Cteným čitateľom portálu Právne listy si dovoľujem predložiť pomerne čerstvé (a doposiaľ neprekonané) rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Guðmundur Andri Ástráðsson proti Islandu – 26374/18, ktoré je v plnej miere aplikovateľné aj na aktuálne prebiehajúcu trestnú vec v rámci tzv. námietkového konania proti sudcovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) JUDr. Petrovi Štiftovi.

Jadrom otázok, ktoré si ESĽP kládol pred rozhodnutím, bola problematika súvisiaca s rozhodovaním sudcu v trestnej veci, u ktorého existovali dôvodné pochybnosti o zákonnosti procesu, ktorý predchádzal jeho ustanoveniu do funkcie sudcu.

Predmetné rozhodnutie ESĽP môže byť inšpiratívnym tak pre laickú, ako aj odbornú verejnosť predovšetkým preto, že podobný, zjavne protiústavný právny stav, zrejme nastal v nedávnej minulosti aj v prostredí slovenskej justície a týkal sa konkrétnych osôb (vrátane aktuálne aktívneho sudcu NS SR JUDr. Petra Štifta). Menovaný sudca totiž patrí medzi hŕstku tých „privilegovaných“, o ktorých kontrolný orgán ústavného orgánu štátu - Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky - vo svojom uznesení č. 849 z 19. 02. 2002, reagujúc na vyjadrenie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky z 11. 01. 2002 č. 13245/2001-410 k odbornej justičnej skúške zamestnancov ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (uznesenie Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky z 12. 12. 2001 č. 781), konštatoval, že podľa názoru členov výboru minister spravodlivosti Slovenskej republiky nepredložil hodnoverné doklady o skutočnostiach vyplývajúcich z uznesenia Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky z 12. 12. 2001 č. 781 o tom, že piati zamestnanci Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, vrátane Mgr. Petra Štifta a JUDr. Daniela Lipšica, v čase po 01. 12. 1999 ústavne a zákonne konformným spôsobom zložili odbornú justičnú skúšku, pretože ani jeden z nich v rozhodnom čase nespĺňal jeden zo základných zákonných predpokladov – absolvovať prípravnú službu justičného čakateľa.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že absolvovanie odbornej justičnej skúšky je podľa ustanovenia § 5 ods. 1 písm. g) zákona 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich jedným z obligatórnych predpokladov na vymenovanie osoby do funkcie sudcu.

V kontexte judikatúrnych záverov ESĽP vo veciGuðmundur Andri Ástráðsson proti Islandu a uznesenia Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky z 12. 12. 2001 č. 781, ako aj uznesenia identického orgánu z 19. 02. 2002 č. 849, preto považujem za pomerne zásadné, aby justičné orgány Slovenskej republiky ponúkli verejnosti odpoveď na otázku, či je v materiálnom právnom štáte v súlade s právom na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd taký právny stav, kedy o obvinených osobách rozhoduje aj sudca, ktorý bol do funkcie sudcu vymenovaný bez splnenia všetkých obligatórnych náležitostí predpokladaných zákonom.

Nasleduje (1) stručné zhrnutie podstatných okolností rozhodnutia ESĽP vo veci Guðmundur Andri Ástráðsson proti Islandu a

(2) doplnenie námietky zaujatosti obvineného v trestnom konaní proti sudcovi NS SR JUDr. Petrovi Štiftovi

(I) Rozhodnutie ESĽP vo veci Guðmundur Andri Ástráðsson proti Islandu

 

Pozadie:

• 1.januára 2018 vstúpil na Islande do platnosti nový zákon o justícii č. 50/2016. Tento zákon zmenil predchádzajúci dvojstupňový súdny systém (okresný súd a najvyšší súd) na trojstupňový systém (okresný súd, odvolací súd a najvyšší súd).
• Pre novozriadený odvolací súd bolo vypísané výberové konanie na 15 sudcovských miest. Nezávislá hodnotiaca komisia (zložená z piatich členov, ktorých nominovali najvyšší súd a advokátska komora) posúdila kvalifikácie 33 kandidátov a predložila ministerke spravodlivosti zoznam 15 najvhodnejších uchádzačov.
• Ministerka spravodlivosti, ktorá mala zákonné právo odchýliť sa od odporúčania komisie, ak kandidáti splnili zákonné minimálne požiadavky a jej návrh schválil parlament, vykonala zmeny. Zo zoznamu vyradila štyroch kandidátov a nahradila ich inými vrátane A.E., ktorá bola v zozname komisie umiestnená nižšie.

