modifikovaného poľnohospodárstva druhej generácie, nové automatizované poľnohospodárske metódy a obmedzenie chovu dobytka, popularizovanie umelého mäsa (in vitro), nútenie k vegánskej strave a konzumácii hmyzu namiesto zdravého hovädzieho mäsa atď. Znamená to tiež obmedzenie produkcie v každej oblasti a rastúce náklady na materiály, ako napr. oceľ, cement, drevo, papier a pod. Budujú sa takzvané kompaktné domy, hotely, kde človek nemá vlastnú izbu, ale tmavú kabínu, v ktorej môže spať a o zvyšok priestoru sa delí s ostatnými.
Ide o tzv. inteligentné mestá (inteligentné mestá spravované IT spoločnosťami, ktoré voľne stanovujú ceny za sprivatizované verejné služby) a komplexný dohľad, pokročilé techniky modelovania správania spoločnosti. Ide o podriadenie každej oblasti života jednému cieľu, ktorým je vybudovanie digitálno-ekologickej spoločnosti pod egidou jediného panteistického náboženstva New Age (ekoteológia oslobodenia). V tejto koncepcii nie je miesto pre hierarchické, patriarchálne štruktúry, tradície – okrem ľudových povier a ľudového liečiteľstva; nemá v nej miesto ani katolícka Cirkev v podobe, v akej existuje už stáročia. Niet v nej miesta – ako to zdôrazňuje Svetové ekonomické fórum – pre „old-fashion institutions“ (staromódne inštitúcie).
Je to budovanie bezhotovostnej a plne kontrolovanej spoločnosti. Deti sa to učia od roku 2005, keď sa začala „Dekáda vzdelávania k trvalo udržateľnému rozvoju“. Je to vývoj, ktorý podporuje karieristov, všetkých možných donášačov, teraz označovaných ako „whistlebloweri“. „Trvalo udržateľný rozvoj“ predpokladá prestavbu spoločnosti takým spôsobom, aby všetky morálne zlozvyky získali spoločenskú akceptáciu (takzvaná „sociálna inklúzia“ zahŕňa nielen pomoc zdravotne postihnutým, starým, chudobným, ale aj „posilnenie postavenia zvrátených osôb, predstaviteľov všetkých možných „sexuálnych menšín“ a pod.). Nikoho nemožno vynechať.
V tejto koncepcii je kľúčovou otázkou obmedzenie svetovej populácie, aby nebol vyvíjaný tlak na zdroje. Prof. Jeffrey Sachs, spolutvorca šokovej terapie (Balcerowiczov plán v Poľsku), v súčasnosti zastávajúci poradné funkcie v mnohých medzinárodných orgánoch, vedúci SDSN, IIASA, riaditeľ Earth Institute na Kolumbijskej univerzite na svojej prednáške vo februári 2015 na London School of Economic and Political Science poznamenal, že kľúčom k „udržateľnému rozvoju“ je znižovanie populácie a energetická megatransformácia.
„Nedosiahneme udržateľný rozvoj, ak bude populácia naďalej rásť. – Samozrejme, nie je ľahké o tom hovoriť, pretože je to politicky nekorektné. Presvedčil sa o tom pápež František, keď povedal, že katolíci sa nemôžu množiť ako králiky. Myslím si, že je dobré začať túto diskusiu pápežom. Mali by sme si vziať k srdcu, že môžeme mať toľko detí, koľko dokážeme dobre vychovať a vzdelať, aby mali šancu na prosperitu“, tvrdil Sachs. Kritizoval najmä obyvateľov subsaharskej Afriky. Agenda 2030 sa zameriava na „zabezpečenie reprodukčného a sexuálneho zdravia“ (čítaj potraty, sterilizácia, dlhodobá antikoncepcia, hormonálne blokátory, takzvané operácie zmeny pohlavia atď.).
