Máme tu takú novú módu. Terajší prezident a bývalá prezidentka rozprávajú verejne o polarizácii spoločnosti a obaja by radi, aby sa vytratila.
Je to niečo podobné, ako keď sa lekár pred vyzlečením pacienta ukloní a prednesie s vážnou tvárou požiadavku na symptómy choroby, aby samovoľne vymizli bez toho, aby lekár vedel, o akú chorobu ide. Nehovorí k pacientovi, hľadí do blba a s pátosom prosí chorobu, aby odišla.
Tak, ako si porcelánová generácia Z zvykla na home office počas plandémie a už nikdy nepopustí od nárokov pri prijímaní do práce v zmysle: “dobrý deň, nebudem chodiť do práce 8 hodín, možno vôbec, ale zaujíma má výška nástupného platu a benefity.”, tak sme sa teraz stretli s fenoménom nepodania ruky prezidentovi a všetci z toho teraz robia senzáciu bez toho, aby sa zamysleli, prečo tomu tak je.
Ak hovoríme o polarizácii, treba uviesť príčiny. A obaja vyjadrujúci sa vysoko postavení predstavitelia štátu by mali radšej mlčať, keďže obaja sú nositeľmi príčiny. Pre oboch je to zrkadlo. Je dobré, že k tomu nepodaniu ruky došlo. A že zároveň došlo k podaniu ruky ministrovi školstva. Ukazuje to mnohé.
K príčinám. U súčasného prezidenta je to poviedka o krabičke od šampusu s nealkoholickým obsahom, ktorá je poznávacím znakom pre obdobie, ktoré militarizovalo mladých nositeľov zástavy Kežmarku na chlopni (ozaj, kto mladému dovolil, aby s tou stuhou mohol vojsť?). A u pani bývalej prezidentky je to činnosť a aj nečinnosť počas plandémie, ktorá vyburcovala druhú skupinu rebelujúcich obyvateľov.
Obe skupiny už nečakajú na ospravedlnenia. Sú emočne vyčerpané. Toto nie je situácia ako s BMG a Horizont, o ktoré sa vtedy tiež výrazne pričinil štát s médiami povolením a vysielaním reklamy majúc vedomosť o tom, že ide o pyramídu. Nevyšumí, ak sa nebude riešiť. A už vôbec tu niekto nie je zvedavý na červený status generálneho prokurátora o tom, či sa ruka podať má alebo nie.
Obe skupiny čakajú na potrestanie osôb, ktoré za tento stav nesú zodpovednosť. Obe skupiny ľudí sa cítia pošpinené, zneuctené, akoby znásilnené. To znásilnenie malo pokračujúci charakter. Stav v oboch táboroch pripomína skôr situáciu, keď otec znásilnenej dcéry dáva taký rok, aby sa rozhýbali orgány, ktoré štát na vymoženie práva má a už rozmýšľa, čo sa stane a či to stojí za to, ak by zobral spravodlivosť do vlastných rúk. Obe skupiny sa už príliš často a dlho zamýšľajú nad zmyslom a použiteľnosťou čl. 32 Ústavy. A to nie je v žiadnej spoločnosti dobre.
Je to pre oboch spomínaných aktérov akési zrkadlo, ale nie som si istý, či tomu rozumejú. A ak áno, či sú schopní v tom niečo konkrétne vykonať.
Aj minister Drucker dostal zrkadlo. A ešte aké. Ten mladík, čo ruku nepodal, nie je možno neslušný. Je produktom Vášho rezortu. Je produktom pôsobenia médií na stredných školách v rámci politických programov, ktoré by mali byť na škole zakázané. Ale nie sú. Ale legislatíva k tomu predsa existuje. Médiá na školy chodili a stále chodia a učia deti nenávidieť. Učia ich, kto je nepriateľ. Pod zámienkou vyučovania kritického myslenia šíria svoje politické názory. S nepatrnými dovetkami. A tie školy, ako aj napríklad tá z fotky z fejsbúku toho chalana, na ktorú zrejme vrhá modrý tieň blízka modrá budova z centra Bratislavy, je taká. Všetci to vedia. Len Vy, pán minister budete hovoriť o tom, čo je slušné. A pritom stačí z Vašej pozície dbať na dodržiavanie litery zákona. Zamyslite sa, prečo Vám tú ruku ten chalan podal. Nie je to zrkadlo?
Zobuďte sa, kým sa dá. Vaše reči polarizáciu len prehlbujú. Je to z psychologického pohľadu ako pripomínanie znásilnenej osobe, že bola znásilnená.
A začnite médiami. Stále robia svoju špinavú prácu. A z pohľadu dosiahnutia spoločensky nebezpečných cieľov ju robia náramne dobre.
Autor: JUDr. Peter Weis - advokát a konateľ právnickej kancelárie Weis & Partners
Zdroj: Advokátska kancelária Weis & Partners / InfoVojna