Parlament a schválenie:

• V júni 2017 parlament schválil ministerkin návrh zoznamu hlasovaním en bloc (ako celok) namiesto zákonom požadovaného individuálneho hlasovania o každom kandidátovi.
• Prezident Islandu následne podpísal menovacie dekréty všetkých navrhnutých sudcov vrátane A.E.

Sťažnosti odstránených kandidátov:

· Dvaja kandidáti, ktorí boli hodnotiacou komisiou odporučení, ale ministerkou vyradení, podali žalobu na islandský štát, argumentujúc nezákonnosťou procesu výberu.

· Najvyšší súd Islandu im 19. decembra 2017 v dvoch oddelených rozsudkoch priznal nemajetkovú ujmu, pričom konštatoval, že ministerka porušila administratívne predpisy tým, že svoj návrh parlamentu nepodložila nezávislým hodnotením a neposkytla potrebné informácie o kvalifikácii vybraných kandidátov.

· Okrem toho bola procedúra v parlamente v súvislosti so štyrmi nahradenými kandidátmi nedostatočná, keďže schválenie zoznamu sa uskutočnilo hromadným hlasovaním, čo bolo v rozpore so zákonom vyžadujúcim individuálne hlasovanie.

Trestné konanie proti sťažovateľovi:

· Guðmundur Andri Ástráðsson bol 23. marca 2017 odsúdený okresným súdom za vedenie vozidla pod vplyvom drog a bez platného vodičského preukazu na 17 mesiacov väzenia.

· Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie, ktoré bolo pridelené novozriadenému odvolaciemu súdu. Keď sa dozvedel, že medzi sudcami, ktorí mali rozhodovať o jeho odvolaní, je aj A.E., požiadal o jej vylúčenie z prípadu kvôli nezrovnalostiam v procese jej vymenovania.

· Jeho žiadosť bola zamietnutá a odvolací súd potvrdil jeho odsúdenie.

Následná sťažnosť na najvyšší súd Islandu:

· Sťažovateľ tvrdil, že jeho prípad nebol prejednaný pred nezávislým a zákonne ustanoveným súdom, keďže vymenovanie A.E. bolo nezákonné.

· Najvyšší súd v máji 2018 zamietol jeho sťažnosť, pričom dospel k záveru, že aj napriek nedostatkom v procese vymenovania bola A.E. oprávnená vykonávať sudcovskú funkciu.

Právne otázky a rozsudok ESĽP:

Sťažovateľ tvrdil porušenie článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces pred „zákonne ustanoveným súdom“. ESĽP sa zameral na tieto kľúčové otázky:

1. Čo znamená „zákonne ustanovený súd“?
• Súdy musia byť vytvorené a fungovať v súlade s vnútroštátnym právom a musia dodržiavať pravidlá týkajúce sa zloženia a výberu sudcov.
• ESĽP zdôraznil, že nezávislosť a legitimita sudcov sú kľúčové pre verejnú dôveru v justíciu.
2. Bola porušená základná pravidlá procesu vymenovania sudcu?
• ESĽP zistil, že ministerka porušila administratívne pravidlá, keď svoj návrh neodôvodnila a nezabezpečila objektívnu kontrolu jej rozhodnutí.
• Parlament nepodal opravnú spätnú väzbu tým, že nehlasoval individuálne o každom kandidátovi. To oslabilo legitimitu procesu.
3. Bol dosiahnutý spravodlivý vyvážený záver?
• ESĽP kritizoval Najvyšší súd Islandu za to, že nezohľadnil závažnosť pochybení v procese vymenovania sudcu. Tento nedostatok podľa súdu podkopal verejnú dôveru v justíciu.

Rozbor ESĽP:

Právny rámec a význam „zákonne ustanoveného súdu“:

· ESĽP pripomenul, že výraz „zákonne ustanovený súd“ odráža základný princíp právneho štátu.

· Súdy musia nielen existovať na základe zákona, ale aj striktne dodržiavať vnútroštátne pravidlá týkajúce sa výberu sudcov. Cieľom je zabezpečiť nezávislosť súdov a zabrániť neprimeranému vplyvu iných zložiek štátnej moci, najmä exekutívy.