Úloha organizácií vychádzajúcich z hodnôt viery (FBO), „nová paradigma“ a New Age
Globalisti pridelili osobitnú úlohu organizáciám vychádzajúcim z hodnôt viery (FBO – Faith Based Organisation) a duchovným vodcom. 84 % svetovej populácie patrí do náboženských komunít. Tie majú pomôcť zmeniť vzorce spotreby a produkcie, znovu vybudovať dôveru vo finančné inštitúcie, pomôcť eliminovať šedú zónu a vytvoriť „súdržnú a udržateľnú spoločnosť“ v súlade s filozofiou „trvalo udržateľného rozvoja“. Globalisti poukazujú na to, že všetci sa musia angažovať, „aby nikto nezostal bokom“. FBO a duchovní vodcovia majú pomáhať pri budovaní svetového náboženstva, panteistického súboru etických princípov spájajúcich všetkých ľudí, ktorí sa budú usilovať o víziu hlbokej ekológie, boja proti extrémizmu, ortodoxii atď.
Dokument EÚ: „Nový európsky konsenzus s názvom Náš svet, naša dôstojnosť, naša budúcnosť objasňuje, že Agenda 2030 prijatá Organizáciou Spojených národov v septembri 2015 predstavuje politický rámec pre zmenu a „musí sa implementovať vcelku, nie iba jeho časti. Snaží sa zabezpečiť, aby nikto nezostal pozadu.“ Viaceré riešenia navrhované na globálnej úrovni ako odporúčania – alebo v prípade EÚ ako usmernenia na implementovanie Agendy 2030 – budú obsahovať množstvo riešení, ktoré sú ťažko zlučiteľné s morálkou. Preto sa taká váha prikladá získaniu FBO a duchovných vodcov.
Títo lídri by však mali mať stále na pamäti, že ako sa uvádza v dokumentoch, ciele a úlohy Agendy 2030 sú nedeliteľné a implementovať sa musí celá agenda spolu s riešeniami týkajúcimi sa potratov, sterilizácie, rodovej ideológie, demokratizácie inštitúcií vrátane náboženských inštitúcií, čo má zahŕňať umožnenie ženám vykonávať kňazskú službu atď. To preto majú jednotlivé oddelenia OSN svoje náboženské sekcie. Programy Svetového ekonomického fóra, OECD a rôzne think tanky pripravujú osobitné správy o využívaní FBO na dosiahnutie cieľov Agendy 2030.
UNFPA (Populačný fond Spojených národov) vo svojej správe napríklad píše o založení Medziagentúrnej pracovnej skupiny OSN pre spoluprácu s náboženskými organizáciami pre „trvalo udržateľný rozvoj“. Svetová banka, UNDP, UNICEF vytvorili svoje sekcie. V roku 2018 sa Svetové ekonomické fórum venovalo otázkam spolupráce s náboženskými organizáciami a pred dvomi rokmi vypracovalo veľmi zaujímavú správu. Svetová banka naznačuje, že k skutočnej zmene postojov, správania a prostredia dochádza facilitáciou, čo je podpora danej osoby s konkrétnym cieľom, ktorý nemusí vždy postrehnúť. A náboženstvo je dôležité pre väčšinu ľudí v rozvojových krajinách. Duchovní vodcovia sa tešia dôvere miestnych komunít, majú „morálnu autoritu“ a formujú verejnú mienku. Môžu pomôcť pri budovaní verejno-súkromných partnerstiev, ktoré sú základom Agendy 2030.
Päť hlavných hospodárstiev v roku 2050 má predstavovať náboženskú mozaiku odlišnú od tej, aká je dnes. Sedem krajín G7 má väčšinové kresťanské obyvateľstvo. Do roku 2050 sa však predpokladá, že iba v jednej z piatich popredných ekonomík budú mať kresťania väčšinu: Spojené štáty. Ďalšie megaekonomiky budú mať v roku 2050 hinduistickú väčšinu (India), moslimskú väčšinu (Indonézia) a dve mimoriadne vysokú mieru náboženskej rozmanitosti (Čína a Japonsko). Preto to, čo má spájať a nebrániť svetovému obchodu, globalistickým procesom, má byť náboženstvo „nového bratstva“, „nového osvietenstva“, „osvietenstva 2.0“, založené na veľkých tradíciách iných civilizácií, najmä ázijských.
V súčasnosti dominuje presvedčenie, že svet je zrelý na zásadnú zmenu, ale „zmena paradigmy“ nie je nová. Možno ju charakterizovať ako novodobé oživenie pohanských náboženstiev s prímesou vplyvov východných náboženstiev a modernej psychológie, filozofie, vedy a kontrakultúry, ktoré sa rozvíjali v 50. a 60. rokoch 20. storočia.
Autor: Agnieszka Stelmachová
