Francúzski prokurátori práve obvinili bývalého prezidenta krajiny Nicolasa Sarkozyho, ktorý stál na čele západnej podpory zvrhnutia líbyjského vodcu Muammara Kaddáfího v roku 2011, v súvislosti s údajným líbyjským financovaním Sarkozyho volebnej kampane v roku 2007.

Čas naozaj letí! Zdá sa, akoby to bolo len včera, keď líbyjský vodca navštívil Sarkozyho v Elyzejskom paláci po Sarkozyho volebnom víťazstve v roku 2007 a trval na tom, aby si urobil pohodlie v tradičnom beduínskom stane na trávniku honosného štátneho komplexu. Sarkozy sa sám vydal na cestu do Tripolisu len niekoľko mesiacov predtým, sotva niekoľko týždňov po nástupe do funkcie. Jeho hovorca označil protiteroristickú spoluprácu Francúzska a Líbye za "dlhoročný spoločný boj".

Podozrenia o Sarkozyho motívoch viesť kampaň za zmenu režimu sa však objavili v roku 2012, keď predstavitelia líbyjskej tajnej služby zapojili francúzskych agentov do zajatia a zabitia Kaddáfího v októbri 2011 a tvrdili, že ide o krytie súvisiace so Sarkozyho volebnou kampaňou v roku 2007. Anonymní európski predstavitelia začali spievať rovnakú pieseň aj v západnej tlači.

Keď bývalý americký prezident Barack Obama nastúpil v roku 2009 do úradu, parížski zasvätenci tvrdili, že vzhľadom na to, že sa Obama sústredil na zadržiavanie Číny, prenechal veľkú časť Afriky Francúzom a Britom, ktorí všetko okamžite pokazili. A Obama o týchto zmätkoch hovoril aj v roku 2016, keď v rozhovore pre The Atlantic povedal, že "vzhľadom na blízkosť Líbye viac veril Európanom, ktorí investovali do následných opatrení" po puči proti Kaddáfímu podporovanom Francúzskom a Spojeným kráľovstvom.

Obama v tom istom rozhovore zdôraznil, aké jednoduché bolo "kúpiť si účasť Francúzska spôsobom, ktorý bol pre nás menej nákladný a pre [Ameriku] menej riskantný" - len tým, že Sarkozymu umožnil prevziať zásluhy za prevrat. Zdá sa, že myšlienka, že Francúzsko alebo francúzsky prezident sa dajú "kúpiť", je tu na mieste.

Tieto udalosti v Líbyi by mali vyvolať aj otázky o nedávnom prevrate v Gabone a úlohe Francúzska pri vytváraní podmienok, ktoré k nemu nakoniec viedli.

Podobne ako v prípade Líbye a Kaddáfího, aj Sarkozy sa zdal byť zvláštne fixovaný na Gabon, keď od svojho zvolenia v polovici roku 2007 do februára 2010 navštívil túto krajinu trikrát, vrátane krátko po tom, ako sa Ali Bongo v roku 2009 so 42 % hlasov ujal moci po smrti svojho otca Omara. Trochu zvláštne na francúzskeho prezidenta, ktorého predchodca Jacques Chirac - ktorý mal Afriku tak rád, že na jej počesť vybudoval múzeum Quai d'Orsay - lamentoval nad nedostatkom záujmu o tento kontinent.

“Hlavným záujmom mojej cesty je potvrdiť lojalitu. Chcem ukázať, že Francúzsko je verné," povedal Sarkozy počas jednej z týchto návštev gabonského prezidenta Aliho Bonga v roku 2010. V súvislosti s týmito novými obvineniami z korupcie sa zdá, že francúzska "lojalita" v prípade Líbye mohla byť priamo spojená s francúzskymi prezidentskými alebo osobitnými záujmami. A podľa niektorých informácií by to mohol byť aj prípad Gabonu.

V decembri 2010 denník The Guardian s odvolaním sa na americký diplomatický telegram z júla 2009, ktorý zverejnil portál WikiLeaks, uviedol, že vtedajší prezident Omar Bongo a ďalší gabonskí úradníci spreneverili miliardy finančných prostriedkov zo spoločných rezerv šiestich afrických krajín v Banke stredoafrických štátov "na vlastné obohatenie a na Bongov pokyn poskytli finančné prostriedky francúzskym politickým stranám vrátane podpory francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho".

Keď vezmeme do úvahy všetky tieto osobitné záujmy a machinácie, je ťažké brať dnešné francúzske vyhlásenia týkajúce sa prevratov v Afrike za bernú mincu.

Francúzsko "odsudzuje vojenský prevrat, ktorý prebieha v Gabone," uviedol začiatkom tohto týždňa hovorca vlády Olivier Veran, keďže vojenskí dôstojníci prevzali moc v bývalej francúzskej kolónii rovnakým spôsobom, ako nedávno v Nigeri, Mali, Guinei, Burkine Faso a Čade. Ďalšie veľké víťazstvo ďalšej francúzskej vojenskej stabilizačnej misie, tentoraz so 400 "stálymi" vojakmi v krajine. Alebo možno predsa len nie je taká trvalá. Možno je drzosť považovať akúkoľvek prítomnosť cudzincov za trvalú nepodstatnou súčasťou problému.

Na rozhorčení Paríža nad prevratom proti Bongovi je zaujímavé najmä to, že Francúzom v skutočnosti nezáležalo na demokracii - alebo na jej vzhľade -, kým Bongo zostal pri moci. Nedávne prezidentské voľby, ktoré gabonská opozícia odsúdila ako podvodné a ktoré vyvolali prevrat, neboli dokonca ani podrobené medzinárodným pozorovateľom. Západ sa zjavne nemohol obťažovať vyslaním žiadnych pozorovateľov. Nie je to tak, že by nevedeli, že existuje obrovské riziko podvodu. Washingtonská mimovládna organizácia Freedom House hodnotí krajinu neuveriteľnou nulou v otázke, či je "súčasná hlava vlády alebo iný hlavný štátny orgán" zvolený v slobodných a spravodlivých voľbách.

Predseda zahraničného výboru amerického Senátu Bob Menendez (D-NJ) uviedol, že je "hlboko znepokojený vojenským prevratom v Gabone a fiktívnymi voľbami, ktoré mu [mu] predchádzali". Washington však zjavne nebol dostatočne znepokojený, aby Gabon až do minulého týždňa zapôsobil na radar "slobody a demokracie".

Prečo sa teda ľudia zo Západu obťažujú až teraz? Nuž, pokiaľ ide o nich, klan Bongo - Ali, ktorý je pri moci od roku 2009, a predtým jeho otec Omar - sa považoval za pevne zakotvený v západnej stajni. Najmä francúzske nadnárodné spoločnosti ako TotalEnergies a Eramet využívali energiu a nerastné suroviny krajiny - najmä mangán, ktorý je nevyhnutný pri výrobe ocele a Západ ho považuje za kľúčový.

Pravdou je, že Francúzsko a Západ sa sťažujú na nedostatok demokracie vo svojich afrických končinách - alebo kdekoľvek inde - len vtedy, keď sa obávajú, že nové vedenie by mohlo roztrhnúť ďalší z ich lístkov na jedlo alebo ho odovzdať niekomu inému.

Autor: Rachel Marsdenová - publicistka, politická strategička a moderátorka nezávisle produkovaných talkshow vo francúzštine a angličtine. Jej webovú stránku nájdete na adrese rachelmarsden.com

Zdroj: rt.com
Preklad: InfoVojna