· Tri kľúčové aspekty:

o Sudcovia musia byť vyberaní transparentným procesom na základe odbornosti a morálnej integrity.

o Proces vymenovania nesmie byť ovplyvnený politickými záujmami alebo inými nevhodnými vplyvmi.

o Prípadné porušenia pravidiel vymenovania sudcov môžu mať zásadný vplyv na legitimitu celého súdu.

Test ESĽP pre posúdenie porušenia pravidla „zákonne ustanoveného súdu“:
ESĽP vyvinul trojfázový test na posúdenie, či pochybenia vo výbere sudcu porušili právo na spravodlivý proces:

a. Bol porušený vnútroštátny zákon?

• ESĽP zistil, že ministerka spravodlivosti porušila viacero predpisov:
• Nepredložila dostatočné dôvody na odchýlenie sa od odporúčaní hodnotiacej komisie.
• Nedodržala požiadavku objektívneho hodnotenia kandidátov.
• Parlament, ktorý mal slúžiť ako kontrolný mechanizmus, zlyhal tým, že hlasoval en bloc namiesto individuálneho hlasovania o každom kandidátovi, čo odporovalo zákonu.

b. Týkalo sa porušenie základného princípu výberového procesu?

• ESĽP zdôraznil, že mechanizmus výberu sudcov bol na Islande navrhnutý na minimalizáciu vplyvu exekutívy a posilnenie nezávislosti justície.
• Nezohľadnenie odporúčaní hodnotiacej komisie a politický kontext procesu podkopali tento cieľ a vytvorili dojem svojvoľného rozhodovania.

c. Bola situácia napravená vnútroštátnymi súdmi?

• Najvyšší súd Islandu uznal pochybenia ministerky a parlamentu, ale nepodnikol kroky na ochranu práv sťažovateľa podľa článku 6 Dohovoru.
• Tým, že súd nepovažoval vymenovanie A.E. za nezákonné, umožnil pokračovanie jej činnosti, čo narušilo legitímnosť celého procesu.

Záver ESĽP:

• Zistené porušenia boli natoľko závažné, že zasiahli do základného práva na spravodlivý proces pred „zákonne ustanoveným súdom“.
• Zlyhanie vnútroštátnych orgánov na viacerých úrovniach (ministerka, parlament, súdy) podkopalo dôveru verejnosti v súdnictvo a princíp právneho štátu.

Výrok ESĽP:

• Porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s právom na spravodlivý proces.
• Náhrada škody: ESĽP rozhodol, že samotné zistenie porušenia predstavuje dostatočné odškodnenie za nemajetkovú ujmu sťažovateľa. Navyše priznal 20 000 eur ako náhradu trov konania.

Odporúčania pre Island:

• ESĽP vyzval Island na prijatie opatrení na zabezpečenie, aby sa podobné situácie neopakovali.
• Štát musí posilniť kontrolné mechanizmy na úrovni parlamentu a súdov, aby zabránil neprimeraným zásahom exekutívy do procesu vymenovania sudcov.

Záver ESĽP:

• ESĽP konštatoval, že sťažovateľ nebol súdený pred „zákonne ustanoveným súdom“ podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.
• Island tým porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces.

(II) Doplnenie námietky zaujatosti obvineného v trestnom konaní proti sudcovi NS SR JUDr. Petrovi Štiftovi

Vec: Doplnenie námietky zaujatosti proti „sudcovi“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Petrovi Štiftovi vznesenej podľa § 31 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku dňa 30. 08. 2024

K sp. zn.: 5Tost/42/2024(ŠTS sp. zn.3T/9/2022)

Prílohy: 1x Uznesenie Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky č. 849 z 19. 02. 2002

Dňa 30. 08. 2024 som podľa § 31 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku podal námietku zaujatosti proti „sudcovi“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Petrovi Štiftovi (ďalej aj „namietaný „sudca““), a to z dôvodu jeho pomeru k mojej osobe v procesnej pozícii obvineného. Dňa 26. 11. 2024 sa do mojej dispozičnej sféry dostalo uznesenie Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky č. 849 z 19. 02. 2002 k vyjadreniu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky z 11. 01. 2002 č. 13245/2001-410 k odbornej justičnej skúške zamestnancov ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. V reakcii na uvedené týmto uvedenú námietku zaujatosti dodatočne dopĺňam o nasledovné skutočnosti:

Podľa uznesenia Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky č. 849 z 19. 02. 2002 k vyjadreniu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky z 11. 01. 2002 č. 13245/2001-410 k odbornej justičnej skúške zamestnancov ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (uznesenie Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky z 12. 12. 2001 č. 781), Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky konštatoval, že podľa názoru členov výboru minister spravodlivosti Slovenskej republiky nepredložil hodnoverné doklady o skutočnostiach vyplývajúcich z uznesenia Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky z 12. 12. 2001 č. 781 o tom, že piati zamestnanci Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, vrátane Mgr. Petra Štifta a JUDr. Daniela Lipšica, v čase po 01. 12. 1999 ústavne a zákonne konformným spôsobom zložili odbornú justičnú skúšku, pretože ani jeden z nich v rozhodnom čase nespĺňal jeden zo základných zákonných predpokladov – absolvovať prípravnú službu justičného čakateľa.

 

Vychádzajúc z vyššie uvedeného rozhodnutia Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý je podľa čl. 92 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a § 45 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky kontrolným orgánom Národnej rady Slovenskej republiky (ako jediného ústavodarného a zákonodarného orgánu Slovenskej republiky) je potrebné konštatovať, že existujú dôvodné pochybnosti o tom, či namietaný „sudca“ zložil ústavne a zákonne konformným spôsobom odbornú justičnú skúšku, a teda či riadne spĺňa zákonný predpoklad na výkon funkcie sudcu podľa § 5 ods. 1 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sudcoch“).

Napriek skutočnosti, že uvedené z čisto formálneho hľadiska netvorí žiadny z dôvodov výslovne ustanovených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku (pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní) som presvedčený, že týmto doplnením námietky zaujatosti uplatnený dôvod je tak závažného charakteru, že má ústavnoprávny rozmer, v čoho dôsledku je nevyhnutné ho posudzovať nie len prizmou zákonnej, ale aj ústavnoprávnej konformity v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, a tiež konformity s ľudsko-právnymi garanciami vyplývajúcimi z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), a to aj napriek normatívnemu zneniu poslednej vety § 32 ods. 6 Trestného poriadku. V tomto smere poukazujem na vždy prítomnú potrebu ústavno-konformného výkladu právnej normya v súvislosti s ňou na stabilnú rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej platí, že „všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov“ (nález Ústavného súdu zo dňa 08. 12. 2010, sp. zn. I. ÚS 306/2010; uznesenie Ústavného súdu zo dňa 10. 03. 2015, sp. zn. II. ÚS 142/2015; nález Ústavného súdu zo dňa 30. 06. 2011, sp. zn. I. ÚS 255/2010; nález Ústavného súdu zo dňa 03.07.2019, sp. zn. III. ÚS 333/2018). Nepovažujem za ústavne súladnú takú interpretáciu dotknutých ustanovení Trestného poriadku, podľa ktorej nie je z hľadiska základného práva na zákonné zloženie súdu obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky závadnou taká skutočnosť, že vo veci činný „sudca“, ktorý má vykonávať úkony trestného konania (dokonca z pozície druhostupňového prieskumného orgánu), nespĺňa základné zákonné predpoklady pre výkon funkcie sudcu.

Je súčasne nepochybné, že jediným dôvodom, pre ktorý nie je medzi dôvodmi v § 31 ods. 1 Trestného poriadku ustanovený aj dôvod, podľa ktorého by bolo možné žiadať vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania aj vo veci činného sudcu z dôvodu jeho nespôsobilosti na výkon funkcie sudcu, je skutočnosť, že zákonodarca nikdy ani v „najhoršom sne“ nepredpokladal, že sudcom niektorého z okresných alebo krajských súdov, a už vôbec nie sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, by sa v dôsledku zásadného zlyhania inštitucionálnych a kontrolných mechanizmov čo i len potenciálne mohla stať osoba, ktorá nespĺňa elementárne zákonné predpoklady pre výkon funkcie sudcu podľa zákona o sudcoch.

Praktickým dôsledkom a zároveň evidentným dôkazom o pravdivosti vyššie uvedeného (teda nespôsobilosti namietaného „sudcu“ na výkon tejto funkcie) je skutočnosť, že namietaný „sudca“ vydal za obdobie posledných štyroch rokov minimálne sedem protiústavných rozhodnutí zrušených kasačným zásahom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorými z pozície sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky hrubo a opakovane porušil základné práva a slobody obvinených, vrátane mojej osoby. V tomto smere nemožno tiež ako „vysvedčenie“ namietaného „sudcu“ opomenúť pomerne recentné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Cviková proti Slovenskej republike vyslovujúce porušenie základných práv a slobôd sťažovateľky rozhodovacou činnosťou namietaného „sudcu“.

Okrem vyššie uvedeného ústavno-konformného hľadiska zdôrazňujem, že obsah tohto doplnenia námietky zaujatosti je nevyhnutné vnímať aj v kontexte čl. 6 ods. 1 Dohovoru (konkrétne v rozsahu práva na zákonné zloženie súdu) a k nemu vzťahujúcej sa judikatúre ESĽP. Tu poukazujem na pomerne aktuálne rozhodnutie ESĽP vo veci Guðmundur Andri Ástráðsson proti Islandu zo dňa 01. 12. 2020, č. sťažnosti 26374/18, v rámci ktorého sa Veľká komora zaoberala otázkou dotknutého základného práva v súvislosti s námietkou zaujatosti obvineného podanou proti sudcovi konajúcemu v jeho trestnej veci, ktorý nebol ustanovený do sudcovskej funkcie v súlade s vnútroštátnym právom. V danom prípade obvinený od počiatku namietal, že sudca odvolacieho súdu, ktorý mal v jeho trestnej veci konať, mal byť vylúčený z dôvodu porušenia zákona pri jeho ustanovení do funkcie sudcu. Najvyšší súd (ako posledná vnútroštátna inštancia) jeho sťažnosti nevyhovel, pričom dospel k záveru, že aj napriek nedostatkom v procese vymenovania bol tam namietaný sudca oprávnený vykonávať sudcovskú funkciu.

ESĽP vo svojom rozhodnutí, ktorým konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru zdôraznil, že nezávislosť a legitimita sudcov sú kľúčové pre verejnú dôveru v justíciu. Súdy musia byť vytvorené a fungovať v súlade s vnútroštátnym právom a musia dodržiavať pravidlá týkajúce sa zloženia a výberu sudcov. ESĽP kritizoval Najvyšší súd Islandu za to, že v reakcii na námietku obvineného nezohľadnil závažnosť pochybení v procese vymenovania sudcu. Tento nedostatok podľa súdu podkopal verejnú dôveru v justíciu. ESĽP pripomenul, že výraz „zákonne ustanovený súd“ odráža základný princíp právneho štátu. Súdy musia nielen existovať na základe zákona, ale aj striktne dodržiavať vnútroštátne pravidlá týkajúce sa výberu sudcov. Cieľom je zabezpečiť nezávislosť súdov a zabrániť neprimeranému vplyvu iných zložiek štátnej moci, najmä exekutívy. Sudcovia musia byť vyberaní transparentným procesom na základe odbornosti a morálnej integrity. Proces vymenovania nesmie byť ovplyvnený politickými záujmami alebo inými nevhodnými vplyvmi. Prípadné porušenia pravidiel vymenovania sudcov môžu mať zásadný vplyv na legitimitu celého súdu.

ESĽP vyvinul trojfázový test na posúdenie, či pochybenia vo výbere sudcu porušili právo na spravodlivý proces, v rámci ktorého hľadá odpovede na to, či (i) bol porušený vnútroštátny zákon, (ii) či sa týkalo porušenie základného princípu výberového procesu a (iii) či bola situácia napravená vnútroštátnymi súdmi.

Aplikujúc uvedené východiská a test „zákonného zloženia súdu“ v okolnostiach tu prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že existuje dôvodná pochybnosť vyplývajúca z rozhodnutia kontrolného orgánu Národnej rady Slovenskej republiky (ktorého existencia je predpokladaná samotnou Ústavou a zákonom o rokovacom poriadku, a teda ide nepochybne o hodnoverný a legitímny štátny orgán, ktorého rozhodnutie musí požívať v očiach súdu potrebnú relevanciu) o tom, že namietaný „sudca“ nespĺňa zákonný predpoklad na výkon funkcie sudcu. Existuje teda relevantný dôkaz o tom, že v procese ustanovenia namietaného „sudcu“ do funkcie (i) bol porušený vnútroštátny zákon o sudcoch, (ii) a že dané porušenie sa týkalo základného princípu výberového procesu, nakoľko predpoklad ustanovený v § 5 ods. 1 písm. g) zákona o sudcoch je úplne elementárnym a esenciálnym predpokladom pre výkon funkcie sudcu, nehovoriac o sudcovi Najvyššieho súdu (sic!).

Čo sa týka tretieho kritéria vytýčeného ESĽP, majúc za založené zvyšné kritéria sa javí, že posúdenie jeho porušenia/neporušenia (a ultimátne porušenia/neporušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozhodnutím Najvyššieho súdu) bude v budúcnosti nevyhnutne závisieť práve od posúdenia obsahu argumentácie rozvedenej aj v tomto doplnení námietky zaujatosti Najvyšším súdom, kedy v dôsledku jeho (podľa môjho názoru nevyhnutného) zásahu v podobe vylúčenia namietaného „sudcu“ z vykonávania úkonov trestného konania bude možné konštatovať, že vnútroštátne kontrolné mechanizmy (v tejto trestnej veci) účinne zareagovali a nedopustili, aby v rozhodovacej formácii („vo veci samej“) pôsobil „sudca“, ktorý (v rovine podloženej dôvodnej pochybnosti) nebol do funkcie ustanovený zákonným a ústavne konformným spôsobom.

Pre úplnosť zdôrazňujem, že ja z procesnej pozície obvineného nedisponujem žiadnymi zákonnými oprávneniami a vynucovacími mechanizmami, prostredníctvom ktorých by som vedel vykonať vlastné účinné šetrenie tu namietanej skutočnosti a podať súdu jeho hodnoverný výsledok, o ktorého pravdivosti by nebolo akýchkoľvek rozumných pochýb. Som „len“ obvineným, ktorý sa dozvedel informáciu, že kontrolný orgán Národnej rady Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí záväzne konštatoval, že mu neboli predložené hodnoverné doklady o tom, že namietaný „sudca“ JUDr. Peter Štift ústavne a zákonne konformným spôsobom zložil odbornú justičnú skúšku, a teda že v rozhodnom čase spĺňal jeden zo základných zákonných predpokladov – absolvovať prípravnú službu justičného čakateľa. Ako obvinený sa teda len prizerám, že ústavný orgán Slovenskej republiky konštatuje o „sudcovi“, ktorý má v mojej trestnej veci rozhodovať, že tento nespĺňa zákonné predpoklady pre výkon funkcie sudcu, pričom nie je akýchkoľvek pochýb, že uvedené rozhodnutie tohto orgánu definitívne vzbudzuje v mojich očiach oprávnenú a legitímnu dôvodnú pochybnosť o tom, že by namietaný „sudca“ spĺňal elementárne požiadavky, ktoré mi garantuje základné právo na zákonné zloženie súdu podľa Ústavy a Dohovoru.

Preto vôbec nie je na mieste, aby Najvyšší súd, prípadne samotný namietaný „sudca“ (k čomu nepochybne príde) požadoval v reakcii na toto doplnenie námietky zaujatosti od mojej osoby predloženie ďalších dôkazov a relevantných skutočností, ktoré by moje tvrdenie ešte väčšmi podporovali a preukazovali. Podľa ustálenej judikatúry ESĽP (ktorej nadbytočnú rekapituláciu tu nemám ambíciu znova uvádzať) totiž platí, že v rámci konania o námietke zaujatosti nie je mojou úlohou ako obvineného preukazovať skutočnosti tvrdené v námietke zaujatosti do miery, v rámci ktorej o ich pravdivosti nebude akejkoľvek rozumnej pochybnosti, ale naopak, mojou úlohou je len v dostatočnej miere osvedčiť súdu, že v mojich očiach (resp. v očiach akéhokoľvek priemerne inteligentného laického vonkajšieho pozorovateľa) existuje oprávnená legitímna pochybnosť o tom, že sudca nie je nezaujatým, prípadne, že nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti podľa zákona o sudcoch.

Vychádzajúc aj z vyššie uvedených skutočností preto žiadam, aby Najvyšší súd rozhodol o námietke zaujatosti podanej proti namietanému „sudcovi“ JUDr. Petrovi Štiftovi zo dňa 30. 08. 2024 v znení aj tohto doplnenia tak, že namietaného „sudcu“ vylúči z vykonávania úkonov trestného konania.

 

Autor: JUDr. David Lindtner, advokát

 

Zdroj: pravnelisty.sk